Žbirka: Uspech spočíva v slovíčku nie

Zuzana Kizáková | 21.11.2009 08:29
Miroslav Žbirka Foto:
Miroslav Žbirka.
Nerobí pesničky pre slávu, neláka ho pozlátka šoubiznisu. Jediné, na čom Miroslavovi Žbirkovi záleží, je hudba.

Dnes sa zdá, že známym sa možno stať len cez škandály. Ale vy ste na scéne a populárny na Slovensku i v Česku 30 rokov a nikdy ste sa úlovkom pre bulvár nestali. Nepotrebuje spevák k svojej profesii šoubiznis?
Potrebuje. Ale šoubiznis je pre mňa len cestou k tomu, aby reflektormi zasvietil na moje skladby. Ja však nebudem chodiť v staniolových nohaviciach. Pre mňa totiž nie je šoubiznis podstatný a už vonkoncom nie je mojím cieľom.

A čo ním je?
Tvoriť nové pesničky, nahrať ich a držať v ruke album. To je najkrajší pocit.

Nežijete teda vo svete plnom lesku a slávy?
Nevnímam svoj život ako šoubiznis. Niekoho, kto od speváckej branže očakáva čosi trblietavé, to potom môže sklamať.

A je cieľom mladých spevákov robiť vlastné pesničky alebo žiariť v šoubiznise?
To je individuálne. Určite sú medzi mladými takí, ktorí chcú byť iba populárni. A isto aj takí, čo chcú robiť pesničky.

Do ktorej kategórie by ste zaradili napríklad súťažiacich v šou Česko Slovenská SuperStar?
Treba si uvedomiť, že SuperStar je predovšetkým televízny program. Má svoju bibliu a jeho základným motívom je, aby mal čo najviac divákov. Tomu sa podriaďuje všetko. Cieľom nie je nájsť speváka či skladateľa.

Vedia to aj účastníci SuperStar?
Nemôžu to vedieť. Na to sú príliš mladí a naivní.

A čo by ste im teda poradili?
Nepodpísať hlúpu zmluvu a naučiť sa povedať nie. Lebo SuperStar človeka prinúti na všetko povedať áno. Štáb si vymyslí, že súťažiaci sa vyváľajú v blate a oni to urobia. Ale úspech spočíva v slovíčku nie.

Hovoríte z vlastnej skúsenosti?
Ako mladý som bol v skupine legendárneho kapelníka Gustava Offermanna. Mal som zabezpečenú kariéru interpreta. Keby som s tým naveky súhlasil, budem „zahojený“ a nebude mi nič chýbať. Lenže človek musí byť aj trošku rebel! Chcel som robiť a spievať vlastné pesničky. Hoci aj zadarmo. Padol som do úplne inej situácie, začal som chodiť v 1203-ke s nejakým chlapíkom, ktorý tam chvíľu nemal ani okno. Takto sme začínali s Modusom. Boli sme blázni. V Slovkoncerte sa nás pýtali: „Čo to je Modus? To je módna prehliadka?“ Na začiatku to vyzeralo ako najväčšia chyba života, ale bol som za svoju odvahu aj odhodlanie odmenený. Tým, že naše Atlantídy zarezonovali a presadili sme sa vlastnými pesničkami.

Takže ani SuperStar nemusí vyplniť sny mladým spevákom?
Nemusí ich doviesť k tomu, čo si vysnili. Pretože tak nie je nastavená. Ale závisí to od každého jedného súťažiaceho. Niekoho baví len sa predvádzať na pódiu.

Vás to baví tiež?
Odtiaľ potiaľ. Mňa by nebavilo byť len interpretom pesničiek niekoho iného a robiť na scéne dvojité rittbergery. Ale keď môžem uviesť svoju skladbu, prichádza moja chvíľa. Vtedy sa veľmi rád predvádzam. Jasné, že som exhibicionista. Ale nie extrémny a nie za každú cenu.

Nie ste teda zabávač v pravom zmysle slova?
Niekedy si rád pripadám vtipný.

Môže vôbec niekto s takou pokojnou povahou, akú máte vy, byť zabávačom?
Som trošku klaun. Ale neprevažuje to u mňa. Keď však človek ide na pódium, musí to mať v sebe. V skupinách Modus aj Limit som to bol ja, ktorý lákal pozornosť publika. Napokon som to robil odmalička. Na začiatku ma najviac bavilo samotné spievanie. Až neskôr som začal skladať vlastné pesničky a práve tvorba prevážila. Zdá sa mi dôležitejšia ako spev. A preto ma občas nahnevajú ľudia, čo ma volajú do televízie spievať Bee Gees alebo Beatles. Veď oni vôbec nevedia, prečo robím to, čo robím!

Keby ste na úrade dostali do ruky formulár, čo by ste vpísali do kolónky zamestnanie?
Myslím si, že nemám zamestnanie. Skôr posadnutosť. Keď zajtra zložím novú pesničku, nebudem spokojný, kým ju nebudem počuť nahratú a kým nebudem v ruke držať nový album. Bez tejto vášne by som to tak dlho nemohol robiť. Pretože je aj veľa chvíľ, ktoré sú namáhavé a vtedy mám všetkého plné zuby.

Ale veď vo vás je povestný anglický pokoj, nie?
Nie je vždy vo mne. Som dosť nervózny človek. Bolo by však hlúpe, aby som nervozitu prenášal na iných. Keď som medzi ľuďmi alebo na pódiu, tieto veci akosi zmiznú. A potom sa pravdaže objavia, keď som sám a doma. Niekde predsa musí človek všetky splíny dostať von. V tom nie som ničím jedinečný.

Meníte svoje depresie na skladby?
Keď sa to podarí, azda je to najlepšie využitie depresie, aké existuje. Žiaľ, niektoré depresie bývajú zbytočné, len dusíte seba a všetkých navôkol. Ale keď sa to z toho pozviechate a ešte si tie pocity pamätáte, a podarí sa ich dostať do pesničiek, je to dobrý spôsob. Mal som zopár takých piesní, hovorím im „depky“.

Niektorí umelci si dokonca plánovite depresie vytvárajú. Čo na to hovoríte?
Že depresie si vás nájdu. Je to normálna chémia. Nikto nevydrží byť nepretržite veselý, veď to je logické! Keď urobím koncerty, kde všetko odovzdám, kde od vzrušenia zahodím sako, je jasné, že o zopár hodín mi tá energia bude chýbať. A to sú momenty, keď som dole a neviem, čo so sebou urobiť. Ale potom sa sústredím na skladanie.

Má si spevák postupom času začať sám skladať pesničky?
Je to najlepšia cesta. Inak je odkázaný na to, čo mu kto napíše, alebo v najhoršom prípade, že mu nik nič nenapíše. Potom by musel byť geniálnym interpretom, aby vedel skladby iných spievať tak, že budú natoľko originálne, že zaujme.

Mnohé dnešné texty slovenských kapiel však pôsobia lacno. Nie ako v časoch, keď texty ešte písali básnici.
Ale ja som tiež interpret, ktorý si začal sám písať texty. Je to vynikajúca vec. Rád však kombinujem. Sám by som nikdy nenapísal napríklad skladbu Čo bolí, to prebolí. A Kamil Peteraj ju dokázal uchopiť.

Pretrvali skladby vašej generácie aj vďaka silným a kvalitným textom?
Už Paľo Hammel a Collegium Musicum založili tradíciu, že texty písali ľudia, ktorí boli zároveň básnikmi. Kamil Peteraj, Jožko Urban a ďalší. Vezmime si vážnu hudbu, veď v nej bolo bežné, aby skladatelia, napríklad ako Schubert zhudobňovali poéziu Goetheho. Kvalitná poézia bude vždy vzorom pre piesne.

Ale dnes sa to nedeje.
Tak navrhujem, aby sa to zase dialo!

Na Bratislavských hudobných slávnostiach uvedú oratórium Paula McCartneyho. Vy ste jeho fanúšikom. Neuvažovali ste tiež skočiť si z populárnej hudby do vážnej?
Sú isté skladby, ktoré možno preniesť. V Prahe sme mali koncert so symfonickým orchestrom, kde zaznela Balada o poľných vtákoch. Mala krásny mäkký zvuk. Vážna hudba je úplne iný svet a ja si do nej robím vychádzky. Ale robím to s veľkým ostychom.

Bojíte sa vážnej hudby?
Nebojím. Ale treba v nej vedieť naberať správnou lyžicou. Je isto krásnou výzvou. Myslím, že v budúcich rokoch sa budem zaujímať o to, ako by zneli moje skladby v orchestrálnych aranžmánoch. Vŕta mi to v hlave.

Čo je ešte pre vás výzvou?
Viem si predstaviť, že s Kamilom Peterajom oslovíme Mariku Gombitovú, aby nahrala novú pesničku.

Je to ešte reálne?
Najľahšou cestou, ako sa vzdať, je, keď tomu nebudeme veriť. My tomu musíme veriť. V tom som optimista. Napokon vždy, na každý dvadsiaty pokus sa to podarilo.

Pri koľkom pokuse ste teraz?
Neviem. Ale nie je to rozhodujúce. Domnievam sa, že sa nám podarí Mariku inšpirovať.

Ako?
Dobrou pesničkou. A nemám obavy, že by sme takú s Kamilom nevedeli napísať. Jediná obava, ktorú mám, je tá, aby ju ona prijala za svoju a chcela ju zaspievať.