Novinka v divadle: Každý paroháč je iný

Na prvý pohľad to tak nevyzerá, ale často sa stáva, že neverník je aj paroháč. Samozrejme, nepripúšťa si to, stavia na tom, že iba on  je neodolateľný. A povinný poskytovať ženám svoj pôvab a sexuálnu zdatnosť. Je taký zahľadený do seba, taký zaujatý svojim poslaním,  že často nevidí parohy, ktoré mu už dávno narástli. Podobný osud má aj jedna z postáv divadelnej hry  Pravda, ktorá mala minulý týždeň v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava premiéru. Napísal ju najhranejší súčasný francúzsky dramatik Florian Zeller. Ide o klasický námet dvoch manželských dvojíc, ktoré majú prepletené ľúbostné vzťahy. V tejto vtipnej  štvorylke sa stretávajú Zuzana Fialová, Rebeka Poláková, Tomáš Maštalír a Marián Mitaš.

Najviac priestoru dostal Tomáš Maštalír, ktorý ho aj naplno využil. Svojho Michela hrá so šarmom a najmä – s poriadnou prímesou človečiny: veď aj neverník je len človek a musí sa obracať, aby uspel. Divák možno čaká, že v komediálnej konverzačke pôjde o taktiku, že sa budú postavy navzájom usvedčovať z nevier, budú sa snažiť prekabátiť jeden druhého a najmä – tajiť svoje hriechy. Zatĺkať pravdu. Aj to sa síce v hre deje, ale posunuté do fajnovejších sfér. Režisér  Ľubomír Vajdička, autor i herci, vytvorili totiž  najmä hru o charakteroch. Pozeráme sa na stoického elegána, ktorý má svoje vášne na uzde (džentlmensky ulízaného Paula hrá Marián Mitaš), máme tam zdanlivo naivnú a pokornú mačičku s pomalým hláskom (maznavá Laurence Zuzany Fialovej), vo štvorici je aj vecná  lekárka (decentná rozkošnica Alice Rebeky Polákovej), ale najmä prototyp muža – kanca (prostoreký  a milo samoľúby Michel Tomáša Maštalíra), ktorý si myslí, že má všetko pod kontrolou, že pokojne zvládne aj dve ženy a zatiaľ… Súčasťou deja sú aj pracovné problémy  a najmä rivalita v tenise. To všetko pridáva do príbehu aj iné napätie než len erotické, ale – ako je všeobecne známe – úspech v športe a v práci pôsobí ako afrodiziakum a tak od „jadra pudla“ sa autor nevzďaľuje.

Dramatik cez túto ľahkovážnu zábavnú komédiu napísal vlastne svojráznu štúdiu o pravde – o tom, ako sa ňou vedia ľudia oháňať, ako pravda síce víťazí, ale dobre interpretovaná lož má tiež  šance. Aj v tejto hre sa napokon uverí tej najrafinovanejšej verzii pravdy. Divák odchádza z hry oddýchnutý a pobavený. A pokojný – v závere predstavenia sa totiž ukáže, že dôležitejšie ako slová, sú dotyky. Tie neklamú. Happy endom je teda objatie, ale s mementom, že pravda sa ťažko hľadá. Môže to byť však veľká zábava, ako v tejto hre. K úspechu prispeli aj ostatní tvorcovia – šikovne je vymyslená scéna plná postelí (Pavol Andraško), dobré a výstižné sú kostýmy – najmä mužom to sekne! (Marija Havran). Hru svižne a moderne preložila Elena Flašková. Princíp nevery sa opakuje, prípady sa na seba podobajú, ale predsa – každý paroháč je iný a každá nevernica sa správa inak, takže – nevera, v praxi aj v divadle, neomrzí.