Kniha týždňa: Trezorový Vladimír Mináč
Prekvapenia o to väčšie, pokiaľ sa týkajú autora viac-menej oprávnene zaraďovaného skôr na opačnú stranu, teda medzi podporovateľov režimu a jeho ideológie, akým bol i Vladimír Mináč (1922 – 1996).
Zásluhou literárneho historika Pavla Matejoviča, ktorý sa Mináčovej tvorbe dlhodobo venuje – je aj autorom vedeckej monografie Vladimír Mináč a podoby literárneho diskurzu druhej polovice 20. storočia (Bratislava, Kalligram 2014) – a podarilo sa mu cenzúrou skonfiškované rukopisy vypátrať, sa slovenský čitateľ môže zoznámiť so súborom próz Z nedávnych čias, doplnených o kratšie satirické poviedky, pôvodne pripravované na publikovanie v týždenníku Kultúrny život.
V konflikte s režimom
Vznik spomínaných textov spadá do obdobia rokov 1956 – 1957, keď sa pod vplyvom XX. zjazdu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu na krátky čas uvoľnili politické podmienky a prísny tlak cenzúry. Na jar 1956 stihla vyjsť na pokračovanie novela Dominika Tatarku Démon súhlasu, Hodiny a minúty Alfonza Bednára, do literatúry sa začali potichu vracať „buržoázni“ autori ako Martin Rázus alebo Gejza Vámoš, svoj vstup ohlásila heterogénna plejáda autorov, označovaných neskôr ako generácia Mladej tvorby, kam patrili napríklad Milan Rúfus či Miroslav Válek. Už na jeseň sa však pootvorené dvere liberalizácie v kultúre i vo verejnom živote začali zatvárať, aby sa v roku 1957 uzavreli úplne.
Ak na jar 1956 cenzúra, predstavovaná na Slovensku Hlavnou správou tlačového dozoru, na chvíľu ochabla, už od leta sa situácia zmenila a od jesene 1956 začala pracovať naplno. Mináčova zbierka próz Z nedávnych čias, pripravená na vydanie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v roku 1957, sa tak k čitateľom už nedostala.
Vladimír Mináč sa dostal do konfliktu s režimom prvý raz počas aktívu slovenských spisovateľov-komunistov a zasadnutia Ústrednej edičnej rady v marci 1951, t. j. v atmosfére vrcholiacich stalinských represií voči komunistickým funkcionárom, označeným zo dňa na deň za zradcov. Na týchto schôdzach bol spoločne s Michalom Chorváthom, Dominikom Tatarkom a Alexandrom Matuškom obvinený z buržoázneho nacionalizmu. Kampaň proti nim trvala iba krátko. Druhým jeho konfliktom s mocou bol práve uvedený súbor krátkych próz.
„Zabudli ste na človeka“
Prvé štyri prózy – Svedomie, Strach, Papuľa II a rozsiahlejší text Nedorozumenie, ktorému autor dal podtitul Štúdia, patria do tzv. literatúry vyrovnávania sa s obdobím stalinských represií, charakteristickej pre obdobie „odmäku“ a rozchodu so šablónami socialistického realizmu, ktorý sa po Stalinovej smrti stával čoraz viac prázdnou nádobou. Pripomínajú prvé prózy Alfonza Bednára a neskoršie diela Tatarku a Mňačka, ale aj takých autorov, akými boli Kazimierz Brandys, Jerzy Andrzejewski alebo v ZSSR Vladimir Dudincev a neskôr Alexander Solženicyn.
Obdobie prvých rokov „budovania socializmu“ v nich nie je opisované v heroickom duchu, ale ako obdobie tragických zlyhaní jednotlivcov pod tlakom systému. Opisom strachu, zhnusenia, dehumanizácie človeka, ospravedlňovaným niekedy myšlienkou správneho cieľa, a čoraz viac čisto egoistickými pohnútkami, nadväzuje Mináč na líniu svojej knižnej prvotiny a, dovolím si povedať, aj najkvalitnejšieho románu Smrť chodí po horách. Niekdajší revolucionári sú v nich opisovaní ako nešťastní, zlomení ľudia, ktorí neváhajú obetovať svojich priateľov, bojových druhov aj rodiny a napokon aj vlastné ideály. Menia sa na zbabelcov a karieristov, a len občas sa dostávajú do konfliktov s vlastným svedomím. Mináč si všíma, ako sa realizácia myšlienok socializmu, o správnosti ktorých nepochyboval, obracia proti tým, pre ktorých mali byť pôvodne určené.
„Zabudli ste na človeka,“ hovorí Tóno z poviedky Svedomie svojmu priateľovi Medzihorskému, s ktorým sa neskôr stretol ako politický väzeň, obeť vykonštruovaných procesov, kým samotný Medzihorský zostal vysokopostaveným funkcionárom režimu aj preto, lebo sa od Tónových údajných protištátnych rečí dokázal dištancovať. Mináč však príčiny demoralizácie vidí predovšetkým v dedičstve kapitalizmu. Tak napríklad Tóno hovorí o „amerikanizácii socializmu“, kvôli ktorej sa človek stáva strojom. Osobný úpadok predsedu roľníckeho družstva v dôsledku neobmedzenej moci v poviedke Papuľa II je zas dôsledkom pretrvávania „morálky súkromného vlastníctva“, podrývajúcej naoko úspešné družstvo.
Naopak, Valent Ročiak v novele Nedorozumenie má ďaleko od idealistu, predstavuje typ hochštaplera, ktorý sa z dedinského ľahtikára vďaka revolučnej konjunktúre na konci druhej svetovej vojny prepracuje najprv na príslušníka bezpečnosti, neskôr na „národného správcu“ krčmy a napokon na regionálneho satrapu takmer s neobmedzenou mocou, až kým ho nezničí alkoholizmus.
Nová línia
Ďalšie dve prózy – Zápisky cynika a Pamäti redaktora piatej platobnej stupnice predstavujú novú líniu Mináčových próz, ktorá neskôr v 60. rokoch vyvrcholila Výrobcom šťastia. Satirickým, ba až sarkastickým spôsobom opisujú svet anonymných funkcionárov režimu. V týchto prózach, na rozdiel od predchádzajúcich, sa autor už ani len nepokúša o identifikovanie kladného hrdinu. Svet funkcionárov i redaktorov, ktorí v 50. rokoch boli samozrejmou súčasťou establishmentu, je plný pokrytectva, intríg, prázdnoty a túžby po moci a privilégiách, ktorá dokáže spoľahlivo prehlušiť akýkoľvek hlas svedomia.
Napokon zbierku uzatvára bájka Koza rohatá a somár, v ktorej je somár potrestaný smrťou za svoj pokus o nezávislosť, o samostatné myslenie a odvahu čo i len zapochybovať o správnosti „kozacej vedy“, spočívajúcej v omieľaní jednej a tej istej riekanky. Práve táto bájka o jedinej správnej idei, jej nasledovníkoch a snahách o umlčanie všetkých, ktorí sa dogmy najrozličnejších „kozacích vied“ pokúšajú spochybniť alebo aspoň o nich uvažovať, by mohla byť pokojne napísaná aj v súčasnosti. Knihu dopĺňajú tri štúdie slovenských literárnych historikov. Úvodná štúdia Pavel Matejoviča približuje okolnosti vzniku a zákazu predkladaného súboru poviedok. Štúdia Vladimíra Petríka sa zaoberá umeleckým a ideovým vývojom Mináčovej tvorby, kým štúdia Milana Hamadu jeho vzťahom ku komunistickej moci.
Nemilosrdná reflexia
Ako upozorňuje Matejovič, Vladimír Mináč sa v neskorších rokoch svojho života k svojim „zakázaným prózam“ nehlásil, dokonca ani po zmene režimu v roku 1989. Dôvod si môžeme iba domýšľať. V každom prípade prózy dokumentujú, že si veľmi dobre uvedomoval charakter režimu, ktorý napriek kritickým výhradám podporoval, a počas vlny antikomunizmu začiatkom 90. rokov mu zrejme bolo trápne situovať sa do pozície obete režimu. Nemožno zabúdať ani na to, že ešte v 60. rokoch sa ako prozaik odmlčal a sám sa o svojej prozaickej tvorbe vyjadroval zdržanlivo.
Bez ohľadu na Mináčove ďalšie osudy, jeho členstvo v „normalizačnom“ ÚV KSS i jeho angažovanosť v kampani proti ruskému disidentskému spisovateľovi Alexandrovi Solženicynovi, predstavujú jeho „trezorové“ prózy z 50. rokov nemilosrdnú reflexiu brutality stalinizmu i cynizmu čias, ktoré nasledovali po Stalinovej smrti.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ