Kniha týždňa: Najväčšia šou vesmíru? Život!

Martin Kasarda, spisovateľ a publicista | 15.09.2011 08:00
Richard Dawkins: Největší show pod sluncem,...
Richard Dawkins: Největší show pod sluncem, Argo/Dokořán, Praha 2011
Niektoré informácie, ktoré nájdete v tejto knihe, sú šokujúce. Ako napríklad tá, že podľa aktuálnych prieskumov verejnej mienky až 44 % Američanov si myslí, že ľudské bytosti stvoril Boh v ich dnešnej podobe, a to v jedinom okamihu niekedy počas posledných desaťtisíc rokov. Nie, nie je to výskum z polovice 19. storočia, ale z roku 2008! Toto číslo uvádza Richard Dawkins ako jeden z impulzov, ktorý ho viedol k napísaniu knihy vychádzajúcej v českom preklade ako Největší show pod sluncem s podtitulom Důkazy evoluce.

V závere tejto vzrušujúcej publikácie sa nachádzajú aj čísla z ďalších prieskumov, ktoré si berú na paškál svetonázorové otázky Európanov podľa prieskumov Eurobarometer z roku 2005. Tiež vyvolávajú minimálne zdvihnutie obočia. Napríklad s vetou „Dávni ľudia žili v rovnakej dobe ako dinosaury“ nesúhlasí 65 % Slovákov, kým 18 % obyvateľov Slovenska s ňou súhlasí a zvyšok na otázku nevie odpovedať. Zdá sa, že učitelia histórie a biológie by sa mali zamyslieť, ako to, že 35 % obyvateľstva Slovenska nevie správne odpovedať na zdanlivo banálnu otázku.

Potešením nám určite nemôže byť, že v Turecku bolo až 70 % opýtaných mylne informovaných a mysleli si, že dinosaury a ľudia žili v tom istom čase. Aj keď je evolučná teória v Európe prijímaná omnoho lepšie ako v USA, predsa len podľa Eurobarometra pätina až tretina ľudí v jednotlivých európskych krajinách ešte stále nesúhlasí s vetou, že „Ľudské bytosti v dnešnej podobe sa vyvinuli z dávnych živočíšnych druhov“.

Fakty a stvorenie
Richard Dawkins, ako sa sám priznáva, je ultradarvinista. Vo svojich predchádzajúcich popularizačných publikáciách podrobne opísal princípy prírodného výberu, ktoré fungujú na najmenšej možnej replikovateľnej jednotke života – na úrovni génu. Jeho kniha Sebecký gén patrí k tým revolučne iným pohľadom na náš život, v ktorom sme my všetci – a pod slovom my myslím rovnako ľudí, ako slony, krokodíly, vážky či streptokokové baktérie – len strojmi stvorenými na prenášanie génov do ďalšej generácie. Náročné, cynické, ale vyargumentované.

Najnovšiu knihu sa rozhodol venovať nepriestrelným dôkazom evolúcie. Keďže je vedec a navyše veľmi aktívny propagátor ateizmu, ktorý má bohaté skúsenosti s oponentmi z tábora „kreacionistov“, obhajcov stvorenia sveta vyššou inteligenciou, neraz fanatickými veriacimi a odporcami Darwina a jeho evolučnej teórie, dáva si veľký pozor na to, aby presne definoval a vysvetľoval, čo ktoré fakty znamenajú. Jeho dobrodružná cesta po evolúcii života teda nie je len súborom zaujímavých vysvetlení, ale aj ukážkou exaktného vedeckého myslenia a interpretácie nášho – aj jazykového – sveta.

Teoretickí fyzici a matematici Stephen Hawking a Leonard Mlodinow vo svojom nedávno publikovanom bestselleri Veľký plán „rozzúrili“ časť filozofickej obce tvrdením, že filozofia je mŕtva, pretože „vedci sa svojimi objavmi stali nositeľmi svetla v našej túžbe po poznaní“. Richard Dawkins by sa isto – ako vedec, biológ – s radosťou k tejto vete pridal. Ak si totiž pod filozofiou predstavíme špekulovanie o tom: „Ako môžeme pochopiť svet, v ktorom sa nachádzame? Ako sa vesmír správa? Čo je vlastne realita? Odkiaľ toto všetko pochádza? Potreboval vesmír Tvorcu?“ (to sú otázky Hawkinga a Mlodinowa), tak veda dáva dnes jednoznačné, zreteľné, i keď často pre laikov ťažko pochopiteľné odpovede. V prípade Dawkinsa si stačí len vymeniť slová o vesmíre za život v jeho prebujnených formách a sme na rovnakom území: namiesto špekulácií a viery prichádzajú strohé fakty a jednoznačné potvrdené teórie.

Hypotéza a teória
Práve pri slove teória sa začína Dawkinsova púť po myslení o evolúcii. Autor trpezlivo vysvetľuje rozdiely medzi teóriou v jej vedeckom chápaní – teda faktami potvrdenou systémovou schémou myslenia a teóriou v bežnom jazyku, keď sa pod týmto slovom myslí hypotéza, špekulácia, dohad o niečom. V prvom prípade hovoríme o faktami potvrdenej vedeckej schéme (napríklad heliocentrická teória o tom, že Zem obieha okolo Slnka), v druhom prípade o vytvorených modeloch, ktoré môžu a nemusia byť pravdivé – z vedeckého pohľadu ide teda o hypotézu.

Treba si totiž uvedomiť – a Dawkins na toto celé počas svojho písania myslí a upozorňuje – že v prípade evolúcie nejde o to prijať akúsi vieru, že svet sa vyvíja podľa prírodných zákonov, ale jednoducho je potrebné vystúpiť z obmedzení, ktoré na nás kladie náš jazyk, myslenie, paradigma doby. Už len samotné slovo vývoj totiž v nás vyvoláva dojem akéhosi „plánu“, ktorý smeruje odniekiaľ niekam, od menej zložitých k zložitejším, vyvoláva v nás predstavu projektovania budúcnosti.

Slovíčkarenie je v tomto prípade dôležité, pretože ide o veľmi podstatné a dôležité svetonázorové otázky, ktoré ovplyvňujú drvivú väčšinu nášho života. Lenže, skúste si povedať, že nijaký plán nejestvuje. Že život prosto je a riadi sa pravidlami chémie, fyziky a biológie. A že my sme tu len ako dočasný chumáč buniek. Mrazí vás v chrbte zo strachu zo sveta bez Boha? Nech vás nemrazí – kooperácia či morálka sa tiež dajú vysvetliť ako princípy, ktoré pomáhajú génom prežiť. Byť dobré sa génom opláca. Pravda, ak to práve nie sú gény levice na love.

3,6 miliardy pre život
Po vyjasnení si jazykových problémov a vysvetlení, že evolučná teória nie je hypotéza, ale súbor faktov, ktoré sú dostatočným dôkazom o tom, že život sa na tejto planéte vyvíja vyše 3,6 miliardy rokov a človek je len jedným z množstva jeho podôb, i keď jediným, ktorý sa snaží o interpretáciu sveta, predsa len nie najmocnejším vševládcom (hoci sa tak občas cíti, stačí však „neviditeľný“ obyčajný replikujúci sa vírus chrípky a „pán tvorstva“ leží).

Dawkins pozorne predkladá jednotlivé fakty a dôkazy, ktoré jednoznačne vysvetľujú jednotlivé – neraz často polemicky chápané – otázky týkajúce sa zrodu a vývoja života. Zároveň počas svojej púte bizarnými zákutiami prírody vysvetľuje princípy evolučnej teórie a potrebu jednoducho prijať niektoré jej výsledky ako fakty rúcajúce stereotypy nášho myslenia.

Dawkins upozorňuje napríklad na jazykové obmedzenia v prípade „chýbajúcich článkov“, ktoré vyplývajú z pozitivistickej snahy taxonómie, teda snahy všetko prírodné zaškatuľkovávať. Známe „človek pochádza z opice“ je zjednodušené tvrdenie, ktoré musíme prekonať v našich obmedzujúcich jazykových štruktúrach. Je pravda, že v hlbinách miliónov rokov jestvoval spoločný predok, ktorého vývoj smeroval v jednej línii k ľudoopom a v druhej k nám ľuďom, ale to neznamená, že sa jedného dňa narodil tomuto predkovi opičí potomok a o ďalší rok ľudský.

Ako to bolo, môžete si prečítať práve v Dawkinsovej knihe, ktorá – okrem náročnej teórie (náročnej v zmysle nabúravajúcej stereotypy a obmedzenia jazyka) prináša aj ohromné množstvo fascinujúcich faktov a vysvetlení, prečo príroda funguje tak, ako funguje.

Richard Dawkins: Největší show pod sluncem, Argo/Dokořán, Praha 2011

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ