Esej na sobotu: Chvála eseje
Skepsa voči rozumu
Montaignove eseje boli voľnými úvahami na najrozličnejšie témy. Nemali vopred určený plán či koncepciu ani nijaký vedecký aparát. Autor v nich jednoducho vyslovoval svoj názov na veci, ktoré ho zaujímali, alebo sa ho nejako dotkli. Subjektívny zorný uhol vysvetľoval tým, že vlastne on sám je „látkou svojej knihy“ a dodáva, že čitatelia „môžu v nej nájsť niektoré črty mojej povahy a nálad… veď opisujem seba samého.“ Pravda, čitateľa nezaujímali veľmi autorove povahové črty a nálady, ale najmä názory a všeobecne povedané jeho životná filozofia, ktorá sa cez jednotlivé témy predierala von.
Foto: Reprofoto Vydavateľstvo Matice slovenskej
Ako renesančný vzdelanec mal široký rozsah záujmov a vyslovoval sa – vypomáhajúc si príkladmi z rímskych klasikov – k najrozličnejším záležitostiam – výchova detí, samota, opilstvo, svedomie, namyslenosť, užitočnosť, čestnosť… Jeho nasledovníci sa sústredili na menší okruh tém a moderná doba, ktorá smerovala k špecializácii, obmedzila esej na oblasť kultúry a umenia (prípadne vzťahu umenia a spoločnosti) či ešte užšie – literatúry.
Totálne nasadenie
V týchto polohách sa realizovala aj na Slovensku, kde, mimochodom, mala literárna tvorba dlho významné spoločenské funkcie a plnila úlohy presahujúce pôvodný tvorivý zámer. Čo ju spájalo s montaignovským typom, bola osobnostná angažovanosť. Nevyhnutnou podmienkou eseje totiž je, že jej autor musí byť zrelá a všestranná osobnosť, prekračujúca hranice svojej odbornosti, otvorená k vnímaniu spoločenských i všeľudských problémov. Esej nie je len záležitosť intelektu, ale totálneho osobnostného nasadenia. Pravdu svojho názoru tu garantuje autor sebou samým.
Tajomstvo a príťažlivosť
Osobnostné je vždy individuálne, a tak sa esej jedného autora radikálne líši od eseje iného autora, pretože kopíruje charakter. Napriek tomu si tento žáner vypracoval viaceré spoločné znaky. Splieta sa v nich prvok štýlu a postoja, lebo pri eseji je rovnako dôležité, čo autor vypovie, i to, ako to autor vypovie. Vo svojej práci Teória eseje vymenúva J. L. Gómez Martinez rad znakov, ktoré ju charakterizujú: subjektívnosť, dialóg s čitateľom, aktuálnosť (i trvácnosť), fragmentárnosť, hyperbolizácia, problematizácia, tendencia ovplyvniť súčasnosť vzhľadom na budúcnosť. V určitom pomere sa tieto prvky dajú nájsť v množine esejí a náš kontext nie je výnimkou.
Aby sme vec zjednodušili, budeme hovoriť len o fragmentárnosti (nahodenosti) a o štýle. Fragmentárnosť znamená, že vyslovený názor nedokladám dôkazmi, nekompletizujem ho, dôležitý som ja a moje videnie. Formulujem ho osobnostným štýlom, ktorý navodzuje estetický dojem. Esej ako kritický žáner sa pohybuje na hrane publicistiky a umenia a má i svoju estetickú hodnotu. Autor ako kritický typ musí byť aj tvorivým typom. V tom je „tajomstvo“ eseje i jej veľká príťažlivosť, ba výnimočnosť. Autori esejí nie sú v nijakej kultúre masový zjav.
Preháňal, aby upútal
Ak sa povie u nás esej, vyplavia sa z našej (deravej) pamäti dve mená: F. X. Šalda a Alexander Matuška. Prvý bol v československom priestore iniciátor a nedosiahnuteľný vzor. Druhý sa pokúsil – a úspešne – presadiť esej do slovenskej kultúry. Často ho obviňovali, že napodobňuje Šaldu, ale nebolo to tak. Matuška nechcel byť slovenským Šaldom. Na to, aby za niekým cupkal, bol príliš silná individualita a výrazná osobnosť. Inšpiroval sa, no mal viac vzorov (Nietzsche, Lessing, Schopenhauer a i.).
Ako dvadsaťročný mladík oprel sa do slovenskej minulosti, ktorá trčala cez neplodnú tradíciu až do prítomnosti a zväzovala súčasníkom ruky, ktoré mali pripravovať novú, kultúrnejšiu budúcnosť. Kritizoval slovenskú nedvižnosť, pasivitu, ľahostajnosť a pod., všímal si negatívne kultúrne javy, kritizoval malú náročnosť slovenských autorov a pobádal ich k vyššej kvalite; tá sa, podľa neho, dala dosiahnuť iba zvýšenou kritickosťou (pokúšal sa o ňu), nie vzájomným potľapkávaním sa.
Aby zvýšil účinnosť svojich slov, nešetril iróniou, sarkazmom ani hyperbolizáciou. Preháňal, lebo chcel upútať pozornosť: nielen na problémy, o ktoré mu išlo, ale aj na seba samého. Chcel, aby si ho zapamätali. („Nechcelo sa mi písať tak, aby som napísal a zmizol, oznámil, čo viem a stratil sa. Nechcelo sa mi, lenže som vlastne nemohol. Písanie bolo pre mňa procesom smerujúcim von i obráteným dnu; píšuc vykonával som dielo pre druhých i pre seba.“) Bol v tom teda aj voluntarizmus, aj fakt vnútorného mechanizmu, vyvierajúceho z Matuškovho kritického typu.
Bol najmä bojovníkom. Zápas mu poskytoval radosť i zadosťučinenie. Ale zápas bol len jednou polohou Matuškovej komunikácie so svetom, sýtenej nespokojnosťou s daným stavom vecí i s nízkou úrovňou slovenského života. Druhá poloha – a v nej má Matuškova esejistika iné parametre – vyplynula z úcty pred skutočným umením, naším i cudzím (Janko Kráľ, Sládkovič, Hviezdoslav, Timrava, Jesenský, Gogoľ, Tolstoj, Dostojevskij) a z pocty tomuto umeniu. V tomto prípade už nebojuje, ale ponára sa hlbšie do (zažívaných) textov a vynáša na povrch nové hodnoty. Jeho eseje sa v tomto prípade vyznačujú elegantným štýlom a poetickým jazykom.
Kritickí predchodcovia
Hoci A. Matuška je ako esejista najznámejší, nie je v slovenskom priestore osamelý. Mal významných predchodcov i nasledovníkov. Medzi predchodcami vynikli J. M. Hurban, S. H. Vajanský či Š. Krčméry, po ňom nasledovali V. Mináč, M. Rúfus, M. Hamada alebo I. Kadlečík.
Jozef Miloslav Hurban, jedna z vedúcich postáv nášho národného obrodenia, bol i literátom. Skôr ako v beletrii (romány z čias Veľkej Moravy a i.) sa jeho tvorivý talent presadil v kritickej sfére, napríklad v dlhej stati Slovensko a jeho život literárny. Stať má vysokým osobnostným nasadením a štylistickými kvalitami výrazné znaky eseje. O slovenskej literatúre sa tu píše nie zo striktne literárnohistorického hľadiska, ale širšie, z hľadiska národnodejinného. Literárne dielo sa chápe ako výron národného ducha, ako prejav originálnej slovacity. Je v tejto koncepcii veľa romantizmu, ale text sám osebe zaujme tvorivým výkonom, ktorý má svoju závažnosť i plastickosť.
K eseji mal blízko aj Hurbanov syn S. H. Vajanský, čo dokazoval veľkým počtom textov z umeleckej a literárnej publicistiky. Tam bolo jedno z jeho tvorivých ťažísk, trochu nespravodlivo prekrytých beletriou s rozsiahlymi románovými kompozíciami.
Štefan Krčméry, ako kritik, estetik a literárny historik, je priamo svojím bytostným založením esejista, ktorý sa dokáže vcítiť do literárnych diel s veľkou dávkou empatie. Autor plodných postrehov a súdov, s nadhľadom, ktorým prekračoval domáce medze, s obrazným jazykom a štýlom. Ako prví dvaja aj on je literát, básnik, prozaik, takže prítomnosť eseje je v jeho tvorbe organická. Na hrane beletrie a eseje sa ocitajú jeho texty Zimná legenda a Oslobodenie.
Od chimér k znechuteniu
Aj ďalší esejista Vladimír Mináč je zároveň aktívny prozaik a ťažisko jeho diela je v beletrii, hoci je možné, že prežijú skôr jeho eseje (Dúchanie do pahrieb, Zobrané spory J. M. Hurbana a i.) ako jeho románové opusy. Rovnako ako Matuška aj Mináč bol bojovníkom. A to dávalo iskru jeho textom, hoci bojoval aj za veci, ktoré – ako sa ukázalo – boli dobovými chimérami.
Celkom iný typ esejí predstavujú početné publikácie Pavla Straussa, konvertitu na katolicizmus. Strauss, povolaním lekár, bol však najmä filozof s citom pre duchovný rozmer človeka. Trvalo ho zaujímal ľudský osud spod zorného uhla toho, čo ho presahuje. Jeho eseje sa vyznačujú pregnantnými formuláciami, častý je v nich paradox či metafora (vydal niekoľko básnických zbierok), časť z nich mieri k lakonickej stručnosti a nadčasovosť k aforizmu.
Eseje Milana Rúfusa sa vysokou umeleckou úrovňou kladú do blízkosti Matuškovej tvorby. V každom prípade tvoria rovnocenný ekvivalent jeho poézie. V oboch oblastiach sleduje tie isté ciele. Vyslovuje sa v nich o problémoch vlastnej tvorby, o vzťahu tvorby a spoločnosti, o potrebe umenia, o jeho účasti na ľudskom osude. Boli prejavom Rúfusovho trvalého zápasu o dôstojnosť človeka, o jeho adekvátne miesto v spoločenskom systéme.
Osud človeka, v tomto prípade nášho súčasníka – na pozadí ostro kriticky vnímaného spoločenského kontextu – je vnútorným záujmom esejistu Ivana Kadlečíka. Vychádza od seba (aj on je „sám látkou svojej knihy“), no ustavične osciluje medzi subjektívnym a objektívnym. Briskný kritik totalitnej minulosti, ktorá ho valcovala, i súčasnosti – odporne konzumnej a plytko materialistickej, ktorá ho napĺňa hnusom. Upozorňuje na zanedbávané hodnoty a v jeho prísnom apeli je obsiahnutý mravný pátos.
Úsilím objaviť a pomenovať pravdu v čase, ktorý klamal, sa vyznačujú kritické texty Milan Hamadu. Hovoril o literatúre a kultúre, ale išlo mu vždy o človeka, aby ho doba, ktorá nedbá na indivíduum, ba ho ničí, nezbavila ľudských vlastností.
Rad slovenských mien, ku ktorým možno pripnúť žáner eseje, sa dá rozmnožiť (stačí nazrieť do Slovníka slovenských spisovateľov 20. storočia, kde sa uvádzajú oblasti pôsobenia v termínoch a slovo „esejista“ sa vyskytuje naozaj často; niektoré mená sú podstatné: M. Chorváth, J. Barč-Ivan, Š. Janšák, J. Boor, J. Bžoch, D. Tatarka a i.), ale nie je neobmedzený.
Slabá vôľa vysloviť sa
Tento žáner, treba to zopakovať, sa viaže na osobnosť, a tých nie je nikdy nazvyš. Osobnosťou v tomto prípade je ten, kto prekračuje svoju odbornosť smerom k spoločnosti, k širokému okruhu príjemcov a dokáže formulovať problémy tak, že sú spojené aj s naším žitím, bytím a existenciou.
Proces vzniku jednotlivých esejí u nás, až na výnimky (A. Matuška) prebiehal spontánne. Bol vyvolaný vonkajšími okolnosťami, hoci vychádzal i z vnútorných sklonov, ktoré spočívali v mobilizácii všetkých subjektívnych zložiek (intelektuálnych, emocionálnych, vôľových). Od toho sa potom odvíjal jazyk a štýl, ktorý formuje apel smerom k estetike.
Pravda, vôľa vysloviť sa (to znamená v tomto prípade východiskový bod), vziať problém za svoj, je u nás rozvinutý dosť slabo. Očividné je to práve dnes. Nielen žánru eseje, ale spoločnosti ako takej by prospela väčšia intelektuálna aktivita pri privlastňovaní si problémov, ktoré sú mimo nás, ale nechceme ich prijať za svoje.