Prvý slovenský profesionálny bábkar bol Ján Stražan

Jena Opoldusová, Pravda | 05.12.2016 16:00
bábky, marionety Foto: ,
Tradičné marionety zo zbierky Antona Anderleho vystavovalo aj Slovenské národné múzeum v Bratislave.
"Keby som s tými bábkami nič nerobil, len ich vystavil, aj tak majú svoje veľké čaro, svoju mágiu a priťahujú diváka," hovorí Anton Anderle v dokumentárnom filme Posledná maringotka.

Zo zápisu Bábkarstva na Slovensku a v Čechách do reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO by nikto nemal väčšiu radosť, ako tento významný slovenský bábkar, pochádzajúci zo slávnej bábkarskej rodiny Anderleovcov z Radvane. Správy, ktorá vo štvrtok večer obletela svet, sa nedožil. Pred ôsmimi rokmi vo veku šesťdesiattri rokov zomrel.

„Inovoval tradičné marionetové divadlo. Jemne a citlivo oživoval starú tradíciu, mal energiu a charizmu, vedel dobre animovať bábky, preto mal vo svete veľkú popularitu,“ hovorí teatrologička Ida Hledíková. Antonovi Anderlemu aplaudovalo publikum mnohých medzinárodných festivalov, pretože po roku 1991 so svojím divadlom a marionetami prešiel všetky kontinenty okrem Austrálie a Antarktídy.

Tradičné marionety zo zbierky Antona Anderleho... Foto: Pravda, Ivan Majerský
marionety Tradičné marionety zo zbierky Antona Anderleho vystavovalo aj Slovenské národné múzeum v Bratislave.

K divadlu sicílskych marionet Puppi siciliani a indonézskemu divadlu wayang najnovšie pribudlo v zozname nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO Bábkarstvo na Slovensku a v Čechách. „Spojenie s českými kolegami bolo dobrou stratégiou. Tradícia tam má hlbšie korene, ak porovnáme historické údaje, vidíme rozdiel v počte migrujúcich bábkarov, bábok ako artefaktov nachádzajúcich sa v kultúrnych inštitúciách či u súkromných zberateľov. Nakoniec aj na samotné slovenské bábkarstvo malo vplyv české bábkarstvo,“ vysvetľuje teatrologička.

Barok a marionety

Prvým zdokumentovaným slovenským bábkarom, ktorý predvádzal aj optické triky, bol Ján Stražan. „Prvá zmienka v slovenských archívoch je z roku 1884, je však predpoklad, že začal hrávať ešte skôr,“ hovorí Ida Hledíková.

Rodina Stražanovcov bola široko rozvetvená, patrí do nej aj herec prešovského Divadla Jonáša Záborského Jozef Stražan. Z tejto vetvy pochádzal aj Marián Zednikovič – Ján Stražan bol jeho pradedo. Aj stará mama Antona Anderleho vyrastala a do tajov bábkarstva prenikala v Stražanovskej rodine, ktorá ju ako sirotu prichýlila. Marionetové divadlo je európsky fenomén, ktorý sa zrodil v období baroka. V jeho tradícii sa spojili dve vetvy – talianska a anglická, aby si v rôznych krajinách vytvárali vlastné špecifické a typické kultúry. K talianskym a anglickým bábkarom, ktorí putovali do strednej Európy od konca 16. storočia, sa neskôr pridali Nemci a v 19. storočí hrávali na našom úzamí českí a moravskí bábkari.

Jednotlivé národné bábkové kultúry boli v minulosti inšpirované marionetovou tradíciou. Preberali štýl hrania i repertoár. Okrem náboženským hier uvádzali obľúbeného Dona Šajna a Fausta. S bábkami, ale aj bez nich hrávali hlavne pre dospelých. Až v druhej polovici 19. storočia sa v Mníchove objavilo bábkové divadlo, ktoré začalo hrávať pre deti. Teda v čase, keď typ tradičného bábkového divadla akosi zostarol a nevyvíjal sa. „Tradícia marionetového divadla barokového typu sa najdlhšie udržala v strednej Európe. Posledným bardom, ktorý hrával v relatívne čistom štýle, bol Anton Anderle. Dnes je skôr muzeálnou záležitosťou, ale má svoje kultúrne hodnoty,“ pokračuje Ida Hledíková. Na českom vidieku zohralo bábkové divadlo aj obrodeneckú funkciu, keď udržiavalo národný jazyk, šírilo národné divadelné hry a národnú kultúru. Na Slovensku mal túto úlohu na začiatku 20. storočia Ján Stražan.

Štýl marionetového divadla barokového typu sa časom sa stával anachronizmom. Rodinám bábkarov vzali komunisti ako „podnikateľom“ licencie. A nepáčil sa im ani ich zväčša nábožensky zameraný repertoár.

Ako každý druh umenia aj bábkové divadlo sa vyvíjalo. Staré a prežité pomaly, ale isto odumieralo a na jeho miesto sa časom dralo nové. Navyše režim u nás mal aj s bábkovým divadlom iné plány – muselo šíriť ideológiu medzi najmenšími.

Uznanie znamená aj záväzok

„Uznanie českého a slovenského bábkarstva v tejto najvyššej forme je pre našu kultúru výraznou udalosťou. Bude motivovať jednotlivcov a inštitúcie k tomu, aby ešte viac investovali do týchto pamiatok, ktoré potrebujú trvalú odbornú starostlivosť. Naše bábkarstvo sa takto dostáva do širších medzinárodných kontextov kultúrnych dejín nielen Slovenska, ale aj Európy,“ zdôrazňuje Ida Hledíková.

Zápis do reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO bude navyše podľa nej motivovať tvorcov k tomu, aby tradíciu oživovali a rozširovali ďalej. Na Slovensku sa tak v posledných rokoch aj deje. V interpretačnom štýle Antona Anderleho na ňu nadväzuje Ivan Gontko so svojimi marionetami. Nový impulz do tradičného bábkového divadla prináša už dlhšie Dezorzovo lútkové divadlo inscenáciami ako Fantomas a lovec zombíkov, Sandokan – tiger sa vracia, Desperanduľa či Gašparkove šibalstvá, ktoré na súčasnej úrovni robí takzvané posttradičné divadlo.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ