Recenzia: Nebo a ľad - keď filmár prehovorí v mene vedca

Na post lídra jednej zo svetových veľmocí sa dostal prezident Donald Trump, ktorý na rozdiel od bývalej hlavy štátu Baracka Obamu drží stranu skeptikom. Tí si pred varovaniami a výzvami vedcov, výskumníkov, novinárov, svetových osobností a umelcov zatvárajú oči a podceňujú dosah neuváženej ľudskej činnosti na klimatické zmeny, aj keď majú k dispozícii nevyvrátiteľné argumenty podložené niekoľkoročným výskumom.

Na úkor komfortu

Protagonistom filmu Nebo a ľad od držiteľa Oscara za film Putovanie tučniakov (2005), ktorý videlo 35 miliónov divákov na celom svete, je jeden z priekopníkov venujúcich sa výskumu globálneho otepľovania – vizionár Claude Lorius – francúzsky glaciológ prezývaný aj „muž zimy“. Strihový dokument stojí do veľkej miery na jeho osobnom videoarchíve, ktorý filmár postprodukčne upravil a doplnil ho súčasnými zábermi Antarktídy. Do tej sa Lorius pred rokmi ako mladý nadšený dvadsiatnik zamiloval. Vydával sa sem od začiatku 70. rokov – v čase, keď bol pojem globálne otepľovanie absolútnou neznámou, aby skúmal vrstvy ľadu a na základe jeho štruktúr, ktoré predstavujú akúsi zakonzervovanú „DNA“ planéty, odhalil klimatické zmeny.

„Niektorí vedci sa stali politikmi, no on bol vždy výhradne vedcom. Nemyslím si, že je jeho úlohou hovoriť o tom. To by mali novinári a filmári,“ povedal režisér v rozhovore pre Guardian. Luc Jacquet stretol Loriusa v roku 2011 a s ideou nakrútiť film prišiel vedec, no Jacqueta, tiež bádateľa, nemusel prehovárať, považoval totiž za dôležité, aby sa o Loriusovej fascinujúcej práci verejnosť dozvedela. Lorius poskytol režisérovi archívne materiály, vo filme ich dopĺňajú zábery osemdesiatročného vedca, ktorý mu počas ciest do krajiny ľadu vyrozprával svoj životný príbeh. Vo filme sa mlčky konfrontuje sú súčasnou tvárou miesta. Komentár pozostáva z Loriusových výpovedí, je vo forme „ja rozprávania“, no nenahovoril ho vedec, ale herec Michel Papineschi.

Z dokumentu sa dozvieme, že Claude Lorius sa pre výskum „vzdal mladosti“ aj pohodlia, s ďalšími spolupracovníkmi trpel v extrémnych podmienkach – mínus 40-stupňové zimy, ťažká manuálna práca aj absencia súkromia. Filmár zobrazuje mužov, ktorí kvôli výskumu zabudli na seba a kriticky tak odkazuje na konzumizmus i neochotu dnešného sveta uskromniť sa či odkrojiť zo svojho komfortu.

Práve pohodlnosť a ľahostajnosť sú hlavné dôvody, prečo si pred fatálnym dosahom svojej činnosti zatvárame oči. Lorius intuitívne veril v úspech výskumu a konal v súlade s planétou nie v zmysle umelých alternatív, k akým sa prikláňa časť uvedomelej modernej spoločnosti, ale prirodzeným prostým žitím, presne tak, ako žila generácia našich starých otcov. Pracoval a prijímal cyklus svojich dní, čo je pre dnešného urbánneho dvadsiatnika nepredstaviteľné.

Ide to aj bez celebrít

„Nikto si nechce lámať hlavu globálnym otepľovaním pri každom banálnom rozhodnutí, ktoré cez deň urobí,“ esenciálna pravda zaznie v dokumente Je s nami koniec. Film vznikol vlani v réžii Fishera Stevensa v produkcii National Geographic a u divákov výrazne zarezonoval. Ako posol mieru OSN a prostredník komunikujúci s politikmi a vedcami o vplyve ľudskej činnosti na životné prostredie, tu vystupuje celebrita – hollywoodsky herec Leonardo DiCaprio. Na rozdiel od dokumentu Nebo a ľad, ktorý síce tiež nie je výrazne autorský, Je s nami koniec je klasická televízna agitka určená masám – pateticky moralizuje a zhŕňa tie najelementárnejšie fakty o problematike klimatických zmien. Poznatky a argumenty však zjednodušuje a divákovi ich sprostredkúva polopatisticky.

Na rozdiel od toho Jacquetov dokument sa diváka dotýka ľudsky – argumentuje silným individuálnym príbehom. Jacquet nepotrebuje DiCapria ani autority na čele s Obamom, ktoré divákovi pripomínajú fatálne hrozby. Tému odhaľuje skrz človeka, ktorý kričí svojimi činmi, nie patetickými prejavmi. No aj film Je s nami koniec prispieva k popularizácii témy a zhŕňa fakty, ktoré by si mal uvedomiť a pripomenúť každý.

Jacquet počíta s uvedomelým divákom, ktorý už o ničivých účinkoch spotreby hovädzieho mäsa či palmového oleja na životné prostredie čo-to počul. Namiesto popisných záberov spustošenej zeme sa sústredí na portrét človeka, ktorý sa odovzdal výskumu, no jeho výsledky autority paradoxne stále spochybňujú. Prostým dôkazom neomylnosti Claude Loriusa je však čas, vo filme rukolapne zachytený. Vedcovi prináša symbolické zadosťučinenie a nad nevšímavým ľudstvom pomaly, ale iste hromadí mračná…