Recenzia: Quentin Dupieux má v Realite poriadny náskok

Aj keď nakrúcanie ako také nepovažuje za najdiváckejšiu tému, nevie sa jej nabažiť, procesom nakrúcania je posadnutý natoľko, že ho chce nielen realizovať, ale o ňom, ako fanúšik okrajových žánrov a béčkovej kinematografie, aj rozprávať. A robí to aj vo svojej poslednej snímke Realita, ktorá sa po troch rokoch od premiéry premieta aj v našich kinách.

Ekzém vnútri hlavy

Hlavný hrdina – kameraman televíznej relácie o varení (Alain Chabat), dostane príležitosť získať peniaze na svoj prvý film – sci-fi o vraždiacich televízoroch – pod podmienkou, že nahrá dokonale zúfalý výkrik. Túžba uspieť ho pohltí natoľko, že svet prerastie do nočnej mory. Alebo je to práve naopak?

Dupieux počíta s divákom podobne „zvráteným“, ako je on sám. Realita je satisfakciou pre každého, kto sa nebojí pri filme rozmýšľať a podstúpiť riziko, že z jeho bizarne zauzleného vesmíru nenájde východisko. Otázku, čo sme to vlastne videli, si totiž musíme zodpovedať sami.

Na rozdiel od predošlých snímok ako subžánrová pocta béčkovým hororom Guma (2010) o vraždiacej pneumatike, chaoticky bizarné mystery Wrong (2012) či nechutne zvrátená krimikomédia Fízli! (2013), ktorých príbehy vznikali v priebehu mesiaca či dvoch, Realitu Dupieux vymýšľal o čosi dlhšie. Scenár niekoľkokrát prepisoval, aby svoj „surreálny guláš“ čo najväčšmi zjednodušil.

Dupieux sa striktne vyhýba racionalite, aj keď jeho dekadentná hra stojí práve na pevných nohách reality, rozbíja ju s dadaistickou voľnosťou, odhliadnuc od jej zaužívaných pravidiel. To však neznamená, že filmové obrazy nám ledabolo podhadzuje. Všetko má do detailov premyslené – jednotlivé motívy sa pretínajú nepredvídateľne, no v zmysle pravdepodobnosti. Film teda nepôsobí ako samoúčelná maniera, skôr ide o pozvánku na divokú párty od výstredne kreatívneho filmára.

Na pozadí podivných vzťahov filozofuje o ľudskom podvedomí, navyše veľmi zábavným spôsobom. Atmosférické očakávanie „neočakávaného“ podnecuje aj hudobný motív, inšpirovaný nahrávkou „Music With Moving Parts“ Philipa Glassa z roku 1971, ktorý len veľmi ťažko dostanete z hlavy – Dupieuxova elektronická hudba je totiž rovnako zaujímavá a chytľavá ako jeho filmy.

Žiadnu paniku, ste len v zlom sne

Pre Dupieuxa nemá zmysel sledovať film, ktorého dej dokáže predvídať, keď je totiž ako divák rýchlejší, stráca oň záujem. Film má byť podľa neho dobrodružstvom. Verný tomuto heslu sa snaží prekvapovať nečakanými situáciami a podnecovať fantáziu.

Filmový režisér hľadajúci dokonalý výkrik, dievčatko Realita, ktoré nájde v bruchu diviaka záhadnú videokazetu a túži zistiť, čo je na nej nahraté, schizofrenický moderátor v kostýme potkana, riaditeľ školy, ktorý sa oblieka do ženských šiat – bez ohľadu na to, koľko miesta v príbehu dostanú, všetky postavičky sú pútavé a vzbudzujú očakávanie, čo sa bude diať.

Film prekvapí v momente, keď zistíme, že to, čo sme od začiatku považovali za reálny príbeh, ním tak celkom nie je. Nie je však ani snom – skôr nočnou morou… Alebo filmom, ktorý sa Realite prisnil? „Nikto nechce pozerať film, kde len spím,“ povie dievčatko Realita a z jeho repliky možno dedukovať, že príbeh môže byť jej šialene dekadentným detským snom.

Dupieux sa nevie nabažiť scudzovacích efektov – používa časové slučky, polemizuje s nadreálnom a priznáva sám seba. V príbehu ho ako „vševedúceho“ alternuje „neúspešný, no talentovaný dokumentarista“, ten je však tiež súčasťou filmárovej hry…

Takže takto to môže vyzerať, keď sami seba stretnete vo vlastnom sne? Alebo vaše snívajúce ja precitlo v nepríjemnej realite? To je vlastne úplne jedno – všetci sa aj tak zasekli v Dupieuxovej zábavnej filmovej nočnej more.