Osudové stretnutie s Tisom. Na javisku

Monodráma Tiso, ovenčená štyrmi prestížnymi cenami DOSKY, sa v obnovenej premiére vráti v piatok na scénu bratislavského Divadla Aréna. Pod spoveď prezidenta satelitného slovenského štátu sa opäť podpísal režisér Rastislav Ballek.

Foto: Peter Chvostek

Marián Labuda Marián Labuda ml. v monodráme Tiso, ktorá má v piatok obnovenú premiéru v Divadle Aréna.

Prečo ste namiesto Mariána Labudu, ktorý sa v postave Tisa zaskvel pred dvanástimi rokmi, obsadili Mariána Labudu mladšieho?
Bol som prekvapený týmto nápadom riaditeľa Divadla Aréna Juraja Kukuru. Ale myslím si, že aj Jack Nicholson by mal problém prebrať túto úlohu. Podstatné je, že Marián Labuda ml. bola veľmi dobrá voľba, aj keď nie moja. To je pre mňa rozhodujúce.

Nekoketovali ste s myšlienkou obsadiť pôvodného predstaviteľa, oceneného za najlepší mužský herecký výkon?
Ide o mimoriadne náročný výkon a dôvody, prečo sa pán Kukura rozhodol tak, ako sa rozhodol, sú tak trošku mimo mňa. Ja len jeho rozhodnutie rešpektujem a súhlasím s ním.

Vidíte v niečom rozdiely medzi výkonom otca a syna?
Niekto by možno považoval za hendikep, že Marián Labuda mladší vekovo nezodpovedá reálnej historickej postave, ktorú stvárňuje. Kým u Mariána Labudu staršieho to pred rokmi približne zodpovedalo. Ale po tom, čo sme absolvovali celé skúškové obdobie, si myslím, že to interpretácii pridáva veľmi zaujímavý, vzrušujúci a nebanálny rozmer.

Zmenili ste aj niečo ďalšie oproti pôvodnému tvaru?
Nezmenili sme prakticky nič. Zmeny sú naozaj vo veľmi jemnom interpretačnom posune. Ale môže to byť len optický klam pre nás, čo sme na inscenácii pracovali aj vtedy, aj teraz.

Bola príprava obnovenej premiéry rovnako vzrušujúca tvorba?
Vzrušujúcejšia. Samozrejme, keď robíte inscenáciu po prvý raz, neviete, ako sa všetko skončí. V tomto prípade to bolo jasné. Mne osobne to dalo možnosť ešte raz premeditovať celú problematiku aj po stránke estetickej, aj po stránke historickej.

Ste aj autorom scenára, čo vás viedlo k jeho napísaniu?
Divadlo v mojom chápaní v sebe spája najvyostrenejšie politické, morálne, náboženské a filozofické otázky. Čím ostrejšie a brutálnejšie sú, tým je inscenácia teatrálnejšia a divadelnejšia. A postava Jozefa Tisa to všetko obsahuje v naozaj veľmi vyhrotenej naliehavej podobe. Každý, kto podľa mňa myslí na divadlo, divadlom a cez divadlo, takéto témy a postavy vyhľadáva.

Scenár nepochybne vyžadoval podstatne viac ako školské vedomosti.
Tak ako všetko v divadle aj monodráma Tiso je sčasti náhoda a sčasti štýl. V čase, keď sa zrodil nápad, ktorý Juraj Kukura odobril, začali vychádzať zobrané spisy Jozefa Tisa. Považujem to za nedocenený a veľmi dôležitý počin slovenskej historiografie. K nápadu sa tak zrazu pridal aj materiál a bolo jasné, že scenár aj inscenácia skrátka musia vzniknúť. To stretnutie bolo v niečom osudové.

Čo vás pri čítaní Tisových textov najviac prekvapilo?
V jeho zobraných spisoch bolo pre mňa šokujúce obdobie pred inkriminovaným okamihom: obrovské záľahy slov, textov, slovných obratov, rétorických figúr, podľa ktorých sa vôbec nedal predpokladať osobný alebo politický koniec Jozefa Tisa. Fascinujúca je jeho absolútna neschopnosť predpokladať vývoj, ktorý vlastne osvetlí až spätne história a dodá mu osudovosť. Divadelná inscenácia môže dať do lineárnej následnosti to, čo muselo byť pre dobových svedkov absolútne nevypočítateľné a nezrozumiteľné. Nám sa zdá, že prvé stopy neskorších rozhodnutí vidíme už v jeho prvých slovách, ale nie je to tak. Ide len o divadelnú sugesciu.

Nesúvisí obnovená premiéra monodrámy aj s aktuálnym dianím?
Nevylučujem to, ale ani si na to nevytváram konkrétny názor. Pre mňa je Tiso umelecké dielo, ktoré zhodou okolností vďaka náhode aj zákonitosti mohlo vzniknúť v novej podobe a novom obsadení. Pre mňa to bolo zaujímavé a vzrušujúce a myslím si, že výsledok stojí za to.