Recenzia: Akí včera, takí aj dnes. Ťapákovci

Karol Mišovic, teatrológ | 23.02.2017 09:00
Ťapákovci Foto:
Naštudovanie Ťapákovcov v Divadle Jána Palárika výstižne pomenúva nemenné pravdy v kvalitnom divadelnom tvare.
Kto by nepoznal novelu Boženy Slančíkovej-Timravy o rodine Ťapákovcov? Najnovšie naštudovanie v trnavskom Divadle Jána Palárika dokázalo, že nelichotivý príbeh o slovenskej náture je aj po sto rokoch stále aktuálny.

Dramatizácia Ondreja Šulaja i réžia Matúša Bachynca rešpektujú ducha prozaickej predlohy. Šulaj skomponoval charakterizačné a pritom hutné dialógy, ktoré verne tlmočia základnú problematiku Timravinho diela, a Bachynec na toto výstižné dramatické spracovanie tvárne nadviazal. Jeho réžia sa vyznačuje desiatkami nápadov a na prvý pohľad nenápadných detailov, ktoré výborne dotvárajú atmosféru i výpoveď o tejto (ne)všednej rodine.

Podobne ako autorka aj on postavy prezentuje ako ľudí letargických, nesamostatných, ale aj krutých, ktorí sa nedokážu vzmužiť na čin. Ak sa k nemu aj odhodlajú, tak im ho náhoda rýchlo prekazí. Keď chce Martin udusiť dieťa alebo Paľo konečne udrieť Iľu, tak ich vždy niečo alebo niekto vyruší a oni ostávajú uväznení v predošlom marazme. Bachynec sa súčasne pri tvorbe nebál pracovať s kontrastom, ktorý vyvoláva nielen tragikomický efekt, ale výstižne pomenúva danú postavu. Keď napríklad Paľo hovorí, ako cíti jablká a hrušky, tak to len preto, že sa oblial pálenkou.

K dotvoreniu až klaustrofóbnej nálady režisérovi výrazne pomohla scénografia Jána Husára. V prvej časti inscenácie sa ocitáme v chalupe, ktorá skôr pripomína staničnú čakáreň. Členovia rodiny sedia na laviciach a každý pohyb im robí sebamenší problém. To jedine Iľa s Paľom sú tí aktívni, ktorí sa dokážu bez problému pohnúť z miesta i miestnosti. V druhej časti sa priestor pre rodinu ohraničuje na malý kváder vtesnaný do sivej steny pokrývajúcej celú plochu javiska. Pocit stiesnenosti, kde si príbuzní šliapu po hlavách, tu dostáva reálny význam.

Bachynec sa už v predošlých projektoch prezentoval ako režisér s citom pre formovanie hereckého výrazu. V Ťapákovcoch sa nesústredil len na hlavné úlohy, ale herci aj v menších rolách dokážu drobnými nuansami presne pomenovať polaritu i tému postáv. Okrem temperamentnej hulvátky Zuzy v podaní začínajúcej Ingridy Baginovej zaujme najmä Tomáš Vravník ako Paľo Ťapák. Ten hlavu rodiny predstavuje cez nenútený, viac tlmený než teatrálny prejav. Z menej sa u neho úspešne stalo viac.

To sa, žiaľ, nedá povedať o Marte Maťovej (Anča). Jej výkon priveľmi kontrastuje s nestrojenosťou ostatných hercov. To by v zásade nebolo zlé, lenže herečka priveľmi podľahla prehnanému dramatizovaniu a pátosu, ktoré by sa skôr hodili do antickej tragédie než do civilne interpretovanej dedinskej drámy. Preto jej Kristína Tóthová (Iľa) nedokáže byť pri hádkach rovnocennou oponentkou, oproti Maťovej je primálo exponovaná. Tóthová sa rozohráva až v druhej polovici, kde jej výkon už pôsobí kompaktnejšie.

Ľudia sa ani stáročiami nezmenili. Naštudovanie Ťapákovcov v Trnave tak výstižne pomenúva nemenné pravdy v kvalitnom divadelnom tvare.

Hodnotenie Pravdy
4 hviezdičky z 5

  • Božena Slančíková-Timrava – Ondrej Šulaj: Ťapákovci / réžia: Matúš Bachynec / scéna: Ján Husár / kostýmy: Peter Čanecký / hrajú: Tomáš Vravník, Kristína Tóthová, Marta Maťová, Martin Križan a ďalší / premiéra: 18. februára v Divadle Jána Palárika, Trnava

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ