Krv tečúca storočiami

Bolestné skúsenosti jednotlivca spomínajúceho na svojich predchodcov s desivými osudmi sú ťaživou témou, na spoločnosť však dokážu pôsobiť očisťujúco – ako pripomienka veľkého zlyhania ľudskosti. V prípade vzťahu židovskej obce k majoritnej populácii však dochádza k podobným zlyhaniam zarážajúco často. V románe V mene krvi skomponovanom ako niekoľkostoročná sága rodiny Schwarzovcov umelecky zachytáva štyri obdobia posledných storočí a neľahké postavenie Židov v meniacom sa svete strednej Európy.

Peter Frankl: V mene krvi

V mene krvi dokážeme čítať vo viacerých rovinách, od osobnej výpovede meniacich sa rozprávačov po spoločenský rozmer údelu Židov žijúcich v Uhorsku. Pre román sa javí dôležitý fakt, že v určitých okamihoch alebo dlhších časových úsekoch sa pretína osud jednotlivca a jeho "malého“ sveta s "veľkými“ dejinami určovanými masívnymi spoločenskými procesmi. Jednotlivé kapitoly vždy určujú miesta a čas, samotný príbeh sa začína roku 1669 a venuje sa prvým pohybom medzi Viedňou a Moravou. Neskoršie kapitoly nasmerovali postavy z Moravy do Uhorska (1726 – 1770), tam sa odohráva značná časť románu (1820 – 1892), a v dvadsiatom storočí sa Schwarzovci na svojej púti dostali na Slovensko a odtiaľto do Palestíny (1914 – 1948). Schwarzovci boli súčasťou širšieho prúdu migrácie obyvateľstva v Uhorsku, za prácou alebo lepším životom sa presúvali početné populačné skupiny. So Židmi však putovali aj negatívne obrazy o nich a rozhodne ich na mnohých miestach nečakalo príjemné privítanie.

Postavy v jednotlivých dejových líniách si nikdy nemohli byť úplne isté existenčnou stabilitou a skôr či neskôr ich okolnosti prinútili odísť z prostredia, v ktorom boli usadené. Dôvodom bola kombinácia prirodzeného hľadania vlastného životného priestoru a núteného odchodu spôsobeného nenávisťou okolia, ale aj antisemitských zákonov. V tejto súvislosti sa oplatí sledovať, aké životné stratégie si Schwarzovci vo svojom putovaní volili a tiež ako reaguje jednotlivec v konfrontácii s dejinnou tragédiou. Samozrejme, nie je vždy vopred jasné, aká udalosť sa skončí tragicky, vždy sa však našli konformisti aj z radov Židov, ktorí odmietali vidieť jednoznačné signály blížiacej sa skazy. Na konci dlhého radu bolesti čakal holokaust ako obludná udalosť 20. storočia, preto je zaujímavé, akým spôsobom sa s ním vyrovnal autor, je však už na čitateľovi, aby to v románe objavil.

V románe viackrát pozorujeme, akú významnú mienkotvornú silu dokážu uvoľniť antisemitské zákony tam, kde dlhodobo pôsobia predsudky, mýty a fámy. Zákony niekedy dokážu len legitimizovať všeobecne rozšírený názor, čo je na tom mimoriadne nebezpečné, je fakt, že takto sa posilní presvedčenie všetkých, ktorí majú v sebe hlboko zakorenenú nenávisť voči všetkému cudziemu. A rozhodne to nemusia byť len Židia.