Recenzia: Operný zázrak v SND nesie meno Arsilda

Pavel Unger, operný kritik | 14.03.2017 14:00
arsilda Foto:
Lenka Máčiková (Mirinda) a Lucile Richardot (Lisea) v inscenácii Vivaldiho opery Arsilda.
Asi by recenzent nemal priznať pocit, že počas generálky a premiéry si bočným pohľadom overoval, či vôbec sedí v správnom divadle.

Pravdivejší úvod však nenachádzam. V Opere Slovenského národného divadla sa totiž udial „zázrak“. A keďže v zázraky neverím, nazvem ho vzácnou realitou, unikátom. Nesie meno Arsilda, kráľovná pontská, pochádza z pera Antonia Vivaldiho a po tristoročnom spánku od benátskej premiéry jej vdýchol život umelecký tím na čele s Václavom Luksom a Davidom Radokom.

Bratislava vošla do histórie novodobou svetovou premiérou, no najmä výnimočne vyrovnanou kvalitou naštudovania. Ide o koprodukciu s divadlami vo Francúzsku a v Luxembursku, z domácej strany podporenou agentúrou Gesamtkunstwerk.

Na revitalizácii zabudnutej partitúry sa podieľal z talianskej strany jej editor Giovanni Andrea Sechi, z našej tvorcovia inscenácie. Český dirigent, zakladateľ barokového orchestra Collegium 1704 a zboru Collegium Vocale 1704 spolu s režisérom a scénickým výtvarníkom Davidom Radokom našli ideálny, historický a zároveň aktualizačný kľúč k pútavému oživeniu diela. Z hudobného hľadiska obsahuje Arsilda nielen invenčnú melodiku, kontrastnú rytmiku, tesnú väzbu slova a hudby, ale hlavne šokujúce kombinácie nástrojov. Vďaka súboru hrajúcemu na dobových nástrojoch sme si vychutnávali rôzne variácie súzvuku dvoch čembál (jedno z nich obsluhoval dirigent), teorby, psaltéria, invenčných rohov či harfy so sláčikmi a inými dychmi. Václav Luks vyčaril podmanivú, zvukomalebnú, rytmicky ostro členenú a pritom plasticky tečúcu hudobnú atmosféru, s ktorou do detailu korešpondovalo javiskové dianie. Bonbónikom bolo vypointovanie secco recitatívov.

Ak pojem moderného operného divadla dostáva v praxi neraz bizarné podoby, David Radok dokázal, že sa dá naplniť aj bez zdevastovania pôvodného ducha predlohy. Oprel sa o obsahové jadro, vykreslenie nuáns v profiloch postáv meniacich svoju identitu, o pretvárky. Pohrával sa s kľúčovým citátom o „rovnakej farbe pravdy a lži“, pričom nadčasové posolstvo demonštroval pred koncom opery prezlečením umelcov z nádherných dobových kostýmov (návrh Zuzany Ježkovej) do súčasnejších.

Princípom Radokovej práce je osobná réžia. Pri rešpekte k náročnému spevu dokázal so sólistami vymodelovať každú dejovú situáciu, každý zlom v ich duševne. Strhujúco vyznela choreografia, viacvýznamový bol nápad vytiahnuť dirigenta pred záverom na javisko, kde v pokľaku doviedol operu do pianissimového záveru. Samostatnou kapitolou bolo náladotvorné svietenie a komunikácia uzavretého hracieho priestoru s exteriérom, zdobeným maľbami Ivana Theimera.

V skvelo zladenom a štýlovo bezúhonnom medzinárodnom ansámble sólistov sa zaskvel tmavý a virtuózny alt Lucily Richardotovej (Lisea), vrúcny, v koloratúre presný soprán Lenky Máčikovej (Mirinda), fascinujúco spievajúci a hrajúci kontratenor Kangmin Justin Kim (Barzane), Olivia Vermuelen v titulnej úlohe, ale aj všetci ďalší. Jednou vetou: večer vchádza do dejín SND ako lekcia čistého barokového tvaru opery bez stôp naftalínu.

Hodnotenie Pravdy

5 hviezdičiek z 5

  • Antonio Vivaldi: Arsilda / réžia a scéna: David Radok / dirigent: Václav Luks / kostýmy: Zuzana Ježková / maľby: Ivan Theimer / hrá Collegium 1704 / premiéra: v Opere SND 9. marca

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ