Jan Budař: Moc nad životmi ľudí môže vzrušovať

Vo filme Juraja Nvotu už druhýkrát hráte negatívneho hrdinu. Kedy z vás bude kladný sympatický hrdina?
Robili sme si z toho aj s Ondrom Vetchým žarty – zdá sa totiž, že my Česi hráme v slovenských filmoch svine. Ale mne to neprekáža, pretože Jurko Nvota je skvelý režisér a človek. Nech by mi ponúkol akúkoľvek úlohu, s radosťou ju v jeho filme zahrám. Je to pre mňa vždy zážitok a krásne strávený čas.

Úlohu eštebáka vraj odmietli aj niektorí slovenskí herci, prekvapilo vás to?
Nezaskočilo. A ktovie, ako to aj v skutočnosti bolo. Klebety sú rôzne, ale nie vždy je všetko pravda.

Eštebáci si zo súkromia ľudí vypočuli naozaj všeličo, myslíte, že si svoju prácu svojím spôsobom užívali?
Je dosť možné, že moc nad niekým, kto ani netuší, že ju nad ním máte, vás nejakým spôsobom môže až vzrušovať. Čo všetko tí páni robili, keď počas odpočúvania boli svedkami milovaní či vyznaní lásky, netušíme. Ale má to v sebe dosť značnú perverznosť.

Mohli by ste byť jedným z nich?
Nikdy neviem, ako by som reagoval ja. Ale uvediem príklad zo skutočnosti. Pred chvíľou za mnou prišla slečna z prílohy bulvárneho denníka a chcela so mnou urobiť rozhovor. Ja som sa jej snažil vysvetliť, že si neprajem poskytnúť rozhovor médiu, ktoré sa nespráva slušne k ľuďom a k umelcom, ktorí niečo tvoria – či už sú to speváci, herci, spisovatelia, ktokoľvek. Oni na nich vlastne parazitujú a vďaka tomu zarábajú veľké peniaze. Pre mňa je bulvár novodobá ŠtB. Sú to vlastne tajní, ktorí sledujú, tajne fotia, pristihujú v situáciách, v ktorých je pre nich výhodné človeka pristihnúť. A ja si neprajem poskytnúť rozhovor ľuďom, ktorí sa takto správajú. Nehodnotím ich ani nesúdim. Robia tú prácu, pretože sú za ňu dobre platení. A možno, keďže to nezažili na vlastnej koži, ju nepovažujú za niečo divné alebo perverzné. Ale ja som ich spôsob práce na vlastnej koži zažil a mám kolegov, ktorí sú s bulvárom konfrontovaní veľmi tvrdo až odporne. Preto mám k tejto novodobej ŠtB vyhranený postoj.

Ako herec tak trochu sledujete ľudí aj vy, aj keď sa im nevkrádate do súkromia, je to tak?
Samozrejme, mojou prácou ako herca je sledovať príbehy ľudí. Premýšľať nad tým, čím sa zaoberajú, čo ich trápi, čo sa im preháňa hlavou. Ide o súčasť mojej práce, ktorá ma, naopak, veľmi baví. Napríklad sa zamýšľam, aký príbeh máte za sebou vy…

Za tým môže byť aj zvedavosť novinára, keďže okrem herectva prispievate aj do týždenníka Instinkt. Ako ste sa k tejto práci dostali?
Bývalý šéfredaktor Petr Skočdopole mi navrhol, aby som napísal jeden článok. Súhlasil som a nakoniec nezostalo len pri jednom článku. Je pre mňa zaujímavé pozrieť sa k novinárom, do ich sveta, vidieť, ako to vlastne celé funguje. Zistil som, že novinárstvo nie je jednoduchá práca. Človek ju musí robiť zodpovedne a je aj časovo náročná. Je tiež dôležité, ako novinár s informáciami zaobchádza a na ktorý breh rieky sa pustí… Na ktorej strane ste vy?

Na strane Pravdy…
To je ten najkrajší názov, aký ste si mohli vybrať. Aj keď ešte nemusí znamenať, že naozaj vždy hovoríte pravdu… Ale vždy lepšie, ako byť na strane bulváru.

V minulosti naháňali ľuďom strach eštebáci, čo dnes naháňa strach vám?
Myslím, že všetci okolo seba vnímame veľa strachu. Existujeme v duálnej realite, takže v našich mysliach existuje dobro a zlo. A práve zlo je spojené so strachom, rovnako ako smrť. Podľa mňa je našou úlohou uvedomiť si, že pojmy dobro a zlo sú len ilúziami našej mysle. V tú chvíľu prestane mať človek strach.

Dobro a zlo teda podľa vás vlastne neexistujú?
Dobro aj zlo sú pojmy, ktoré si určujeme sami – podľa toho, aké sme získali informácie od rodičov, známych, politikov, od spoločnosti. Pojmy dobro a zlo sú veľmi relatívne a sú len v našej mysli.

Nehrozí potom, že ľudia budú ospravedlňovať aj zlo tým, že ho vlastne za zlo nepovažujú?
Určite. Každý z nás si tie hranice a pojmy určuje sám. Preto je často zložité dohovoriť sa medzi národmi a ľuďmi. Ja verím, že existuje spôsob, akým sa v tom človek môže aj napriek tomu orientovať. Vo chvíli keď pripustíme, že všetko je relatívne, o čom pojednáva napríklad teória relativity či kvantová fyzika, pochopíme, že všetko podlieha ustavičnej zmene a nič nie je definitívne. Na všetko sa dá pozrieť z niekoľkých rôznych uhlov. To znamená, že akékoľvek zlo môže byť dobrom a naopak.

A čo nejaké stelesnené zlo – napríklad pedofil, ktorý zneužije a potom zabije dieťa?
Ja verím, že v nás je obsiahnuté všetko, čoho sa bojíme a čo odsudzujeme. Čím viac niečo odsudzujeme, tým viac je to v nás obsiahnuté, pretože sa bojíme vlastných tieňov. Mali by sme vedieť tie tiene prijať, akceptovať, že sú našou súčasťou a že aj to môžeme byť my. Tomu verím. Všetci sa celý život konfrontujeme s našimi vlastnými tieňmi – či už vo vzťahoch, v komunikácii s inými ľuďmi, alebo sami so sebou.

Na svete teda neexistuje nič, čo by ste označili za zlo?
To nehovorím. Skôr verím tomu, že pojmy dobro a zlo sú veľmi relatívne. Vezmite si okupáciu Iraku americkou armádou. Z jedného uhla pohľadu sa môže javiť ako dobro, z druhého ako zlo. Vy si musíte vybrať, na ktorú stranu sa prikloníte. A ešte k tomu nemáte istotu, že čo sa vám prezentuje ako dobro a zlo, tak naozaj je. Pre irackú mamu, ktorej zabili syna, je situácia úplne iná, ako pre americkú mamu, ktorej zabili syna. Myslím, že vojna a riešenie konfliktov tým, že sa zabíjame, je najväčšia stupidita, akú sme kedy mohli vymyslieť. Ale zatiaľ sa toho nevieme zbaviť. To je, myslím si, tiež jeden z tieňov, ktorý máme v sebe všetci. Máme pocit, že nás niekto môže ohrozovať, pretože sme uverili, že sme oddelení od všetkého ostatného, čo existuje.

Čo je podľa vás horšie – otvorené konflikty ako práve Irak alebo skôr tie skryté, ako vo filme Eštebák?
Všetky konflikty sa na seba podobajú. Vo chvíli, keď sú dvaja nepriatelia na život a na smrť, je jedno, či ide o dvoch ľudí, alebo dva národy. Výsledok je rovnaký. Politici tých dvoch národov musia presvedčiť jednotlivých ľudí, že je správne zabiť niekoho z druhého národa pre nejakú myšlienku, ilúziu. A z toho vznikajú vojny. Aj v konflikte dvoch ľudí vždy obaja veria, že dôležitejšia a správnejšia je tá ich pravda a sú ochotní za ňu s tým druhým bojovať.

Vo filme Czech Made Man ste hrali svojskú postavu Jakuba Vránu, ktorý dokázal aj vďaka svojmu obchodnému duchu zarobiť milióny. Čo vy a zmysel pre podnikanie?
Ja túto jeho schopnosť obdivujem. Predobraz mojej postavy je reálny človek a je to naozaj neuveriteľná, veľmi zaujímavá bytosť. Myslím, že to vidieť aj vo filme. Ja asi zďaleka nemám na to, čo dokázal on. S drzosťou a odvahou sa pustil do vecí, do ktorých sa iní ľudia nepustili. Nebál sa ich, nebál sa ani namočiť do takých emócií a pocitov, ktoré ho môžu poškodiť a ublížiť mu. Nakoľko to všetko ustál a nakoľko ho to poznamenalo, vie len on sám. Film, ktorý sme natočili, je akási zvláštna exkurzia do duše človeka, ktorý sa pozrel niekam, kam sa väčšina z nás nepozrela. V tom filme som bol nútený konfrontovať sa aj so svojimi vlastnými tieňmi.

S akými?
To vám nemôžem povedať. To by som prezradil už priveľa.

Ovplyvnila vás táto postava aj v súkromí?
Nuž, kamaráti sa zabávali na môj účet s tým, že stále hovorím ako on. Nejako som sa tej prehnanej dikcie a jeho slovného prejavu nevedel zbaviť. Ten človek totiž dlhé roky bral a možno ešte stále berie kokaín a to sa určitým spôsobom prejaví v reči tela aj hlasu. Trvalo mi asi dva mesiace, kým som sa toho zbavil.

Negatívne alebo určitým spôsobom čudácke postavy hrávate pomerne často. Nie je ich stvárnenie jednoduchšie, ako zahrať prototyp „sympaťáka“?
Čím menej sa mi postava podobá, tým viac ma baví. Myslím, že princípom herectva je hrať niekoho iného, ako som ja sám. Čím širšie rozpätie rolí môžem stvárniť, tým som radšej. Ale netrúfam si súdiť, čo je ťažšie alebo ľahšie. Vždy ide o autentickosť a uveriteľnosť postavy. Divák musí uveriť, že ten človek v danej situácii naozaj existuje.

Je úloha, ktorú by ste odmietli?
Stvárnenie bulvárneho novinára, ktorý by mal vyznieť ako kladný hrdina a „sympaťák“, by som odmietol.

Jeden z vašich posledných článkov opisoval hokejový zápas play-off. Ste športový fanúšik?
Nie som ukážkový fanúšik, ktorý by sa nadchol pre niektorý tím. Zdá sa mi smiešne, že ľudia chodia s modrými šálmi a majú pocit, že hrajú „ich“ hokejisti. Pritom z Brna je len jeden – aj to omylom. Je to smiešne. Ale prajem im to. Vďaka tomuto zážitku som totiž pochopil, že zažívajú počas zápasov kolektívny orgazmus v pravom zmysle slova. A to je určite krásne – ako každý orgazmus.

Jan Budař
Narodil sa 31. júla 1977 vo Frýdlante. Napriek tomu, že bol skôr uzavretým dieťaťom, túžil po kariére herca. Vyštudoval na brnianskej Janáčkovej akadémii múzických umení. Zahral si v mnohých filmoch -Stůj nebo se netrefím, Čert ví proč, Nuda v Brně či Czech Made Man. Za film Nuda v Brne získal dvoch Českých levov – za hlavnú mužskú úlohu a za scenár, na ktorom sa tiež podieľal. Ďalších dvoch Českých levov má za vedľajšie postavy vo filmoch Václav a Mistři. Okrem herectva a scenáristiky sa venuje aj hudbe v rámci svojej kapely Eliščin band. S ňou momentálne pripravuje nový album Lehce probuzený, ktorý by mal vyjsť do leta. Pravidelne prispieva do týždenníka Instinkt.