Kniha týždňa: Branko a Čorba - dvaja o tom, čo bolo a bude

Ide o buričov? Platí to skôr o Brankovi, vyjadril to aj úvodným mottom z Camusa: búrim sa, teda som. Milan Čorba sa nebúril, len nesúhlasil. Jeho postoj je postojom vnímavého pozorovateľa a triezveho hodnotiteľa. Medzi oboma je veľa rozdielov (vekový predstavuje dve desaťročia), ale aj niekoľko styčných bodov. Obaja pochádzali z „panských“ kruhov. Brankov otec bol síce iba vedúcim skladu v hačavskej magnezitke, ale jeho syna pokladalo okolie za „pánča“. Milan Čorba sa narodil vo vile (otec bol právnikom) a tam aj ostal. Obaja mali, každý na svoj spôsob, s tým problémy.

Vernosť sebe
Životný osud Pavla Branka určil fakt, že sa angažoval. Už ako študent stal sa „boľševikom“, roznášal letáky a vydával s kamarátmi ilegálny časopis Mor ho! To už bol slovenský štát a mladý Branko sa ocitol v base. V januári 1945 sa dostal do koncentračného tábora v Mauthausene. Tam zistil, že hlad a neznesiteľné pomery robia z ľudí zvieratá, že väzni-kápovia sa správali k ostatným oveľa surovšie ako esesáci a že absolutórium si zaslúžili iba komunisti. Po vojne sa zapojil do straníckej práce, ale čoskoro zistil, že prax má ďaleko od pôvodných princípov a zo strany vystúpil. Napodiv uveril, že politické procesy z 50. rokov proti buržoáznym nacionalistom a kozmopolitom sú v poriadku. V memoároch to označil za „vnútornú slepotu“. V tomto duchu písal a publikoval filmové kritiky, no postupne sa mu otvárali oči.

V 60. rokoch sa stal uznávaným filmovým odborníkom. Roku 1972 neprešiel politickými previerkami. Zrátali mu všetko možné, i fakt, že bol Žid, hoci skutočnosť bola zložitejšia. Brankova matka bola Ruska, antisemitka, budúceho manžela prinútila ku konverzii a malý Paľko sa stal evanjelikom. Táto antisemitka však za vojny skrývala židovskú matku s dcérou, a tak ich zachránila. Náš vzťah ku konkrétnym osobám sa často veľmi líši od vzťahu k abstraktnému celku. Branko sa necítil Židom, hoci práve medzi nimi mal veľa priateľov. Fakt, že niesol túto nálepku, mu strpčoval život.

Idey komunizmu sa Branko nikdy nevzdal. Pokladá ju za prejav odvekého ľudského snívania a neverí, že demokratický režim môže byť aj sociálne spravodlivý. Myslí si, že konzumizmus (nie byť, ale mať) je človeku asi vrodený a to je prekážka budovania ľudskejšej a spravodlivejšej spoločnosti.

Spomienky vydávajú svedectvo o Brankovi ako indivíduu. Nevedel nájsť vzťah k ženám (Čorba si nechcel pustiť bližšie k sebe tých druhých), trpel dlhé roky na psychosomatickú neurózu a opakovane sa liečil. Bol miernej povahy, ale viackrát sa súdil, aj s prívržencami vojnového slovenského štátu, ktorí tvrdili, že vtedajší režim nevyniesol nijaké rozsudky smrti. Za najvyššiu hodnotu pokladal vernosť sebe. Až úzkostlivo dbá na to, aby sa nevykreslil lepším, ako bol. Preto sa priznáva k rôznym osobným zlyhaniam (nevystúpil, keď mal, nezastal sa iného, keď sa to žiadalo). Ospravedlňuje to vlastnou slabosťou a konštatovaním, že aj tak by sa nič nezmenilo. No v takýchto prípadoch nejde o výsledok, ale o charakter.

Tichá opozícia
Kým Branko buduje svoj text na sile výpovede, Čorba na jej kultivácii. V oboch prípadoch to súvisí s rozličnými životnými osudmi a charakterovými vlastnosťami. Čorba má zmysel pre humor a čitateľa aj baví. Je vždy a všade nad vecou. Aj jeho veta „Žili sme spokojný meštiacky život“ nesie sebaironické jadro. Humor mu – ako tvrdí – pomáhal zbaviť sa neistoty.

Pojmy istota a neistota sú preňho základné životné pocity, ba čosi viac, dva póly ľudskej existencie. Uvažovanie o položení človeka v režime socializmu, ktorý sa vo formách menil, ale aj o existencii človeka vôbec, tvorí trvalú nadstavbu nad rozprávaním o realitách a reáliách či skúsenostných faktoch. Keďže sa „nezapojil“, teda neangažoval sa („takmer celý život som strávil v tichej občianskej opozícii“), nič dramatické ho nepostihlo.

Preto hovorí o bežných záležitostiach (rodina, škola, kamaráti, vojenčina, zamestnania, kolegovia, povolania, no sú tu i historické medzníky a ich prežívanie), a keďže ide o kostýmového výtvarníka, jednou z tém je aj móda, jej trendy či zmeny. Všetky informácie – a je ich nečakane veľa, čo svedčí o dobrej pamäti aj o osobnom zažití – sú zapojené do širšej dobovej panorámy. Podávajú plasticky zvládnutý obraz o jednotlivých vývinových etapách. Všedný deň (to znamená deň bez politiky) má tu historickú váhu a hodnotu, je významnou súčasťou žitej histórie. Individuálny pohľad prerastá do reprezentatívne generačného, aby napokon objektivitou a vecnosťou prekročil aj túto hranicu a tendoval k objektívne platnému.

Dve odpovede
Ak Pavla Branka trápi, že uveril (ilúzii), Milan Čorba sa zas vyrovnáva s faktom, že ako občan žil a pracoval v režime, s ktorým vnútorne nesúhlasil, no nebúril sa, naopak, dosiahol vynikajúce výsledky. V tomto prípade nás odkazuje na vlastnú izolovanosť ako na skutočný prameň rozvinutia jednotlivých aktivít. Nezapojenie sa môže byť vnútornou silou, hnacím motorom, ale to, čo v pomeroch, s ktorými nesúhlasil, robil, bolo predsa súčasťou pozitívneho úsilia podstatnej časti umeleckého a kultúrneho frontu, bez ohľadu na to, či bol niekto angažovaný, alebo nie. K tým plodom sa stále hlásime. Alexander Matuška vždy tvrdil, že veľká ruská literatúra vznikla vďaka cárskej cenzúre. Čosi podobné sa udialo aj u nás. Netreba o tom veľa filozofovať.

Keď sa Branko nezaoberá minulosťou, ale budúcnosťou, vždy myslí kolektívne. Hovorí o masách, ktoré prepadli konzumu a tak sa zdá, že lepšej budúcnosti sa nedočkáme, lebo vášeň „mať“ je vrodená.

Keď Čorba uvažuje na tejto úrovni, vychádza z protikladnosti jednotlivca a kolektívu. Sám inklinuje k individualite a budúcnosť vidí v jej rozvíjaní. Vie však, že v dejinách sa presadili najmä kolektívne vášne (časť z nich zažil) a tak je aj on k budúcnosti skeptický. Dôraz na jednotlivca a jeho existenciu ho však vedie k záveru, že do tejto dilemy treba dosadiť nový prvok a uňho je to – Boh. Len s týmto východiskom môže byť svet humánnejší.

Ťažisko oboch kníh je v minulosti. Obaja autori hovoria o tom, ako to bolo a akú účasť na tom mali oni sami, no intenzívne prežívanie a reflexia prežívaného posunula ich úvahy k budúcnosti. Hovoriť o budúcnosti je výzva súčasnosti. Obaja na ňu odpovedali.

Pavel Branko: Proti prúdu. Marenčin PT Bratislava 2011

Milan Čorba: Oproti času. Marenčin PT Bratislava 2011