Najstarší fotograf sa stovky nedožil, zostali po ňom tisíce záberov

Tohto jubilea sa však Viliam Malík nedožil, zomrel 20. januára 2012. Zostali po ňom desaťtisíce fotografií, ktoré zachytávajú dianie na Slovensku od medzivojnového obdobia až po súčasnosť.

„Keď mal 95 rokov, tak sme mu sľúbili, že mu k jeho storočnici urobíme oslavu. Život to zariadil inak, a tak namiesto oslavy organizujeme výstavu jeho fotografií,“ povedal Štefan Škultéty, primátor Trenčianskych Teplíc.

Rodák z Bratislavy žil dlhý čas vo Vysokých Tatrách, posledné roky strávil v Trenčianskych Tepliciach. Trvalé bydlisko si však do konca života ponechal v Tatrách.

„Odborná verejnosť ho pozná ako spoluzakladateľa sociálnej a žurnalistickej fotografie. V 30. rokoch fotil fantastické scény z Bratislavy, prerod mesta z Prešporka na Bratislavu. Niektoré jeho fotografie sa stali doslova ikonami, zľudoveli tak, ako zľudoveli niektoré skladby. Z roku 1936 pochádza jeho mierne tragikomická fotografia z otvorenia obchodného domu Brouk a Babka. Ľudia sa vtedy vrhli na obchodný dom, vidno obrovský strapec ľudí, ako sa dobýja dnu. To nám veľmi pripomína dnešné výjavy z výpredajov, nedá sa teda povedať, že konzum je choroba len dnešných čias,“ vraví Miloš Nemeček, prezident občianskeho združenia Bagar, ktoré spolu s Malíkovou rodinou a mestom Trenčianske Teplice zorganizovalo výstavu.

Viliam Malík začal fotografovať, keď mal 20 rokov. Fotoaparát si kúpil hneď z prvej výplaty v roku 1932. K fotografii ho priviedlo osudové stretnutie s Karolom Plickom.

„Náhodou som ho stretol na ulici, ako fotí s aparátom na statíve, hlavu pod čiernym plátnom. Od neho som získal vzťah k folklóru, ľudí v krojoch som veľmi rád fotografoval. Okrem to som si bral za námet aj ulicu, jej chudobu, žobrákov, bezprizorné deti. To bol opak takzvanej panskej fotografie, pre ktorú boli typické zátišia s hrnčekom a obrúskom, novinami a horiacou cigaretou v popolníku,“ hovoril o svojich začiatkoch Viliam Malík.

Začal sa venovať sociálnej fotografii, známy je jeho cyklus venovaný repatriantom, ľuďom, čo prichádzali z Maďarska alebo odchádzali za Dunaj, fotografoval rómsku komunitu aj chudobu zo slovenských lazov.

Stal sa agentúrnym fotoreportérom. V medzivojnovom období pracoval pre Československú tlačovú agentúru. Nafotené filmy posielal polnočným rýchlikom do Prahy a ráno už boli jeho snímky v agentúrnej ponuke pre české aj slovenské redakcie. Fotiť pre „četku“, to bola čestná funkcia, za to nedostával žiadny honorár. Cez vojnu sa stal zmluvným fotoreportérom Slovenskej tlačovej kancelárie. Svojím objektívom zachytil prvú bombu, čo dopadla na Bratislavu, aj bombardovanie rafinérie Apollo.

V Trenčianskych Tepliciach sa stal neodmysliteľnou súčasťou filmového festival Art Film, fotografoval každý jeho ročník, všetky jeho osobnosti. Na vlaňajší ročník už nevládal ísť, zdravie mu to nedovolilo. Podľa Štefana Škultétyho by si priekopník slovenskej fotožurnalistiky zaslúžil, aby jeho meno zostalo zachované pre budúcnosť, napríklad v názve pravidelnej fotografickej výstavy či súťaže.

„Vítame tento nápad, myslíme si, že by to bola pekná príležitosť, ako si každý rok pripomínať odkaz Viliama Malíka a zároveň podporovať mladých ľudí, ktorí by išli v jeho šľapajach a rozvíjali slovenskú fotožurnalistiku. Ak by súťaž spoluorganizovalo mesto, mohla by sa cena udeľovať aj v Trenčianskych Tepliciach,“ zareagoval na túto myšlienku Tomáš Halász, predseda Asociácie obrazových novinárov Slovenska.