Európsku filmovú cenu ste dostali v decembri roku 2006 za celovečerný dokumentárny film René. Ako si spomínate na tú chvíľu?
Celý život snívate, že raz príde veľká cena. A keď ten okamih príde, zaskočí vás. Nie som veľký suverén, stále sa potácam v rôznych pochybnostiach, takže ocenenie ma prekvapilo. Po neistote pri nakrúcaní a v strižni, kde sedíte a trápite sa, máte zrazu dôkaz, že tomu niekto porozumel. Bol to nesmierne silný zážitok.
Vraj ste si celý deň opakovali príhovor v angličtine.
Samozrejme, v angličtine nie som najsilnejšia. A hovorila som si, že by som svoju reč nemala pokaziť. Od nervozity som sa až triasla. Sedelo sa pri stoloch, plných rôznych lahôdok, ja som sa však na ne nemohla ani pozrieť. Nie to ešte niečo ochutnať.
René je príbeh mladého delikventa, ktorý od sedemnástich rokov strieda väzenie s krátkymi pobytmi na slobode. Vykradol aj váš byt. Viete, čo s ním je dnes?
Film sa končí tým, že je na slobode, ukradne mi kameru a ja som nahnevaná. Môj hnev, ako vždy, rýchlo vyprchal a s Reném sme stále v kontakte. S producentmi spoločnosti Negativ sme sa rozhodli, že budeme v jeho príbehu pokračovať. Dva a pol roka bol na slobode, kde prežil množstvo peripetií, ktoré sme nakrúcali, a teraz je zase vo väzení.
Čo vyviedol tentoraz?
Živil sa tým, že v južných Čechách vozil šľapky v aute, o ktorom tvrdil, že je jeho. Tým si však nie som istá. Jazdil bez vodičského preukazu, vždy ho chytili policajti, zakázali mu šoférovať, ale on stále jazdil. Raz nedal na kruhovom objazde prednosť, buchol do auta, a to boli policajti. Po siedmich varovaniach a búračke ho lapili a zavreli. Keďže je recidivista, dostal štyri roky. Marenie úradného rozhodnutia však nie je považované za príliš závažný trestný čin, tak je vo väznici pre takzvaných „béčkarov“. Vôbec sa mu tam nepáči.
A to už prečo?
Spoluväzni sú podľa jeho názoru príšerní amatéri, ktorí vôbec nemajú skúsenosti s väzenským životom. Niektorí sú mladí, trestaní po prvý raz. Jednoducho je veľmi nespokojný a chcel by do Valtíc, čo je najhoršie české väzenie. Dokonca som tam telefonovala, či by ho nevzali. Hovorila som im: Pozrite sa. Chcel by tam urobiť filmový klub, učiť češtinu a literatúru, doslova som sa vnucovala. Oni mi povedali: V žiadnom prípade, pani Třeštíková! Nedá sa predpokladať, že by René niekedy pracoval. No a teraz mám úplne čerstvú novinku.
Čo ste zistili?
Jedna z epizód filmu hovorí o tom, že má priateľku, ktorá potom zomrie na zlyhanie obličiek. Má dieťa a René nevie, či je jeho alebo nie. Ozval sa mi mladý muž, sedemnásťročný Petr, ktorý je to dieťa. Je v detskom domove, pretože po matke mu zomrela aj babička. Je na svete úplne sám a ten „decák“ je desať kilometrov od väznice, v ktorej je René. Je možné, že je Petrov otec, takže teraz organizujeme stretnutie.
René napísal knihu, ktorú ste mu pomohli vydať. Je o ňu záujem?
Chystalo sa druhé vydanie, hádam vyjde. Nie je to bestseller, ale prvé vydanie sa už rozpredalo. René nemá žiadnu, tak si ju ukradol v knižnici.
Hrdinkou vášho nového celovečerného dokumentu je narkomanka Katka. Rozmýšľali ste, prečo prijala ponuku nakrútiť príbeh svojho života s drogami?
Keď bola v terapeutickej komunite, možno bolo pre ňu zaujímavé. Prišli filmári a ponúkli jej príležitosť povedať niečo o sebe. Nahlas o sebe premýšľať. Pripustila, že táto možnosť ju zaujala.
Komunitu však opustila, ako ste ju potom v Prahe našli?
Okolo Staromestského námestia bolo v tom čase centrum narkomanov. Každú cestu som si zorganizovala tak, aby som tým námestím prešla. A naozaj som ju tam stretla. Bola som sama, bez kamery a dohodla som sa s ňou – o týždeň sa stretneme o druhej popoludní pod Husovým pamätníkom. A napísala som jej to na lístoček.
A v dohodnutom termíne ste čakali…
O druhej sme tam sedeli s kolegami, ktorí mi stále hovorili, že nepríde. Veď porušila pravidlá komunity a odišla do Prahy. Bolo štvrť na tri, pol tretej… Asi o tretej sa Katka objavila. Aj s priateľom. Pomyslela som si, ježišmária, chlap! Ak by aj Katka súhlasila, on určite nebude. Vysvetlila som im, o čo ide, že by sme chceli pokračovať a malo by to trvať päť rokov. Povedala som Katke aj Láďovi, že viem, že je to ťažké rozhodnutie, aby si celú vec premysleli. A oni hneď – áno, my by sme do toho išli. Presne si pamätám ich slová. Že chcú povedať ľuďom, ktorí si myslia, že droga je „sranda“, že to teda žiadna „sranda“ nie je. Hneď sme začali nakrúcať. Po celý čas mohli na nás vykašľať, vždy však dobrovoľne prišli na dohodnuté miesto.
Neprijali ponuku najmä pre peniaze?
Vedeli, že im môžeme zaplatiť za každý deň nakrúcania obvyklý honorár. Taxa je tisícka na deň pre každého. Keby tie peniaze nedostali, teoreticky by s nami nemohli nakrúcať. Potrebujú totiž každý deň vrátane sobôt a nedieľ dvetisíc na drogy. Musia však ukradnúť tovar za štyritisíc, lebo stánkarom, taxikárom a tak ho predávajú za polovičnú cenu. Takže v deň, keď dostali honorár, nemuseli kradnúť.
S akými pocitmi ste sledovali premenu pôvabnej devätnásťročnej dievčiny na tridsaťtriročnú trosku?
Už v strižni som videla, že je to úplne desivá premena. Žiadny maskér v hranom filme by nedokázal urobiť autentickú premenu takej krásnej plnej tváre. Je to príšerné. Znova a znova si človek hovorí, čo je droga za strašné nebezpečenstvo. Len som sa modlila, aby to nestretlo moje deti. Človek drogy v pätnástich skúsi, ale v tom hlúpom veku vôbec nedokáže dovidieť dôsledky toho činu. Chytí sa ako mucha do pavučiny, zamotáva sa a niet z toho úniku. Jednoducho máte pocit, že ste sa stretli s najmocnejším nepriateľom, akého si dnes dokážete predstaviť.
Ako ste sa dokázali odosobniť do drsnej reality?
Za tých štrnásť rokov, čo som s veľkými pauzami nakrúcala s Katkou, som robila aj iné veci. Bolo to však nesmierne frustrujúce. Pri každom stretnutí som mala pocit strašnej depresie z bezmocnosti. Nemôžete jej vytrhnúť striekačku a rozšliapať. Zoženie si novú. Nemôžete ju schmatnúť a odviesť na detox, aby s ňou niečo urobili. Povedia, že prijímajú len klientov, ktorí prichádzajú dobrovoľne. Vybavili sme jej pobyt v komunite, kde mohla byť aj s dieťaťom. Všetko bolo dohovorené, ona však brala drogy.
Len jediný raz sa vo filme vzopriete a ozvete sa ako Katkino svedomie. To vás jej večné sľubovanie konečne nahnevalo?
Ja som je tieto scény robila v podstate vždy, nie vždy však boli naše dialógy nakrútené. A nie vo všetkých scénach to fungovalo. Scéna na lodi, keď jej hovorím, aby už konečne niečo so sebou urobila, pôvodne vo filme ani nebola. Niekoľko kolegov mi však povedalo, že je to neznesiteľné, ako ju len pozorujem a nič jej nepoviem. Že by tam aspoň jedna scéna tohto typu mala byť. Boli tam aj scény, keď som pred ňou kľačala a hovorila – Katka, prosím ťa, teraz je už naozaj tá chvíľa… Do filmu sa však napokon dala použiť len tá jedna, ktorá v ňom je.
Nemali ste niekedy pocit, tak toto už nakrúcať nemožno? Napríklad, keď si pichá drogu vo vysokom stupni tehotenstva?
Poviete si, že ukážete všetko, čo s drogami súvisí. Ako prebieha jej osobná deštrukcia, ako je apatická k okoliu a svetu. Tak nakrúcate všetko, aj prostredia, v ktorých sa pohybuje. Príšerný neporiadok vo squatoch, v ktorých žije. Aj to, že už nemá žiadne inštinkty, ako napríklad, že odpadky treba hodiť trochu ďalej a nenechávať ich vo svojom bydlisku. Nikdy som si nič z toho nevymyslela.
Pohybujete sa v dosť otrasných prostrediach asociálov, drogovo závislých ľudí či trestancov. Ako to dokážete?
Ak sa chce človek zaoberať dokumentom, mal by sa vedieť pohybovať v ktoromkoľvek prostredí. Jednoducho sa ocitnete pri nakrúcaní vo squatoch. Vidíte hrubosť a sprostotu toho prostredia, ktoré je veľmi nebezpečné. Keby som tam bola úplne sama, samozrejme, že by som sa bála. Vždy tam však so mnou boli dvaja muži, takže som strach nemala. Je to skrátka súčasť profesie.
A ľudia?
Keby ste videla Katku niekde tu sedieť, na prvý pohľad budete cítiť len odpor. Skutočne vyzerá príšerne. A okolo nej sa pohybujú podobne príšerní ľudia. Ale keď sa s tým človekom stretávate dlhšie a preniknete hlbšie, vidíte, že je to vlastne celkom chytrá, citlivá a zaujímavá žena. Má v sebe potenciu, ktorú droga absolútne ubíja. A zrazu ani to prostredie vám nie je také cudzie, pretože sa tam pohybuje ona, ktorá je mi za tie roky svojím spôsobom blízka. Snažíte sa ju pochopiť.
Čo vám stretnutia s Katkou a podobnými ľuďmi dali?
Musím povedať, že odvtedy mám väčší cit pre ľudí, ktorí sa potĺkajú po uliciach a nad ktorými je ľahké si odpľuť. Vždy si hovorím, čo asi za tým je? Aké cesty doviedli človeka do situácie, v ktorej sa ocitol? Ľudia, pred ktorými cítite veľké rozpaky, môžu mať v sebe hĺbku a môžete k nim cítiť sympatie aj nehu. Je to absurdne ambivalentné. Povedala som nehu, ale aj zlosť, šialený hnev a zároveň aj príšernú ľútosť.
Katka vo vás vyvolávala všetky tieto pocity?
Áno. A zároveň aj nádej. Hovorila som jej, Katka, pochop, máš úžasnú šancu, že sme sa náhodou stretli a nakrúcame. Teraz čakáš dieťa, to je úžasná príležitosť, ako sa z drog dostať. Ukážeš svetu, že sa to dá. Nebude to príbeh, ktorý poznáš len ty a tvoje okolie. Cez dokumentárny film ho spozná množstvo ľudí, ktorí si ho pozrú a uvidia, že je to možné. Stále dookola som opakovala, teraz máš šancu… Držala som ju za ruku, triasla ňou a v tej chvíli som cítila, že jej dávam silu. A potom vidíte, že sa to nepodarilo…
Preslávil vás televízny projekt Manželské etudy v roku 1987. Ako sa vám podarilo presvedčiť mladých ľudí, aby vás s kamerou pustili do svojho súkromia?
Bolo to veľké dobrodružstvo. Projekt vznikol v roku 1980, teraz budeme sláviť tridsiate výročie. Chceme sa k všetkým vrátiť. Nápad bol nakrútiť niekoľko manželských párov od svadby a zistiť, prečo sa toľko mladých manželstiev rozvádza. Čo tých ľudí spája a čo, naopak, rozdeľuje. Nejaký čas sme sedeli na matrike, kde sa zadávali termíny svadby, a hľadali ľudí vo veku do osemnásť do dvadsaťštyri rokov. Oslovili sme asi dvadsať párov, polovica z nich súhlasila. Bola to náhoda. Nakrúcam s nimi už tridsať rokov.
O životných osudoch ženy z jedného manželského páru, Marcele, ste nakrútili celovečerný dokument. Ako ste reagovali na správu, že jej zomrela dcéra?
Bola to nesmierne dramatická situácia. Pripravovala sa tlačová beseda k cyklu Manželské etudy po dvaceti letech, ktoré sme mali koncom roku 2005 dokončené. Chcela som, aby tam boli všetci, tak som im telefonovala, kedy a kam majú prísť. Keď som volala Marcele, bola celá bez seba. Povedala, Ivana neprišla včera večer domov, vôbec netuším, čo sa deje. Prebrala som všetky možné varianty, čo sa mohlo stať. Myslela som aj na obchod s bielym mäsom. Podarilo sa nám dostať informáciu do televíznej relácie o nezvestných ľuďoch. Ale stále sa nič nevedelo. Ešte sme sa dohodli, že Marcela prinesie na tlačovku Ivaninu fotografiu ako pomoc pri pátraní.
Na tlačovú besedu však Marcela neprišla.
Ako som šla na tlačovku, volala mi Marcela. Ivana je mŕtva! Bola som prvá, komu telefonovala. Opísala, ako prišli policajti, ukázali jej fotografie mŕtveho tela, ktoré tri týždne ležalo v kroví kdesi pri železničnej trati, a pýtali sa – je to vaša dcéra? Potom jeden z nich nastavil dlaň, na ktorej ležala retiazka, a povedal, to sme u nej našli. Povedala áno. Oni, že ďakujú a dovidenia. Pre Marcelu to bol šok. Do telefónu strašne plakala a kričala – skočím z balkóna, môj život už nemá žiadnu cenu!
A vy?
Začala som vrieskať do telefónu. Marcela, keď dohovoríme, okamžite zavoláš Danu. To bola jej kamarátka v dome, kde bývali, aby prišla za tebou. Teraz pôjdeš ku kuchynskej linke, tam nájdeš tabletky na upokojenie – vedela som, že ich tam má – a vezmeš si väčšiu dávku, pretože sa musíš upokojiť. Už si ich zapila? Pamätaj, že máš ešte Tomáša! Čo by s ním bolo, keby sa ti niečo stalo? Sú ľudia, ktorí prídu o jediné dieťa. Ty más ešte syna, ktorého musíš doviesť na strednú školu. Musela som končiť, ale kontrolovala som ju potom každých dvadsať minúť, či nerobí hlúposti a či sa kríza zažehnala.
Osudy Marcely mali aj mimofilmovú dohru.
Ľudia, ktorí dokument videli, sa jej snažili pomáhať. Písali jej listy, telefonovali, posielali peniaze. Dokument vyvolal solidaritu, ktorá bola pre Marcelu veľmi dôležitá. Veľmi jej to pomohlo.
Nakrútili ste aj dokument o Líde Baarovej. Ako si spomínate na stretnutie s herečkou, ktorej osud bol dramatický?
V telefóne bola veľmi ochotná. Hneď som nabehla do knižnice samizdatov a prečítala si knihu Úteky, ktorú napísala so Škvoreckým. Úplne ma uchvátila. Mala som pocit, akoby som si prečítala Sever proti juhu a išla navštíviť Scarlett O' Harovú. Keďže strašne snežilo, do Salzburgu sme prišli asi o pol hodiny neskôr, ako bolo dohodnuté. Pani Lída bola veľmi rozčúlená. To som nevedela, o čom sa verejne hovorilo, že je alkoholička. Pochopila som, keď som videla, ako stále popíja. V priebehu troch dní sa jej nálada šialene menila, od odmietania až k absolútnej láske.
Na čo ste mysleli pri pohľade na zostarnutú a zabudnutú herečku?
Jej život bola obrovská dráma, prežila absolútne vrcholy aj pády. Videla som všetky jej filmy, v nich to bola krásna žena. Absolútna krása je však veľmi zradná. Pominie a nezostane nič. Tesne pred naším odchodom sa pani Lída zasnívala. Pozerala sa na nejaký starý film, na zemi ležala škatuľa s jej starými zažltnutými fotkami, pospevovala si akúsi melódiu, ponorila sa do seba a bola úplne mimo. Čo zostalo z tej veľkej slávy? Bola to veľmi silná chvíľa, normálne som plakala. Bol to jeden z mojich najsilnejších filmárskych zážitkov.
V roku 1974 ste v dokumente Zázrak zaznamenali narodenie dieťaťa. Kedy vám zišlo na um nakrúcať jeho príbeh?
Už keď mal dva roky. Dnes má Honza tridsaťšesť, žije v Španielsku, nosí dredy, umýva riady v krčme, fajčí marihuanu a chce byť absolútne nezávislý od čohokoľvek. Chce žiť a nechať žiť, meditovať o živote a nemať žiadne povinnosti. Študuje šperkársku školu a chce robiť nezávislé šperky. Má priateľku o dvanásť rokov staršiu a nechce deti. Pritom jedna z myšlienok bola, že budem sledovať to dieťa, ktoré sa narodilo pred kamerou, až do chvíle, kým nebude mať svoje dieťa. Nakrúcala som Honzu, keď mal dva, štyri, šesť, desať, osemnásť, bolo to však skôr také domáce video. Rozsah tridsiatich šiestich rokov je veľmi veľký a dlho som nevedela, či z toho materiálu raz čosi bude.
Kedy padlo rozhodnutie, že z neho vznikne celovečerný dokument Honza?
Asi pred piatimi rokmi. Odvtedy nakrúcame. Film bude o tom, čo všetko sa udialo od chvíle, keď sa narodil, až po dnešok. Mal by byť hotový zhruba za rok.
