Starosta je bývalý generál a niektoré vojenské maniere mu zostali. Pôsobí ako veľký vodca, ktorý sa k obyvateľom správa kamarátsky, ale nezaprie svoje sklony rozhodovať aj za nich. Pre dedinu vybavil množstvo praktických vecí. Nechápe však, prečo sa nezadaní ľudia nehrnú do manželstva a chce to zmeniť. Keď to nejde dobrovoľne, tak ich skúsi dotlačiť. Napokon zorganizuje večierok, na ktorom majú slobodní vytvoriť páry a ak sa pošťastí, tak aj trvalejšie. Už len prilákať „nezavrabčených“ a podporiť ich úderným prejavom.
Starosta je stredobodom filmu a jeho pracovný zápal a metódy vzbudzujú najmä úsmev zmiešaný s údivom. Hníková ťaží z kurióznych aspektov obecného „režimu“ a okrem toho sleduje troch nezadaných obyvateľov Zemplínskych Hámrov. Ostýchavú Moniku, zhovorčivého Ďoďa a nenápadného Janča. Pod kožu sa im príliš nedostane a rozprávanie nepodkladá výpoveďami sociológov alebo iných odborníkov. Jej dokument je skôr anekdotický ako analytický.
Podarilo sa však zachytiť aj cenné výpovedné okamihy. Naznačujú napríklad vplyv materskej autority v rodine, dobre myslenú dotieravosť Monikiných kamarátok, ktoré sa s hrdosťou hlásia k manželstvu, akoby to bola jediná správna odpoveď na kvízovú otázku, alebo ukazujú Ďoďa a starostu v nestráženej chvíli, keď skĺzavajú k hulvátskym rečiam. Škoda, že tvorcovia neprenikli aj do starostovej rodiny, aby diváci videli, ako funguje jeho manželstvo.
Hníkovej dokument vznikol v česko-slovenskej koprodukcii a premietali ho aj na februárovom festivale v Berlíne. Nesvadbovo tam zaznamenalo úspech a dokonca získalo cenu čitateľov denníka Der Tagesspiegel.
