„Naše veci sú spoločné v estetike, v ponímaní vizuálnosti. Ani možno nie konceptuálne, pretože každý si rieši svoj vlastný program. No výsledok – ako objekt či inštalácia – akoby sa nám prelieval do podobných vecí,“ povedal Kyša.
Krásu hľadá vo výrobkoch, ktoré majú preňho zvláštny posmrtný charakter. Dokazuje to na príklade kvetu v kvetináči. Napichal doň špendlíky s farebnými hlavičkami a na listy vyryl Living is what scares me. Dying is easy (Žitie je to, čo ma desí. Umieranie je ľahké).
„Keď vidím kvet v Baumaxe, kde je to celé živé, na mňa pôsobí mŕtvo,“ vysvetlil. „No a napríklad v Londýne je tradícia vypreparovaných zvierat. Páči sa mi tento dizajnérsky prvok, pretože je to niečo posmrtné. Už je to síce mŕtve, ale v obývačkách to vytvára pocit niečoho živého,“ opísal Kyša ďalší zo svojich objektov.
Kým Kyša vytvára umelecký objekt narúšaním a zmenou vonkajšieho vzhľadu tovarov, Demjanovič sa uberá opačným smerom. Z tovarov a bežne dostupných materiálov vytvára umelecké objekty.V strede galérie sa až po strop týči jeho obelisk. „Je to objekt, ktorý vidíme väčšinou v exteriéri na cintorínoch. Ja som ho použil z interiérových materiálov tapety a polystyrénu. Je to istý fetišizmus – vyrovnávať sa so smrťou zbožštením artefaktov. Prirovnal by som to k tomu, keď si niekto postaví tridsať rokov pred smrťou hrob a chodí sa naň pozerať,“ povedal Demjanovič.
V tvorbe sa oprel aj o dedinský život. A tak medzi bielymi múrmi galérie možno vidieť vráta dvier z plastu, ktoré na dedine slúžia na zabíjanie zajacov, či akýsi stoh. Namiesto sena je však vyrobený z vianočných ozdôb.
Výstava, na ktorej premietajú aj audiovizuálny projekt BIOS Borisa Sirku a Jozefa Tušana, potrvá do 1. júla.
