Z dvoch Nabuccov premiérový patril slovenskému obsadeniu, záverečný zahraničným protagonistom. Oba mali spoločnú oporu v impozantnom scénickom tvare tímu režiséra Michala Babiaka a pod taktovkou Mariána Vacha.
Babiakov koncept na pozadí historickej témy vykresáva ostrie drámy charakterov. A rozhodnutie posunúť dej do nadčasovej roviny tento koncept posilnilo. Nadčasovosť nielenže neobrala príbeh o jeho filozoficko-morálno-náboženské jadro, ale zdarne sa zasnúbila s nadstavbou Verdiho romantickej poetiky.
Na scéne Jaroslava Valeka, v princípe jednoduchej, esteticky čistej a po osvetlení a dofarbení obzvlášť efektnej, bolo dosť miesta pre aranžovanie zboru, tanečných štatistov a hlavne pre vyhrotenú drámu postáv. Rozšírením poľa o príchody hudobníkov z bočného tunela a ich promenádou medzi orchestrom a javiskom nadobúda inscenácia parametre akejsi „mikro Verony“.
Opakované konštatovanie, že Marián Vach je našou dirigentskou jednotkou pre taliansky repertoár, Nabucco vrchovato potvrdil. Nielenže zbavil partitúru nánosov rutinnej približnosti, ale po otvorení zaužívaných škrtov objavil v inštrumentácii nepoznané farby, delikátne odtiene a vystaval večer ozdobený nefalšovaným talianskym espritom.
V slovenskom obsadení dominovala Iveta Matyášová (Abigaille). Svojím sopránom s krásnou kantilénou, ale aj dramatickými kulmináciami a plastickosťou materiálu na javisku do dôsledkov napĺňala Babiakovu koncepciu. Jadrný tón v strednej polohe a dramatický nerv dodal titulnému hrdinovi Zoltán Vongrey.
Hosťujúca trojica protagonistov záverečného večera festivalu má svoje roly odspievané na veľkých svetových javiskách. Vytvorili zomknutú verdiovskú zostavu, kde sa frázovanie, fulminantné vrcholy drámy a držané výšky (najmä u Paoletty Marrocu – Abigaille a Borisa Stacenka – Nabucco) kombinovali s kultivovanou lyrikou Riccarda Zanellata ako Zaccariu. Domáce farby hájil farebný mezzosoprán Michaely Šebestovej ako Feneny.
Siedmy javiskový opus Giuseppe Verdiho, Giovanna d´Arco, nadväzuje na festivalovú tradíciu renesancie raného Verdiho. Napriek tomu, že toto dielo nepatrí k najlepším a hrá sa zriedkavo, nesie v melodike aj inštrumentácii zárodok neskorších prepracovaných partitúr. V orchestri má veľa lyriky, nástrojovo vypreparovaných úsekov, farebných nuáns, ale aj náboj strhujúcej drámy, určený samotnou legendou témy.
Opäť to bol Marián Vach, ktorý z partitúry oživil všetko, čo mu bol pohotový a pracovne vyťažený orchester schopný splniť. Hoci počtom malý, ale zanietením zapálený zbor, vedený Ivetou Popovičovou, bol v oboch verdiovkách dôstojným aktérom.
Nie celkom vyšlo tentoraz obsadenie. Adriane Marfisi v titulnej role chýbala sviežosť aj dramatické akcenty. Barytonista Devid Cecconi spieval v indispozícii, takže palmu víťazstva si odniesol spoľahlivý tenorista Jean-Francois Borras ako Giacomo.
