Sobotňajší večer, keď si Slovensko pripomenulo neveselé výročie odchodu tejto legendy, sa stal aj večerom spomínania. Možno si myslíte, že počas spomienkového večera je hlasný smiech nevhodný. To by však Július Satinský nemohol byť stále za dverami.
Milan Lasica v priebehu večera niekoľkokrát zdôraznil, že jeho kolega, partner a priateľ patril k tým ľuďom, pre ktorých bolo rozosmievanie iných priam životnou nevyhnutnosťou. A tak sa dialo aj v uvoľnený spomienkový večer. Prítomných divákov privítal „mierne upravený“ (rozumej úplne prepísaný) úryvok zo Shakespearovej hry Márna lásky snaha. Práve spomínaný princíp „miernej úpravy“ sa v tvorbe Lasicu a Satinského objavoval často. Geniálnosť komiky ide totiž ruka v ruke s odvahou nebrať vážne seba, politiku, Shakespeara ani žiadnu inú fiktívnu či skutočnú autoritu. Len tak môžu vzniknúť výborné vtipy. Napríklad aj karikatúra, na ktorej je fúzato-bajúzatý muž s nápisom – Tatica Slovenský. Ten spolu s inými obrázkami vyvolal počas projekcie kresieb salvu smiechu.
V priebehu večera sa diváci z rozprávania Milana Lasicu dozvedeli o rodinnom zázemí Jula Satinského, ktoré bolo bezpochyby zdrojom jeho lásky k humoru, Bratislave a k ľuďom všeobecne. Dozvedeli sa zaujímavé informácie z obdobia úplných začiatkov spolupráce Lasicu a Satinského, ktorí sa prostredníctvom vystúpenia v Tatra revue, teda v dnešnom divadle L+S, stali zo dňa na deň hviezdami vtedajšej bratislavskej divadelnej scény a položili jeden zo základných stavebných kameňov divadla malých foriem. V ňom pokračovali aj na pôde Divadla na korze.
Ukážka z ich predstavenia Soirée, uvedenom v spomínanom divadle na konci šesťdesiatych rokov, ani po viac ako štyroch desaťročiach nestráca nič na sviežosti. Vo filmových projekciách nechýbali ani kultové silvestrovské scénky či jeden z posledných rozhovorov, v ktorom sa vyznáva k obdivu k starším dámam (ktoré by však rozhodne nemali mať volebné právo) a potrebe dívať sa na svet viac bledomodro ako tmavomodro. Dojemne a vtipne zároveň zapôsobilo video z domáceho prostredia, v ktorom sa objavili aj obe Satinského deti. Práve Lucia, staršia zo súrodeneckej dvojice, prijala pozvanie Milana Lasicu a spolu s ním zaspomínala na svojho otca, nielen ako na zabávača a rodiča, ale aj na literárne činného človeka. Práve v týchto šľapajach pokračuje aj ona.
Stretnutia s Júliusom Satinským sú vďaka jeho bohatému a všestrannému dielu stále aktuálne, stále u ľudí vyvolávajú smiech a skvelú, bledomodrú náladu. Je niečo viac, čo môže tvorivý človek dosiahnuť?
