„Hrdinovia Antigony sú kombináciou pravdy a fikcie. Ich obáv a mojich obáv. Keď som prvýkrát prišiel do parku, niekto mi povedal: Blška už skáče. Vysvitlo, že išlo o Poliaka, ktorý mal epileptický záchvat. To som si z neho zobral. Ostatné postavy sú skrz-naskrz vymyslené,“ hovorí v Spojených štátoch žijúci poľský dramatik v rozhovore pre bulletin.
Ako režisér siahol Emil Horváth po Glowackého hre už po druhý raz. Pred desiatimi rokmi inscenoval jeho Štvrtú sestru, teraz Antigonu v New Yorku. „V predlohe som našiel viacero vecí. Určite je to antický odkaz ako depeša, ako človek žije, kde má skloniť hlavu. To je povedzme metaforická záležitosť, v Sofoklovej dráme ide Antigona pochovávať svojho brata napriek tomu, že nemá dobré renomé,“ povedal Emil Horváth. A Janusz Glowacki pripomína, že jeho hra „je ironickou alúziou na Sofokla“.
Na lavičkách v parku čakajú traja bezdomovci na zázrak. Na lepšie časy, ktoré by raz mali prísť. Azda ešte dúfajú, že ich túžby sa naplnia. A hoci emigranti bez strechy nad hlavou – snívajú aj o láske. Anita – podobne ako Antigona – chce pochovať svojho druha. Doma, to znamená v parku a pod lavičkou, na ktorej trávili celé dni. Má to však háčik, jej priateľ skončil v márnici, odkiaľ nie je jednoduché „ukradnúť“ jeho telo.
„Na jednom teritóriu, na dvoch lavičkách žijú ľudia rozličných národností, rozličných náboženstiev a napriek tomu, že národnostná alebo náboženská urážka sa môže stať každodenným chlebom, majú k sebe vzťah, vedia koexistovať spolu, pretože ich spája myšlienka prežiť. Funguje medzi nimi empatia a láska, čo je silná výpoveď,“ pokračoval režisér. V hre ho zaujalo aj Glowackého glosovanie života a až existenciálne situácie.
Postavu Anity zveril Táni Pauhofovej, Blšku hrá Robert Roth, Sašu Branislav Bystriansky a policajta Alexander Bárta. "Každá postava má svoju výpoveď, svoju spoveď. Od policajta, ktorý môže asociovať antický chór alebo rukoväť, ktorá vedie dejom. Anita si spája sen s láskou.
Vysokoškolsky vzdelaný Rus Saša má stále tendenciu vrátiť sa. Zisťuje, že niečo, čo zanechal hoci v neslobode, mu sloboda nevracia. Autor narába prostriedkami od realisticko-naturalistického stvárnenia až po veľké poučenie absurdnou drámou," dodal Emil Horváth. Príbeh Anity, Sašu a Blška sa pohybuje na hranici tragédie a komédie. Miestami má trpkú príchuť, miestami kypí humorom, vo výsledku je tragikomédiou o svete, v ktorom platia vlastné pravidlá. „Iróniu považujem za najlepší spôsob písania, hovorenia o tragických záležitostiach,“ spomenul Janusz Glowacki.
