Recenzia: Barbier na podlomených barličkách

13.02.2013 07:00
Barbier zo Sevilly
Pavol Remenár (Figaro), Jana Kurucová (Rosina) a Juraj Hollý (Almaviva) v inscenácii Rossinoho Barbiera zo Sevilly. Autor:

Pravdu vyriekol Roman Polák, že komické opery sa inscenujú oveľa ťažšie než drámy. Ešte adresnejšie rezonovala rečnícka otázka, akú zábavu v dobe virtuálnych realít vlastne ľud potrebuje. A vari najúprimnejším bolo priznanie, že z piatich operných réžií ho najväčšmi potrápil bratislavský Barbier zo Sevilly v Opere Slovenského národného divadla.

Toto mu ozaj verím. Iné nie. Režírovať predlohu, ku ktorej nepociťuje dôveru, musí byť martýrium. Sám si ju však vybral. Keď bývalému vedeniu opery povedal áno, zrejme netušil, o koľko barličiek bude musieť svoj výklad oprieť. A ešte menej, ako ho zradia. Polák sa čestne priznal, že operu nevníma cez noty, ale cez text. V niektorých prípadoch to činohercovi vyjde, v iných hrozí debaklom. Gioacchino Rossini je z kategórie druhej.

Nie schematický príbeh a prapôvod postáv v commedii dell´ arte robí sevillského Barbiera nesmrteľným. Geniálny je hudobný rukopis maestra z Pesara, gracióznosť a ohnivosť jeho orchestra, no v prvom rade virtuozita speváckych partov. Z nej sa na premiérach aspoň čosi zablyslo. Hlavne vďaka dvom bratislavským debutom. Jana Kurucová má s Rosinou dostatok skúsenosti z berlínskej Deutsche Oper. A nielen to. Je vyzbrojená skvelou koloratúrnou technikou, jej frázy majú kultúru, slohové cítenie vybrúsenosť. Pokiaľ sa v Rossiniho operách nevyspieva poctivo každá nota a ozdoba, vzniká falzifikát.

Na správnej ceste je aj absolútny debutant (v roli Almavivu aj na scéne SND), lyrický tenorista Juraj Hollý. Vrúcny materiál, muzikálnosť, a najmä štýlovo čistá koloratúra ho predurčujú aj do belcantového terénu. Obe premiéry farebne príjemným a v rozsahu spoľahlivým barytónom odspieval Aleš Jenis (Figaro). Trocha viac virtuozity sa čakalo od Terézie Kružliakovej (Rosina), Otakarovi Kleinovi (Almaviva) zasa chýbala uvoľnenosť tónu a výrazová energia.

Roman Polák a výtvarník Pavel Borák sa pokúsili metódou divadla v divadle maskovať chýbajúci kľúč k rozohratiu samotného príbehu. Navrstvili ešte spoločnosť solventných objednávateľov fiktívneho predstavenia, no výsledok sa minul dobrému vkusu. Rozptyľovanie projekciami, hluk a fyzická akrobacia počas náročných čísel, rušivý dážď (búrka paradoxne bez vody) a zbytočné karikatúry boli v príkrom rozpore s hudobnou poetikou.

Žiaľ, ani dirigent Rastislav Štúr neustrážil to podstatné, čo Rossiniho partitúra skrýva. Detaily ostali nevybrúsené, povestný oheň sa z horiaceho klavíra nepresunul do orchestra, recitatívy paradoxne spomaľovali dej.

Už len otázka, ktorou sa dalo aj začať. Na čo nám bol obohraný Barbier, keď z 39-členného rossiniovského odkazu nepoznáme ani zlomok?

Hodnotenie Pravdy:3 hviezdičky z 5

Gioacchino Rossini: Barbier zo Sevilly / réžia: Roman Polák / dirigent: Rastislav Štúr / scéna: Pavel Borák / kostýmy: Peter Čanecký / premiéry: 8. a 9. februára v Opere Slovenského národného divadla v Bratislave

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku