Lahola alebo Všade tá rieka...

Človek, jedine a výlučne, je krutý a trpí krutosť. Spôsobuje ju. Potrebuje ju. Zapísal si Leopold Lahola. Dramatik, básnik, prozaik, scenárista a filmový režisér v tvorbe skúmal, kde ľudská krutosť, ktorú spoznal na vlastnej koži, korení. Jeho dielu a životu je venovaná hra Všade tá rieka, ktorú naštudovalo komorné divadlo Ticho&spol. V premiére ju uvádza v nedeľu 17. februára v Staromestskom klube 10 x 10 v Bratislave.

14.02.2013 16:00
Všade tá rieka Foto:
Michal Ďuriš (Poldo) a Pavol Krištofek (Kamarát) v inscenácii divadla Ticho & spol. Všade tá rieka.
debata

„Osud Leopolda Laholu ma priťahoval už dlhšie. Práve dnes pre mňa akoby naberá na aktuálnosti. Napríklad parafráza jednej jeho básne sa mi tlačí do úst skoro každý týždeň: Myšlienka, ak je nová, je nutne nezdeliteľná druhému, ak v tom človeku predom nejestvuje. A v tom prípade je zdieľanie vyvolávaním zapadnutých predstáv, alebo je vylúčené,“ povedala autorka hry Viki Janoušková.

Lahola žil v dobe vojen a táborov – v jednom z koncentrákov bol tiež. Zažil Povstanie aj to, čo sa po druhej svetovej vojne dialo. „Stal sa dramatikom, pre Slovenské národné divadlo napísal tri hry. Posledná – Atentát – v ktorej priviedol na javisko Ježiša, mu zlomila krk. A odišiel do Izraela,“ pokračovala autorka.

Odišiel z povolením úradov, ale stále túžil po návrate do Československa. V Izraeli, Juhoslávii, Nemecku i Francúzsku, kam ho životné osudy zaviedli. Aj ho kamaráti a známi volali, aby sa vrátil. Bez oficiálneho pozvania neprídem, odmietal. Jeho tvorba reaguje na dobu, v ktorej žil, a na to, čo priniesla.

„Všade tá rieka je o Laholovej púti, ale aj o kamarátstve. O morálnych a etických hodnotách a o tom, ako s nimi narábala doba,“ vysvetlila Viki Janoušková. Príbeh vyrozprávala cez tri postavy. Laholu, ktorého volali Polda, kamaráta a ženu. Hrdinove životné peripetie a konflikty s dobou načrtáva cez priateľstvo s publicistom Jurajom Špitzerom. Ich uvažovanie tvorí príbehovú líniu scénickej kompozície.

Citáty z Laholovho diela – poézie i hier, autobiografické poznámky, citáty z korešpondencie Laholu so Špitzerom či jeho knihy Nechcel som byť Žid – aj to použila Viki Janoušková v hre. Rámcuje ju Dobšinského rozprávka Lomidrevo. „Dobšinského označil za najlepšieho slovenského autora. A hlavne za autora, ktorého postavy ho sprevádzali celou púťou životom. Stále sa k nemu vracal,“ spomenula autorka.

Hru o Leopoldovi Laholovi režijne naštudovala Viera Dubačová. Tvorivým prístupom sa snaží vyskladať obraz, ktorý nie je a nebude len čierno-biely.

debata chyba