Krútňava väčšmi dráma ako balada

Keď krátko po premiére Krútňavy komunistická cenzúra prinútila Eugena Suchoňa zasiahnuť do pôvodného tvaru, mohlo ho azda potešiť len to, že podobný osud stihol pred ním nejedného slávneho autora.

20.10.2008 17:02
Roman Polák Foto:
Innscenáciu Krútňava režíroval v banskobystrickej Štátnej opere Roman Polák.
debata

O diela s viacerými verziami niet núdze, raritou sú skôr u nás. V súlade s dnešným trendom kritických edícií, ale aj z prirodzenej túžby po poznaní prameňov, odhodlala sa banskobystrická Štátna opera ponúknuť po šiestich desaťročiach rekonštruovanú partitúru z roku 1949. Pod očistenie Suchoňovho manuskriptu od dobových nánosov sa z iniciatívy Ferdinanda Klindu podpísal skladateľ Vladimír Bokes. Projekt prekvapujúco našiel podporu v nemeckom Wuppertale.

Do Krútňavy sa vedno s revíziou hudby a textu vracajú dve činoherné postavy, Básnik a Dvojník. Ich vstupmi dostáva opera novú filozoficko-estetickú vrstvu, ale v 5. obraze aj unikátny duet speváka (Ondrej) s hercom (Dvojník). Na Slovensku bolo načase pôvodnú verziu uviesť a historickú zásluhu Banskobystričanom nik nevezme. Napriek tomu, že inscenácia sa rodila v bojových podmienkach (divadlo je v rekonštrukcii) a premiéru – za enormného záujmu publika – uviedli v piešťanskom Dome umenia, výsledok viac než potešil. Po dvoch košických stretnutiach s operou sa činoherný režisér Roman Polák popasoval so slovenskou témou. Do tretice s plným zásahom. V spolupráci so scénografom Jaroslavom Valekom síce neprekročil čiaru radikálneho odfolklorizovania, no ducha ľudovosti držia už len bielo-čierne a v svadobnej scéne aj do červena štylizované kostýmy Petra Čaneckého.

 Tmavo orámovaná scéna so zrkadlovo-projekčnými stenami sa výrazne mení osvietením, je dôsledne nepopisná, ale atmosféru kreslí sugestívne. Klišé z viacerých scén zmizlo. Nový rozmer dostal štvrtý (bitku vyprovokuje Štelina) a piaty obraz, ktorý za asistencie Básnika (stelesňuje vidinu mŕtveho Jana) a Dvojníka vyznieva nepoznane. Štelina nie je podlomeným starcom, ale tvrdým päťdesiatnikom, chlapčensky vášnivý Ondrej prekonáva zreteľný psychologický vývoj. Temperamentné a choreograficky nápadité (Martin Urban) sú tanečné čísla. V súlade s pôvodnou verziou akcentuje záverečná katarzia myšlienku odpúšťania.

Ak réžia väčšmi ako na baladickosti stavia na dramatickom náboji predlohy, tak túto koncepciu hudobné naštudovania Mariána Vacha ešte podčiarkuje. Je detailne vypracované, má vypointované gradácie v tempách, dynamike, výraze. Žiaľ, zlá akustika sály prinútila ozvučiť javisko, čím utrpel zvuk a posudzovanie výkonov sa vymklo z regulárnosti. Aj napriek tomu sa v Michalovi Hýroššovi (Ondrej) zrodilo prekvapenie. Spoľahliví boli z bratislavskej produkcie prichádzajúci Mária Porubčinová a Ján Galla ako Katrena a Štelina.

debata chyba