Milan Lasica: S obecenstvom som na jednej lodi

Milan Lasica, Oľga Feldeková, Marián Leško a Elena Vacvalová vystupujú na rôznych miestach Slovenska s predstavením Sedem bez záruky. Tešia sa na slovenské publikum, lebo sa rado smeje. Všetci účinkujúci sú zaujímaví, ale lákadlom je najmä Milan Lasica, nestor slovenského humoru, ktorý píše, hrá, spieva, účinkuje v divadle, vo filme, v rozhlase i v televízii. Má rôznorodé publikum, ktoré si ho teraz môže užiť vo "voľnej prírode“.

10.03.2013 09:00
Milan Lasica Foto:
Milan Lasica, Oľga Feldeková, Marián Leško a Elena Vacvalová vystupujú na rôznych miestach Slovenska s predstavením Sedem bez záruky.
debata (38)

Má Slovensko zmysel pre humor?
Chodím po Slovensku už päťdesiat rokov s takzvane zábavnými programami, na ktorých by sa mali ľudia smiať, a môžem zodpovedne vyhlásiť, že sa aj smejú. A to nielen teraz, vždy sa smiali a veľmi dobre sa zabávali.

Na čom najmä sa bavia?
Na rôznych  typoch humoru. Keď sme s Julom začínali, jeden recenzent  nás označil za predstaviteľov takého humoru, na ktorý sa príde  pozrieť päťdesiat ľudí (tam do toho Domu SČSP, kde sme hrávali), ale že inak to tu nemá vôbec nádej na úspech. No a my sme trebárs o pár  týždňov prišli do Čierneho Balogu, boli tam v hľadisku aj tetušky  v šatkách, a videli sme, že sa smejú, že sa zabávajú. Takže humor, ktorý sme robili, sa nejavil  taký výlučný, ako si to myslel ten recenzent, ale skôr univerzálny.

Ale predsa – chápe každý všetko?
Humor môže byť náročnejší i menej náročný. Aj ten má u nás veľmi silnú tradíciu a niektorí ho volajú – podľa mňa omylom – ľudový. Ja dodnes cítim s obecenstvom také niečo – akoby sme boli  na jednej lodi. Nikdy som sa nestretol s tým, že by obecenstvo absolútne nechápalo to, čo mu ponúkam. Obecenstvo sa veľmi smeje, veľmi zabáva, a pokiaľ  ide o taký program, ako je Sedem bez záruky, s ktorým teraz chodíme aj na zájazdy, dokonca sa prejavuje ako spoluautor: občas kladie otázky, musí reagovať na  nečakané veci, na improvizácie. Ja som so slovenským obecenstvom spokojný, ba povedal by som, že čoraz spokojnejší. Je však pravda, že  obecenstvo je každý večer iné. Nemáte nikdy to isté obecenstvo, na ktoré by ste sa mohli pripraviť. V tom je čaro divadla. Niektoré obecenstvo má povedzme dlhšie vedenie, aby som to povedal tak nepopulárne.

Pomalšiemu publiku sa prispôsobíte?
My sa publiku neprispôsobujeme, skôr sa publikum prispôsobuje nám. My hľadáme kontakt, to je pre nás najdôležitejšie.

Zmienili ste sa, že termín "ľudový humor“  nie je správny…
Primitívnejší druh humoru sa nazýva ľudový, ale ja nie som si istý, či je to správne pomenovanie. Tak nech sa nazýva primitívnejší…

Máte vraj rád folklór. Prekvapilo ma to, lebo vyzeráte tak mestsky a intelektuálne, ako keby vás folklór vôbec nezaujímal.
Mám rád folklór. Niektorí ľudia nemajú radi folklór  jedine preto, lebo sa  ľuďom dosť vnucoval po roku 1948. Začal byť  výkladnou skriňou nášho života, hoci to, čo predstavovala Lúčnica alebo  SĽUK, s naším životom veľa nemalo. Boli to perfektné revuálne záležitosti. Tak to vtedy však nikto nevolal. Ja si myslím, že tie vzdychy, akí  sú Slováci baladickí (a že o tom svedčí aj folklór), sú len čiastočne pravdivé, pretože v našom folklóre je mimoriadne veľa humoru. V pesničkách, v porekadlách – tie  sú úžasné. Baladickosť sa prejavuje najmä v poézii, ktorá bola inšpirovaná ľudovou  tvorbou, v poézii štúrovcov. Tam humor nie je.

Uplynulo desať rokov od úmrtia Miroslava Horníčka, ktorého ste odchovancom. Kto mu bol na Slovensku podobný? Mali ste na Slovensku vzor na jeho úrovni?
Horníček bol nielen naším vzorom v tejto oblasti, ale aj inšpirátorom, a dokonca človekom, ktorý do veľkej miery rozhodol o tom, že sme sa so Satinským pustili na túto dráhu. Videl nás v úplných začiatkoch a veľmi nás povzbudil. Potrebovali sme to povzbudenie,  a tak sme mu uverili. Silne pochybujem, že u nás bol niekto jeho typu pred ním. Ani druhý Werich tu neexistoval. Boli tu komici, boli tu ľudoví rozprávači. To je niečo, čím sa dnes pýšia televízie, tzv. stand-up comedies, ako tomu hovoria Američania. Sú z toho poskladané celé série programov, ale u nás to boli ľudoví rozprávači: stáli pred mikrofónom a zabávali päťtisícový amfiteáter. Ale typ humoru, aký robili Werich a Horníček, na Slovensku nebol.

Tak vy ste boli vlastne priekopníci?
Áno, áno, prečo to tak  nenazvať…

V čom to bolo ťažké?
Ťarcha bola v tom, čo si myslel ten kritik – že sme pre pár ľudí. A ostatní, ktorí nám držali palce, nás zasa vyzdvihovali ako komikov, ktorí majú intelektuálny humor. Myslím si, že to bol tiež omyl, pretože – a platí to u nás ešte aj dnes – keď niekto vie povedať súvislú vetu, už ho považujú za intelektuála. Ja si myslím, že ten humor bol – keď ho máme nejako označovať – inteligentný. Toto slovo úplne stačí.

Na turné so Sedem bez záruky chodíte s celým štábom? Máte kostýmy, líčia vás?  
Kostýmy nemáme, dámy sa možno líčia, ale my sme tam úplne v civile.  V Žiline sme boli dvomi autami, a to len preto, že pani Vacvalová pricestovala odniekadiaľ z Tatier. Prídeme tam, ukážu nám, kde sú stoličky, na ktorých máme sedieť, mikrofóny, do ktorých máme hovoriť, pretože to sú veľké sály. Mikrofóny ja osobne nemám veľmi rád, lebo cez mikrofón už kontakt s obecenstvom nie je taký bezprostredný. V divadle mikrofóny nepoužívame.

Oľga Feldeková žartovala, že sa teší do Popradu, lebo tam budete aj nocovať a celú noc budete žúrovať. Bavilo by vás niečo také? 
Viete čo? To už mám za sebou. Jedine, že by sme vystupovali pre firmu a boli by sme pozvaní  na raut, ale normálne sa vraciam po predstavení domov, aj keď to je ďalej ako v Poprade. Hotelových stretnutí som si užil dosť, niekedy  je to veľmi príjemné, ale za tých päťdesiat rokov som už bol vo všetkých hoteloch, takže teraz som najradšej doma. Ja aj z Prahy chodím po predstavení domov – ak nehrám aj na druhý deň.
  Ste rád doma? Ste tam aj užitočný? Robíte domáce práce? Ste šikovný?
To by ste sa museli opýtať mojej ženy. Snažím sa trošku pomôcť, ale to sú  nenáročné veci – ako dať riad od umývačky, zapnúť ju. To viem, ale inak nie som veľmi schopný na také práce ako napríklad opraviť elektrinu, keď vybuchne, a podobne.

Traduje sa historka, ako ste zabudli jedno z detí v kočíku pred samoobsluhou.
Áno, to je pravda, to bola staršia dcéra.

Zverili by vám teda vnúča?
Ešte mi ho nezverili. Ja som s vnúčaťom v kontakte asi raz za týždeň. Vnúča si na mňa pomaly zvyká, ešte ma zrejme nezaradilo do toho úzkeho okruhu, v ktorom je moja žena. Tá tam chodí  pravidelne, pomáha a hrá sa  s vnúčatkom. Ja sa budem môcť  zapojiť, keď bude vnučka trošku väčšia.

Ako sa cítite na javisku s Oľgou Feldekovou a Mariánom Leškom, ktorí sú z iného cesta ako skutoční herci? Čo priniesli do vášho života?
Takýto typ  programu s herectvom veľa spoločného nemá,  akurát to, že vystupujete pred obecenstvom. Skôr je  dôležité, aby to boli ľudia, ktorí sú pohotoví, vedia reagovať spontánne bez toho, aby niečo mali otrocky pripravené. Zaujímavé je, že keď má niekto niečo dôkladne pripravené, obyčajne to nezaberá. Zaberajú pohotové poznámky, náhle nápady, keď ľudia cítia, že to priamo tam vzniká, že to je momentálny zrod nejakej vtipnej myšlienky, to majú ľudia mimoriadne radi. Takže ja si myslím, že nie je dôležité, aby na javisku sedeli herci, ktorí by hrali, že sú vtipní, tam  musia byť naozaj vtipní ľudia.

Je každé predstavenie Sedem bez záruky iné?
Vždy sú iné témy, o ktorých hovoríme. Témy ponúka pán Leško, neviem, kam na to chodí. Tým, že sú iné témy, je aj predstavenie iné. Keby sme stále robili to isté, to by nás už potom nebavilo.

A inak? Život vás baví? Je dnešný svet veselý, je plný humoru?
To je subjektívna záležitosť. Neexistuje miesto, kde  by sme mohli chodiť  naberať humor. Humor musí byť v človeku. Potom aj on vidí ten svet inak ako tí, čo v sebe humor nemajú a berú všetko dramaticky. Tragicky alebo ako nudu.

Milan Lasica v Štúdiu L+S. Foto: Robert Huttner
divadlo L+S, lasica Milan Lasica v Štúdiu L+S.

Pôjdete s týmto programom aj do Čiech?
Myslím, že nie. V Čechách síce tento typ programu v televízii obnovujú, oslovili ma, či by som sa nezúčastnil… Neviem. Možno aj áno, možno tam aj pôjdeme.

Bavilo by vás české publikum?
Bolo by to zaujímavé. Ja pre české publikum pravidelne hrávam niekoľko predstavení nielen v Prahe a v Brne a mám rád české publikum. Česi majú radi podobný typ programu, záleží však na témach, ktoré by museli byť pre nich  atraktívne. Asi by sa vypustili témy, ktoré sa týkajú slovenskej politiky – tých však v našom programe nikdy nie je veľa, sú dve-tri.

Na čom sa viete zabaviť vy?
Na tom, čo mi je smiešne. Neviem to nejako spresniť ani povedať príklad. Poviem vám radšej vtip, ktorý som počul a páči sa mi. Z toho môžete vydedukovať, aký humor mám rád. Ten vtip znie: "Jeden Fín tak miloval svoju ženu, že jej to skoro povedal.“ Neviem, prečo Fín, ale je to senzačné.

Vydali ste knihu Listy Emilovi. Je to pôvabná korešpondencia – starý píše starému.  Vek sa predlžuje, všade je plno starých – čo si vy myslíte: sú starí ľudia nejako užitoční na tom svete?
Ja poznám veľa užitočných starých ľudí a veľa  neužitočných mladých. Takto by som to povedal. Pre tých,  ktorí sú užitoční, aktívni,  majú energiu, by však bolo šťastné, keby sa namiesto ľudského veku predlžovala mladosť.  Možno to raz bude možné. Starých ľudí je, samozrejme, veľa  – existujú aj presné čísla. Dnes je však taká móda – a nielen u nás – ktorú by som nazval diktát mladosti. Napríklad niekto, kto má štyridsať rokov, je už vo svojom fachu považovaný za odpísaného. Tak čo potom ten, ktorý má šesťdesiat? Tak takto to je. Neviem, prečo k tomu došlo, ale zaznamenal som to.

Keby ste vy mohli omladnúť, na čo by ste to použili?
Určite by bolo veľa vecí, ktoré by som mohol robiť, keby som omladol. Momentálne však myslím stále na tú istú, ale športu by som sa asi viac venoval. To som vo svojej mladosti trošku zanedbával.

Golf je šport?
Je to šport, a je veľmi fajn pre človeka ako ja. To môžete hrať, až kým nezomriete. Nie je viazaný na nejaký úsek veku. Futbal už ťažko sedemdesiatročný človek môže hrať, ale golf aj osemdesiatročný.

Je pre vás nejaká melódia chytľavá? Napríklad po Legendách popu si niečo pospevujete?
Každý deň si niečo pospevujem. Alebo na golfe. Keď začnem hrať, vletí mi do hlavy nejaká melódia a neviem sa jej zbaviť. Ja si v súkromí často spievam, niekedy nahlas a niekedy len tak potichu.  Pesničky mám veľmi rád a melódia pre mňa znamená veľmi veľa.

Ktorú máte rád?
Nedávno som s orchestrom Bratislava Hot Serenaders  nahral americké evergreeny, na ktoré som napísal slovenské texty. Sú to teda moje texty, ktoré som s orchestrom naspieval v štýle tridsiatych rokov. Sú to také krásne  piesne, že si ich veľmi často pospevujem.

Čo je podľa vás najväčší problém súčasného sveta?
To ste ma dosť zaskočili. Každý deň počúvam a čítam o problémoch sveta, ale ktorý je najväčší, to sa neodvažujem povedať  

Niektorí považujú za zlo otepľovanie, globalizáciu…
Globalizácia nie je problém,  to je celkom užitočná záležitosť. Otepľovanie, tomu veľmi neverím, to je skôr biznis ako problém. Ja si myslím, že problém je rodina. Buď jej udržanie, alebo – nejakým spôsobom  - jej modifikácia. Všetci dnes asi uznajú, že rodina je problém, každý o tom hovorí, ale  nikto sa nezamýšľa, prečo je to tak a čo by sa  s tým malo robiť. Verím tomu, že rodina je veľmi dôležitý faktor spoločnosti - ak nie  najdôležitejší. Ak by ste teda chceli pomenovať jeden z veľkých problémov dneška, je to rodina.

Obracajú sa na vás mladí humoristi o radu?
Nie, nikto sa na mňa našťastie neobracia.

Boja sa vás?
Neviem… Neviem, či by som aj vedel poradiť, ale možnože áno.

A ako vám poradil Horníček? Čo konkrétne vám na začiatku povedal?
Pozrel si naše predstavenie a povedal: "Řval jsem smíchy“. Keď vám toto niekto povie, a keď to povie devätnásťročným chalanom, a keď vám to povie ešte taká autorita, tak tomu musíte uveriť.  

Vy ste to už niekomu povedali?
Určite som to už niekomu povedal, len už neviem komu.  

Majú aj ženy zmysel pre humor?
U žien je to dosť vzácne – keď hovorím o herečkách. Oľga Feldeková nie je herečka a má veľmi dobrý zmysel pre humor, takisto Eňa Vacvalová, no herečky nie že by nemali zmysel pre  humor, ale na javisku dávajú prednosť emóciám pred pointami.  

Chcú byť dramatické.
Chcú hrať, lebo sú herečky. Ale sú aj herečky, ktoré vedia dokonca skvele improvizovať. Spomeniem Zuzanu Fialovú. Hrám s ňou v jednom  predstavení a vždy ma dokáže niečím prekvapiť, väčšinou príjemne.  

Netúžite hrať aj v Národnom divadle?
Nevidím nijaký dôvod, prečo by som mal hrať v SND. Som z generácie, ktorá sa utvárala troška v protiklade voči Národnému divadlu. My sme nechceli byť lepší ako SND, ale iní. Národné divadlo bolo veľké, dokonalé,  s úžasnými hercami. My sme chceli priniesť nový štýl zdola, z pivnice, boli sme underground. Nikdy som nemal ambíciu byť v SND a nikdy som o tom nerozmýšľal. Ani teraz. Čo by som tam aj hľadal?    

A ako divák?
Pozrite sa, ja chodím do divadla viac-menej vtedy, keď som na javisku, keď mám predstavenie. Ako divák do divadla veľmi nechodím. Ako divák mám radšej film.  

Aký film sa vám páčil v poslednom čase?
Hitchcock je veľmi zaujímavý a veľmi dobrý film, ale najlepší film, aký som videl v posledných mesiacoch, sa volá Nedotknuteľní. To je francúzsky film o jednom človeku, ktorý je imobilný, na vozíku a môže akurát rozprávať. Ako opatrovníka dostane černocha, ktorý s ním začne zaobchádzať ako s rovnocenným. Nádherný film.  

Máte aj obľúbený film z mladosti? Film na celý život?
Vždy som túžil vidieť tie filmy, ktoré som ako dieťa nemohol vidieť, ale čítal som o nich, lebo môj strýko mal staré vydania  časopisov Kino a Kinorevue. Tam som videl články o amerických filmoch a hercoch. Teraz, keď nastal čas, že tie staré filmy vychádzajú na DVD, tak si ich kupujem a s radosťou sa na ne pozerám. Napríklad za všetky spomeniem film Casablanca.  

Tam je aj najslávnejší filmový bozk…
A slávna pieseň, slávni herci – Bergmanová, Bogart… Je to zvláštny film, považovaný za jeden z najlepších filmov histórie. Myslím si, že preto, lebo sú tam skvelí herci, a iste aj režisér, ktorí vedeli dodať tomu dosť banálnemu príbehu niečo viac, než ponúkal.  

Je pravda, že keď sa vám film nepáči, hneď odchádzate z kina?
Počkám maximálne  15–20 minút, dovtedy sa musí ukázať, či sa mi film bude páčiť. Napríklad nedávno som odišiel – a nebojím a nehanbím sa to povedať – z filmu Bedári. Nemohol som vydržať viac ako dvadsať minút. Je to dosť strašné. Pravdepodobne je to spracovaním nasmerované na Oscary, ale je to ťažké vydržať.  

Pomohol vám humor vykresať zo  seba určitý charakter? Aký ste chceli byť a – stali ste sa takým?
Ja som sa vždy  snažil priblížiť k tomu, aký som chcel byť. Niekedy sa mi to podarilo viac, niekedy menej a niekedy som to len  predstieral. Humor hrá v živote dosť veľkú úlohu, ale – záleží na tom, či je človek natoľko silný, aby vedel využiť to, čo ponúka. Hovorí sa, že s humorom ide všetko ľahšie a že humor človeku pomáha v najťažších situáciách. Ja sa obávam, že niekedy  som prežíval také ťažké situácie, že som si ani nespomenul, že humor existuje. Ale potom, keď som si na ne spomenul s odstupom času, už sa tam humor objavoval. Takto nejako to je.  

K tomu predstieraniu – robili ste sa lepším?
Áno, samozrejme, myslím, že to je bežné. Človek má predstavu, ako by mal  vyzerať, a snaží sa ju naplniť. Nepodarí sa to vždy naozaj. Niekedy len povrchne.  Niekedy človek klame aj sám seba.  

A okolie uverí…
Alebo vidí, že to je predstierané, ale…  

Veríte na povery? Je pre vás napríklad číslo sedem šťastné číslo?
Na povery veľmi neverím. Myslím, že zámer sa dá prispôsobiť. Keď potrebujete, aby nejaké číslo bolo šťastné, tak jednoducho bude. Tak ako to povedal  ruský humorista – viac ľudí písalo pod pseudonymom Kozma Prutkov – v bonmote: "Chceš byť šťastný? Tak buď!“ Je to zrejme vec osobného rozhodnutia alebo povahová črta.  

Neľutujete, že pracujete na Slovensku a nie v Amerike?
Keby som v Amerike dokázal vo svojom  žánri to, čo na Slovensku, nebolo by to zlé, ale keby som bol  pre to nešťastný, bolo by to absolútne neproduktívne. Každý, kto robí v tomto žánri alebo vo filme, uvažuje, ako by dopadol v tom veľkom svete. Podarilo sa to iba Formanovi.  

Vám osud pridelil Slovensko, lebo tu niekto taký chýbal… 
Ja som s tým spokojný, mne sa tu páči. Chcel som, zhruba od 13 rokov, byť ten, kto zabáva ľudí. Podarilo sa mi to, a čo viac si môžem želať?  

Zabávali ste už aj spolužiakov v triede?
Niekedy v roku 1953 som naštudoval vo vlastnej réžii skeč od satirika Jána Kalinu, ktorý sme predviedli  na školskej slávnosti. Tak nejako to bolo.

Foto: Ľuboš Pilc
Milan Lasica

Milan Lasica
Narodil sa vo Zvolene 3. februára 1940. Vyštudoval dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Už počas štúdia začal vystupovať v Tatre, kde spolu s Júliusom Satinským uvádzali svoje autorské dialógy. V rokoch 1964 – 1967 pracoval ako dramaturg Československej televízie, potom bol členom Divadla na korze (1967 – 1971), v rokoch 1971– 1972 bol v divadle Večerní Brno, nasledovalo účinkovanie v spevohre Novej scény a od roku 1978 sa stal členom činohry Novej scény. Od roku 1982 bol umeleckým šéfom Štúdia S, kde pôsobí ako riaditeľ (dnes Štúdio L+ S). S manželkou Magdou Vášáryovou, poslankyňou NR SR, má dcéry Hanu a Žofiu. Píše texty piesní, spieva, vydáva knihy (najnovšia je Listy Emilovi) a s predstavením Sedem bez záruky práve podniká turné po Slovensku.

38 debata chyba