Ovládate aj vy text hry?
Ja nemusím, som režisér, nie herec. Herci hovoria, že naučiť sa text je najmenej, problém je predstúpiť pred divákov. To by som si netrúfal.
Mám však na mysli bernolákovčinu. Existuje ešte niekde v skutočnom živote?
Ako živý jazyk ani nikdy neexistovala. Bernolák, hoci vychádzal zo západoslovenského nárečia, bol rodák z Oravy a ním kodifikovaný jazyk vlastne umelo spájal dva jazykovo odlišné regióny. Bernolákom vytvorený jazyk vlastne miešal dve nárečia, z ktorých jedno je charakteristicky tvrdé a druhé práve naopak – mäkké.
Zanikla táto reč aj preto, že bola taká ťažká?
Ťažká bola aj štúrovská podoba slovenčiny – z toho istého dôvodu. Bola to reč, ktorou dovtedy nikto nehovoril ani nepísal. V obidvoch prípadoch išlo o politikum. Praktický nástroj politickej koncepcie národného života. To nakoniec rozhodlo. Vieme v koho prospech. Dnes sa nám preto bernolákovčina javí ako mŕtvy, málo zrozumiteľný jazyk. Ostala vlastne jazykom jediného človeka – Jána Hollého.
A význam toho jazyka (bernolákovčiny) je po rokoch vlastne v tom, že v ňom boli napísané významné diela? Ináč by zmizol?
V tomto jazyku boli zapísané pomerne dôležité správy. Napríklad Hollého eposy. Sú to správy o mýtických počiatkoch. Už to je divadelné. Pre divadlo však nie je zaujímavý len obsah, ale aj jeho forma. Rytmus, zvukomalebnosť, melódia Hollého jazyka, ktoré vytvárajú akúsi patetickú naliehavosť. Trochu to pripomína liturgický jazyk , ktorý ani nechce byť zrozumiteľný hneď na prvé počutie, ani sa nepredpokladá, že ho použijete pri kupovaní hotdogu.
V dnešných časoch by to človek prirovnal aj k rapovaniu… Preto účinkuje aj hudobník Martin Ožvold?
Predovšetkým, Martin priniesol do projektu technologické a umelecké riešenia, na ktoré v divadle nie sme zvyknutí, zrejme aj vďaka tomu, že žije v Londýne. Zosobňoval pokojnú a sústredenú prekážku povrchnosti, s ktorou občas všetci neúspešne bojujeme v podmienkach divadelnej prevádzky. To je možno najdôležitejšie. A inak? Jeho meno padlo z praktických dôvodov: Hollý z pohľadu divadla je predovšetkým melódia a rytmus jeho jazyka. Dokonca tu hrá takú dôležitú úlohu, že samotné dramatické konanie je v podstatnej miere akustická záležitosť. Preto sme hľadali človeka, ktorý by dokázal byť v tomto konaní hercovi partnerom a spoluhráčom, nielen autorom scénickej hudby. Trochu sa to podobá situácii, keď básnik vzýva svoju Múzu a ona mu dáva inšpiráciu pre spev.
Hneď ste vedeli, že tento spevavý jazyk bude sedieť hercovi Robertovi Rothovi?
Najprv nikto nevedel nič. Potom sa – povedané surrealistickou terminológiou – stretol dáždnik a šijací stroj na pitevnom stole. V tomto prípade sa skrížila spomienka na zvláštnu básnickú zbierku Vojtecha Mihálika Velebný pán z Maduníc zo začiatku deväťdesiatych rokov s ponukou bývalého riaditeľa Činohry SND Romana Poláka, ktorý chcel čosi o Hollom, o jazyku, o stretnutí so štúrovcami na fare v Dobrej Vode. Potom sa k tomu pridali tí, ktorých toto tajomné stretnutie vzrušovalo – dramaturg Pavlac, výtvarník Ciller, herec Roth…
Neviem, aký to bol kúsok pre váš tím, ale pre väčšinu ľudí to musí byť ťažké predstavenie …
Je to ťažké. Ale o to ide.
Nedostanú dnešní, skôr nesústredení diváci pred predstavením nejaké školenie? Pripravíte ich historickým predhovorom alebo to necháte na nich?
Divák je svojím spôsobom vždy pripravený, a to vo chvíli, keď sa rozhodne stať sa divákom. Môže tak spraviť bez prípravy, nemusí dokonca ani skúmať svoje motívy, prečo sa tak rozhodol. V tomto prípade nie je pre diváka nevyhnutné prečítať desať zväzkov zobraných spisov Hollého, pretože sa to nepodarilo ani samotným tvorcom.
To, čo z presily materiálu alebo z únavy neprečítame, nám nechýba? Nemusí nás to znervózňovať?
Hovorí sa, že keď nejaký text čítame, sme ním zároveň sami čítaní – to je už takmer banalita. Ale čo keď sme čítaní aj textami, ktoré sa nám z rôznych dôvodov prečítať nepodarilo? A čo keď nás „čítajú“ najviac práve texty, ktorým sme neporozumeli, alebo sme ich nedočítali do konca? Práve v tejto neistote je v inscenácií priestor na divácky zážitok.
Každý sa môže dozvedieť, čo vlastne vie, nakoľko je schopný vec pochopiť. K čomu ste po naštudovaní hry o kráľovi dospeli vy? Mali sme kráľa, nemali sme kráľa?
Vychádzali sme z jednoduchej legendy o Svätoplukovi, ktorú zachytáva okrem iných aj Jozef Cíger Hronský: Svätopluk sa vzdáva koruny, vstupuje inkognito do zoborského kláštora a žije tam nejaké roky. Necháva sa spoznať až pred smrťou. To je veľký predobraz odmietnutia dejín, politiky, vojny – teda kráľovstva pozemského v mene kráľovstva nebeského. Hollý je v hre akoby len pokračovanie tohto istého príbehu – ako kňaz, osoba duchovná, akoby obyvateľ toho istého kláštora, v istej chvíli znova zatúži po kráľovstve pozemskom – po dejinách, hrdinských činoch, krvavých bitkách a napíše epos o Svätoplukovi, ktorým ho povoláva naspäť do dejín, opäť mu vracia korunu. A história sa opakuje. Toto osudové zacyklenie je špecificky našou verziou kráľovskej témy.
Vy vlastne už trinásť rokov robíte tieto rekonštrukciu bielych miest v literárnej histórii. Zohral úlohu aj vplyv otca spisovateľa?
Vždy sa pokúšam brániť, keď niekto vzťahuje moju prácu primárne k literatúre. Predovšetkým tu nejde o literatúru, a o tú slovenskú už vôbec nie. V divadle ide o človeka herca a jeho situáciu a o pokus túto situáciu vyjadriť. Ktosi už povedal, že túto situáciu môžeme vyjadriť aj pomocou telefónneho zoznamu.
To je predsa žart. Telefónny zoznam je súpis majiteľov telefónnych staníc…
…ale herec, ktorý recituje telefónny zoznam – to je niečo radikálne odlišné, je to situácia, ktorej akosi rozumieme tým, že s ňou súcítime. Súcítime, to je dôležité. Skúmame prečo a prečo práve takto, sledujeme výraz hercovej tváre, pohyby, dikciu – to všetko sú informácie s vysokou emocionálnou silou. A teraz si predstavme, že existuje človek, ktorý má na sebavyjadrenie k dispozícií práve a iba telefónny zoznam. Možno nakoniec uverí, že obsahuje nejaký skrytý kód, nejaké posolstvo, ktoré stojí za to tlmočiť s najvyšším nasadením. Je to tragikomická predstava, ale neviem sa jej zbaviť. Ak v divadle uveríte v telefónny zoznam, uveríte aj v slovenskú literatúru. Verím, že herec, ktorý má na javisku v rukách takúto alebo podobnú „literárnu“ predlohu, je akosi bližšie počiatkom, koreňom divadla a herectva. Popri tom je samozrejme vhodné občas prelistovať Shakespeara…
Roth v tejto úlohe pripomína síce shakespearovskú postavu, ale – vytvárali ste našského kráľa?
Prečo sa Hollý pod slamenou strechou madunickej fary trápil s eposom Svätopluk? Áno, je to našský pokus o kráľovskú postavu mýtickej veľkosti. So všetkým tým intenzívnym chcením, ktoré vzbudzuje údiv aj rozpaky. Shakespeare má v európskom divadelnom kánone takmer charakter mýtu – v množstve citácií, interpretácií, presahov do politiky, psychoanalýzy aj do bežného jazyka. Trúfam si povedať, že ak mu chceme porozumieť, musíme skúmať aj domáce pokusy o čosi porovnateľné. Hollý sa pokúsil o čosi podobné. Dávam dôraz na motiváciu, neporovnávam výsledok. Hollý sám nakoniec je zaujímavejší vo vzťahu k Shakespearovi. A Svätopluk sa stáva vzrušujúcejším, keď je čítaný cez kráľovské kroniky. Každý národ má k archetypu kráľa obdobný vzťah, ako má k historickým kráľom svojich dejín. Shakespeare je európsky vrchol kráľovských tém, Hollý, to je naša domáca verzia.
S ktorým z nich sa lepšie cíti náš čitateľ?
Mladému zamilovanému mužovi môžete dať do rúk Marínu, ale môžete mu dať aj Shakespearove sonety. Obe tieto veci k tomu individuálnemu zážitku lásky radikálne odlišne pristupujú. A radikálne inak ho interpretujú. Našincovi, ktorý by v tomto prípade siahol po Shakespearovi, sa môže stať, že mu neporozumie, lebo nepozná kontext. Sládkovič mu asi nebude stačiť, hoci kontext pozná veľmi dobre. Tu je ten rozpor. V jeho strede stojí človek, ktorý sa pokúša sám seba vyjadriť. A nedarí sa mu to.
Urobili ste náročné intelektuálne predstavenie v divadle – vedeli by ste robiť aj seriál v televízii?
Určite. Vraj to bolí menej, keď to robíte, ako keď sa na to dívate.
A ešte – boli ste v Hollého rodnom dome v Borskom Mikuláši?
Bol som na fare v Dobrej Vode. Bol pracovný deň, poludnie, nikde ani nohy. Pán farár nebol doma.
Rastislav Ballek
Narodil sa 27. januára 1971 v Banskej Bystrici.
Vyštudoval divadelnú réžiu na VŠMU v Bratislave.
Pôsobil v divadlách v Martine a Žiline, hosťoval v Prešove, Brne a Prahe.
Jeho inscenácia Tiso v Divadle Aréna v Bratislave získala Dosku za najlepšiu inscenáciu v sezóne 2004/2005.
V SND sa hrá jeho predstavenie HOLLYROTH anebo Robert Roth spívá Jana Hollého mrzkoti a pomerkováňá (Voľne na básnickej zbierky Vojtecha Mihálika Velebný pán z Maduníc).
Je synom spisovateľa Ladislava Balleka.
