Lasica označil lenivosť za veľmi sympatickú vlastnosť, čo je výrok, ktorý na Slovensku jednoducho musí vzbudzovať sympatiu. Keďže však medzi slovenské národné vlastnosti patrí skôr prejavovanie závisti ako sympatií, treba jedným dychom dodať, že Milanovi Lasicovi je aj čo závidieť. Predovšetkým to, že tú lenivosť vôbec stíha.
Človek si môže privodiť hlavybôľ rozmýšľaním, či si humorista leňošenie dopraje pred hraním v divadle, pomedzi režírovanie alebo napríklad až po dopísaní fejtónu. Keď má čochvíľa sedemdesiatročný pán viac aktivít ako krížikov na chrbte, je úspešné hľadanie času na leňošenie hotovým kumštom. A jedným z jeho tajomstiev, ktoré zatiaľ nezničili ani stovky poskytnutých interview.
Rozhovory nedáva rád, pretože má pocit, že už všetko povedal. A predsa na ľudí pôsobí neraz tak, že nevedia, čo od neho čakať. Ako keď ho s ponukou vydať súborné dielo L¤+¤S oslovoval vydavateľ Koloman Kertész Bagala. „Bál som sa ich. Najmä Lasicu. Koľko ľudí ich už muselo za tie desaťročia sklamať, keď sa správa tak odmerane, nezúčastnene, flegmaticky,“ spomínal na ich prvé kontakty.
Možno to ani nie je tajomstvo, len údel komikov, ktorí úsmev odkladajú v divadelnej šatni. Kým jeho komické dvojča Július Satinský strhol svojím slovným ohňostrojom celú spoločnosť aj mimo dosiek, ktoré znamenajú svet, Lasica stál radšej v ústraní. „Skôr som bol vždy pozorovateľom, ktorý občas niečo povie,“ opísal sa v rozhovore pre Lidové noviny vtedy šesťdesiatročný komik.
Komik, ktorého všetci berú vážne
Boris Dočekal nazval knihu rozhovorov s ním Melancholický klaun. „Ja často upadám do takej melanchólie, keď odrazu vôbec nevidím dôvod, prečo by som komunikoval, nie to ešte, aby som bol srdečný. Ale usilujem sa byť slušný. Niekedy mám pocit, že sa ľudia zľaknú,“ vyznal sa Lasica v inej knihe rozhovorov, tentoraz s Jánom Štrasserom.
V rozpakoch z neho boli často aj ostatní umelci. Richard Müller napríklad spomínal historku z nakrúcania piesne V tom istom meste, v ktorej Lasica narozprával jednu pasáž. „Hneď na prvýkrát predniesol text presne tak, ako mal znieť. Povedal som mu: Majstre, aký si predstavujete honorár? Obrátil sa ku mne, usmial sa, pohladkal ma po líci a odišiel preč.“
Melancholický klaun, no praktický. „Ja si na ňom najviac vážim to, že ho ľudia berú vážne,“ prezradil Lidovým novinám v roku 1999 Satinský. „Mňa nikto – ani vlastné ženy, ani vlastné deti, ani pani, ktorá k nám chodí upratovať, ani žiadny režim na svete – neberie vážne. Ale jeho berú vážne všetci. To je výborná vec inštitucionálne, aby sme prežili a mali kšefty.“
U rozvážne pôsobiaceho človeka nie je prekvapením, že ho svet berie vážne. U človeka, ktorý sám seba označuje za pravicového liberála, je však určite prekvapujúce, že ho Slováci vôbec berú. „Keď som dostal telegram, či nechcem hrať mimozemšťana, okamžite som odpovedal, že veľmi rád, lebo väčšinou sa tak cítim,“ poznamenal veľavravne v rozhovore so Štrasserom.
Lasica sa viackrát postavil za kratší zo stĺpcov v grafe verejnej mienky. Väčšina z väčšiny, ktorá s ním v politike nesúhlasila, ho napriek tomu nezatratila. Možno aj preto, že do politiky nikdy nevstúpil. „Politiku nemôže robiť človek, ktorý netúži po moci. Ja túto túžbu nemám. Navyše som nemal dôvod myslieť si, že by som opustil to, čo som robil tridsať rokov,“ vysvetlil Lasica v politicky búrlivých začiatkoch deväťdesiatych rokov.
V tom istom rozhovore pre denník Právo sa však priznal, že keby sa dal vrátiť čas a mal by opäť dvadsať, možno by skúsil aj inú profesiu. „To si trochu vyčítam, že som nemal dosť odvahy prekročiť ohraničenia a medze sveta, v ktorom som celý život žil,“ pokračoval Lasica. Milenke zvanej divadlo však po tridsiatich rokoch košom nedal a verný jej je aj po polstoročí.
Nové tisícročie načal swingujúc
V nových pomeroch si prvé desaťročie so Satinským skúšal, aké to je, hrať bez ustavičného rizika, že ich zakážu. Neskôr v Štúdiu S (potom L¤+¤S) nechával viac priestoru aj iným, robila sa tam však stále zábava, ktorá sa publiku nevtierala. Po rozdelení Česko-Slovenska bol jeho Cyrano dlho najznámejším veľvyslancom slovenského divadla na západ od rieky Morava.
Na začiatku ďalšieho tisícročia sa predstavil aj v novej speváckej podobe. Dovtedy ho fanúšikovia dobre poznali najmä ako interpreta vlastných textov s hudobným sprievodom Jara Filipa. S orchestrom Bratislava Hot Serenaders sa však vrátil ďaleko do minulosti, do čias, keď populárnej, vtedy ešte takzvanej tanečnej hudbe, kraľoval swing.
„Pred nahrávaním albumu som sa s Milanom Lasicom už párkrát pracovne stretol. Bol som si teda istý minimálne dvoma vecami: že má veľký zmysel pre rytmus a, pochopiteľne, pre text – pre jeho pointu. Všetko sa mi to v nahrávacom štúdiu potvrdilo,“ hovoril šéf orchestra, trubkár Juraj Bartoš. „Bol navyše interpretom, ktorý dal skladbám úžasný výraz. Podarilo sa mu zachovať ten starodávny prístup a zároveň to podať aj po svojom.“
Svojským štýlom rokmi spopularizoval aj na Slovensku tak trochu zabudnutý novinársky žáner fejtón. Krátke texty vydával postupne v časopisoch, neskôr aj knižne. „Berie si na mušku bežné, občas priam banálne vylomeniny života, no nenájdeme v nej ani záblesk banálnej myšlienky či úvahy,“ napísal o jeho publicistickej tvorbe Kornel Földvári.
Rovnaký autor, veľký fanúšik, ale aj kritik tvorby Lasicu a Satinského si všimol aj ďalšie písané umenie zvolenského rodáka – jeho texty k piesňam. „Textár začne zľahka rozvíjať tému, pri ktorej už akosi automaticky čakáme zvyčajný pátos a sentimentalitu, osvedčené nosné stĺpy pesničkových textov. Ibaže v rozhodujúcej chvíli ich nahradí irónia,“ napísal Földvári po vydaní knihy Piesne a iné texty.
V deväťdesiatych rokoch sa Lasica viackrát predstavil aj ako moderátor. Na Slovensku si ho ľudia pamätajú skôr ako konferenciera súťaží krásy, v Čechách malo veľký ohlas jeho moderovanie cien hereckej asociácie Thálie. „Večer uspokojil i náročných. Hlavnú zásluhu na tom má Milan Lasica, ktorý sa – napriek veľkej a priznanej tréme – zhostil moderátorskej roly so šarmom, s pohotovosťou a so suchým anglickým humorom,“ napísalo v roku 1997 Právo.
Na javisku s ním treba byť v strehu
Hoci pôsobí aj ako režisér či pedagóg, ľudia ho stále vnímajú predovšetkým ako komika. Jeho úspech v tejto oblasti sa snažil opísať Ján Štrasser v doslove knihy Milanchólia.
„Rozmýšľam, ako to Milan Lasica robí. Že je vtipný a zábavný, a pritom nevyskakuje, negestikuluje, nevykrikuje, nerehoce sa (svojim vlastným vtipom), ako to robia mnohí, ba takmer všetci komici v našich zemepisných šírkach. Nestrháva na seba pozornosť, a práve preto všetci spozornejú, keď niečo povie. A vždy trafí – ako sa povie – klinec na hlavičku. Ako to robí? Neviem, ale tuším to: On to totiž vôbec nerobí. On nemusí. Jemu jednoducho stačí byť tým, čím je. Viac sa už ani nedá.“
Úsmevy svojím jedinečným spôsobom rozdáva aj po strate životného partnera z javiska. „Samozrejme, že bolo veľmi bolestné sťahovať z repertoáru naše spoločné autorské predstavenia, ale bolo tu divadlo, ktoré sa volá L¤+¤S, takže bolo voči Satinskému mojou povinnosťou ťahať to ďalej tak dlho, pokiaľ mi na to budú stačiť sily,“ povedal Lasica v roku 2008 pre český Reflex.
Predsa však trvalo takmer celé desaťročie, kým predstúpil pred publikum s partnerom v novej autorskej hre. Len vlani mala premiéru hra Na fašírky mi nesiahaj, kde niektoré Satinského repliky rozpráva Milan Kňažko. Po Satinského smrti sa Lasica na javisku objavoval vo dvojici skôr so ženami. S hereckými partnerkami sa podľa vlastných slov fascinovali a obohacovali navzájom.
„Hranie s ním je fantastické, pretože cibrí mozog. Milan Lasica sa nespolieha na to, že autor je vtipný, ale vychádza z konkrétnej situácie, reaguje na divákov, improvizuje. Treba byť v strehu – ale človek aspoň nezaspí na javisku,“ povedala Zuzana Fialová o svojom hereckom partnerovi z hry Iluzionisti. Ona v nej hrala začínajúcu spisovateľku, on starnúceho, cynického herca.
Lasica hrá v Iluzionistoch veku primeranú úlohu, ktorú však v živote neprežíva. V knihe Melancholický klaun Dočekalovi prezradil, že sa na dôchodkový vek vonkoncom necíti. „Niekedy mám dokonca nemiestne pocity, akoby som mal dvadsaťpäť, akoby sa nič nezmenilo,“ vyznal sa komik, ktorý za ideálny vek označil štyridsiatku. Najlepšie teda akoby mal ešte len pred sebou.
