Földvári: Lasica a Satinský boli ako švédsky stôl

Spisovateľ a publicista Kornel Földvári strávil podľa svojich slov najkrajší rok života s Lasicom a  Satinským. Ako riaditeľ legendárneho Divadla na korze, kde vtedy dvojica pôsobila, zažil jeho slávny vrchol i pád vynútený normalizáciou.

07.02.2010 09:00
Foldvári
Kornel Földvári
debata

Ako ste sa s dvojicou Lasica a Satinský zoznámili?
Na rozdiel od väčšiny hrdých pamätníkov som nenavštevoval známe predpoludnia Lasicu a  Satinského, pretože som bol presvedčený, že nedeľa je na to, aby človek dospával týždeň. Prvý raz som sa s nimi stretol v decembri 1960 na spoločnom večere časopisov Kultúrny život a  Plamen, kde predviedli ukážky svojho repertoáru. Obaja títo – trúfam si povedať – chalani ma očarili bezprostrednosťou, s akou vyslovovali svoje bezočivé absurdnosti. O nejaký čas sa stali prispievateľmi Kultúrneho života a na jeho poslednej strane uverejňovali krátke prozaické útvary. Keď potom bratské tanky zrušili Kultúrny život, vďaka iniciatíve Milana Lasicu som sa stal riaditeľom ich štartujúceho divadla. Po vyše roku nás brutálne rozohnali.

Prečo si podľa vás dvojica L + S vyslúžila tvrdý odpor komunistickej moci?
Nikdy sa nesnažili byť politicky aktuálni. Ak udierali klinček po hlavičke, bolo to tým, že sa doba, žiaľ, príliš blížila ich absurditám a básnickému zveličeniu. Obecenstvo si získavali touto jasnozrivosťou. Napríklad ich najostrejšie predstavenie bola Radostná správa pre všetkých, ktorí majú ťažkosti s mechúrom. Reagovali v ňom na vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Celý čas hovorili o slobode, okupácii, ale nie priamo, humorom, v básnických obrazoch, v pohrávaní sa so slovami, v narážkach. Hrali dôležitú úlohu v tom najhoršom období, keď boli ľudia zúfalí a vládla beznádej. Vtedy mali Milan s Julom najprepchatejšie divadlo. Mladí ľudia tam chodili a čakali na posolstvo, na niečo, čo ich povzbudí a posilní. Pre hroziace zásahy cenzúry sa mnohé veci ani nemohli hrať. Z ministerstva nám „odporúčali“ škrtať slová, na ktorých sa ľudia príliš smejú. A ľudia sa smiali aj tak, hoci aj na dátume či na konštatovaní „je pol druhej“, pretože potrebovali oslobodzujúcu silu smiechu.

V čom bolo tajomstvo tvorivého potenciálu tejto dvojice? Bola to sila ich individualít alebo zázračná kombinácia?
Myslím, že sa stretli dva póly ako v elektrine. Vzájomne sa ani nie dopĺňali, ale skôr inšpirovali a umocňovali.

Dnes sa výskyt suterénnej zábavy v médiách vysvetľuje argumentom, že náročný humor nenadchne masu divákov. Ako sa potom dá vysvetliť, že inteligentný humor dvojice L + S si v minulosti získal širokú obľúbenosť?
Vtip je v tom, že ich humor je ako švédsky stôl – každý si z neho vyberie, na čo má chuť, niekto kaviár a iný slaninu. Má viacero rovín, je mnohovrstevný. Ak urobia narážku na nejaké literárne dielo alebo na hru, nezasvätený divák sa baví už na komike dialógu či situácie. Ak pozná aj kontext, má navyše pridanú hodnotu.

debata chyba