Blaho: Parížsky rozhlas prenášal premiéru Kataríny Izmailovej

01.03.2010 18:07
Jaroslav Blaho
Jaroslav Blaho Autor:

Keď vznikalo Slovenské národné divadlo, školení slovenskí divadelníci sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. Preto bolo divadlo prvé dve desaťročia najmä české teleso. "Navyše v spoločnosti existoval predsudok, že komediantsky stav nie je vážený a finančne zabezpečený," vysvetľuje divadelný historik Jaroslav Blaho. "Bratislavská nemecko-maďarská societa nechcela prijať československé inštitúcie. Ani kultúrne," dodáva potom.

Kto a čím prekonal nezáujem zmiešaného publika?
V prvých rokoch hrala prvé husle opera, žáner vždy prekračujúci hranice. V roku 1923 prišiel do divadla dlhoročný viedenský dirigent a skladateľ Oskar Nedbal. Okamžite nasadil v opere žiadaný svetový repertoár. Pozýval slávnych známych a kamarátov. Pritiahol napríklad aj Pietra Mascagniho, ktorý v SND dirigoval svoju Sedliacku česť, vtedy neuveriteľne populárnu na celom svete.

Kedy dosiahlo divadlo svoj medzivojnový vrchol?
Opera dosiahla skutočne medzinárodnú úroveň za Karla Nedbala, synovca svojho predchodcu. Bolo to najvýznačnejšie obdobie Opery SND.

Prečo?
Pre obrovský počet a pohyb kvalitných sólistov a dramaturgiu od klasicizmu až po súčasnosť. Parížsky rozhlas napríklad prenášal premiéru Šostakovičovej Kataríny Izmajlovej. Bolo to druhé uvedenie mimo Sovietskeho zväzu, kde už bolo dielo zakázané. V roku 1932 sa potom rozdelili český a slovenský divadelný súbor. Ale Ján Borodáč stále nepúšťal mladých absolventov k robote.

Zmeny prišli po roku 1938…
V období totality slovenského štátu paradoxne nastal obrovský priestor pre rozvoj slovenského profesionálneho divadla. K réžii sa dostal Ján Jamnický, odchovanec českej i ruskej avantgardy, aj Ferdinand Hoffmann, odchovanec pražskej moderny. Začali robiť moderné európske divadlo. Známa je Jamnického inscenácia Schillerovho Williama Tella, v ktorej účinkoval Martin Gregor. Posledné predstavenie pred začiatkom jeho prenasledovania malo aj manifestačný charakter.

Udalosťou bolo uvedenie Krútňavy Eugena Suchoňa v roku 1949.
Bolo najväčším výkrikom slovenskej dramatickej tvorby. Úžasné dielo, ktoré už po tretej repríze „zhovädila“ socialistická cenzúra, pod ktorú sa, žiaľ, podpísal aj Laco Novomeský. Celá opera nehovorí o hriechu a zločine, ale o odpúšťaní. A má silný kresťanský moment, čo zrejme prekážalo. Rovnako ako formalizmus.

V 60. rokoch bola hitom Hochhuthova hra Po páde.
Bola to asi druhá inscenácia v Európe, veľmi rýchlo po parížskej premiére. Senzáciou bol aj Sartrov Diabol a Pán Boh s geniálnym Ctiborom Filčíkom. Šesťdesiate roky boli skutočne veľmi silným obdobím činohry. V opere zas silno zarezonoval Ján Cikker a jeho Vzkriesenie a Mister Scrooge, ktorými si spravil meno vo svete.

Ako poznamenala divadlo normalizácia?
Normalizátori postupne strácali dych. V 80. rokoch vznikol Turgenevov Mesiac na dedine, Shakespearove drámy v réžii Miloša Pietora. Herecký a režisérsky potenciál ťahal divadlo hore. Bratislavský disent sa však presunul do Astorky.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku