Semafor je už legendou. Ako sa cítite ako jeho spoluzakladateľ?
Nepripúšťam si to. Hovoria o mne, že som chodiaca legenda, to mi však neimponuje. Ale keď im to robí radosť, nech mi tak vravia.
Nie je potvrdením legendy fakt, že vyšli vaše zobrané spisy?
Som rád, že teraz mám všetko pohromade. Keď sa potrebujem pozrieť na nejaký starý text alebo starú hru, nájdem si letopočet a vytiahnem si to. Keby to profesor Král urobil len pre mňa, bolo by veľmi výhodné. On to urobil pre všetkých priaznivcov divadla, čo je pekné.
Aj po päťdesiatich rokoch vás stále baví byť na javisku?
Áno. Keď tam prídem a pozriem sa do rozosmiatych tvárí, je to veľmi pekný pocit. So Šlitrom sme boli od humoru závislí ako od drogy. Humor sme dokonca trošku preceňovali. Ľudia bez zmyslu pre humor sa nám zdali trošku menejcenní. No nie je to pravda. Niekto nemá hudobný sluch, niekto zmysel pre humor, nie je to však chyba charakteru.
Kedy vám bolo na scéne najťažšie?
Nehralo sa mi ľahko, keď mi zomrelo polročné dieťa. Keď mi odišla žena. Keď zomrel Šlitr. A keď nás zakázali. Počas predstavenia prišiel v 70. rokoch rozčúlený riaditeľ Štátneho divadelného štúdia, že mu nariadili, že od zajtra nesmieme hrať a musíme vrátiť vstupné. Predstavenie sme končili pesničkou, ktorá zaznela aj v Bratislave – „vždycky všechno nejak dopadlo, končí den a končí divadlo“. Všetci na javisku plakali, lebo vedeli, že na druhý deň nebudú hrať. A diváci nič netušili.
Hnevali vás zákazy zhora?
Ani nie. Vždy hovorím, že Semafor prežil dobré aj zlé časy. Ako spieva Voskovec – „jednou si dole, jednou nahoře“. Pre mňa mali význam aj tie zlé časy. Niekedy dokonca väčší, ako keď sa nám darilo.
Napríklad?
Viac som sa ponoril do seba. Mal som viac času na čítanie, na to, aby som sa zamýšľal na inými vecami, ako je divadlo. Navyše ma bavilo aj to, ako som unikal všemocnej strane, ktorá po mne išla. Vždy sa však našla nejaká kľučka či okienko, na ktoré nemysleli a tým som prekĺzol. Hra na mačku a myš sa mi celom páčila. Dokonca po prevrate som si hovoril, že o to prídem a všetko pôjde hladko. Nešlo, prišli ekonomické záležitosti a zasa sa muselo bojovať.
Ako vám chutí podnikateľský chlebíček?
Úprimne povedané, vôbec tomu nerozumiem. Mám na to ľudí. Bývalý švagor má firmu, ktorá má ekonomické záležitosti na starosti. Stále mi dáva niečo podpisovať a ja stále podpisujem, ani neviem čo. Ale dôverujem mu, že ma neprivedie do nešťastia.
S predstavením Dobře placená prochádzka sa Semafor dostal až na javisko Národného divadla. Ako ste sa tam cítili?
Na skúškach mi to nepripadalo nijako mimoriadne. Odohrali sme premiéru, rozsvietili sa svetlá a ja som videl plnú sálu aplaudujúcich ľudí. Hovoril som si – v tamtej lóži sedával Smetana, tam v orchestrisku bol Antonín Dvořák a tu stojí „blbec“ Suchý z Plzne. Musím povedať, že to bolo veľmi silné.
Ako sa vám robilo s režisérom Milošom Formanom a jeho synmi?
Výborne. Prácu v Národnom divadle som však nemal veľmi rád, pretože bola nesmierne náročná. Navyše hudba v symfonickom podaní bola pre mňa ako hmla. Som totiž človek odchovaný swingom a džezom. V semaforskej verzii bola Dobře placená prochádzka rytmická, dobre šliapala, ale tam som sa stále díval na dirigenta, kedy mám začať. Každý večer som mal nervy, bál som sa, aby som niečo nepokazil. Keď sa to skončilo, všetko zo mňa spadlo a bol som rád, že som zase v Semafore. Tam som slobodný, v Národnom divadle som bol spútaný.
Vraj ste vášnivý zberateľ, čo zbierate?
Skoro všetko. Keď som bol malý, zbieral som zápalkové škatuľky, potom známky. Jeden čas som zbieral antické mince, grécke, rímske, byzantské. V tomto smere však existuje množstvo falzifikátov, dnes už dokonalých. Nemám však chuť vyhadzovať peniaze za niečo, čo vyrobí podvodník, takže táto zbierka je už uzavretá. Mám v nej viac ako dvesto mincí. Teraz zbieram vojenské helmy.
Nie je paradoxné, že helmy zbiera práve autor príbehu Kdyby tisíc klarinetů či piesne Tulipán?
Ľudia sa veru čudujú, ja však vždy hovorím: Pozor! Helma chráni ľudské životy! Som vojnové dieťa, zažil som mobilizáciu, keď československá armáda obsadila našu školu. Našich vojakov potom vyhnali Nemci a než som sa nazdal, prišli Rusi a v mojej rodnej Plzni zas boli Američania. Fascinovala má rozmanitosť uniforiem aj prílb. Každý štát, každá doba má svoje tvary.
Ako sa z obdivovania stalo zbieranie?
Krátko po vojne som v jednom starožitníctve videl americkú, francúzsku aj československú prilbu. Veľmi som ich chcel. Bol som však chudobný chlapec, tak som sa na ne chodil pozerať, kým nezmizli. Keď som sa finančne trochu zmohol, začal som ich zbierať. Chcel som len tie, ktoré som si ako chlapec pamätal. Potom však za mnou začali chodiť ľudia – nechcete belgickú, nechcete mexickú? Mám aj dragúnsku prilbu z 19. storočia, najstaršia je z roku 1825. Už mám aj hasičské a policajné prilby.
Aká je to vášeň?
Povedal by som, že v mojom prípade je zberateľstvo skôr psychický defekt. Keď dostanem nejakú vec, po roku druhú, už vzniká zbierka a kúpim si tretiu. Tak som začal zbierať secesné pohľadnice aj pamätné lyžičky.
Aké pokušenia vás prenasledujú na prahu osemdesiatky?
Pokúša ma toho veľa. Ale pretože som to, čomu sa po latinsky hovorí workoholik, tak ma pokúša hlavne práca. Nedokážem odpočívať, je to trošku prekliatie. Odcestovali sme napríklad k moru, hovoril som si, že štrnásť dní sa budem pozerať do neba, plávať a pustím všetko z hlavy. Na druhý deň som si kúpil zošit a začal písať! Je to zvláštna posadnutosť, nedokážem zaháľať, ale zase práca nebolí. A baví ma.
