Vaše hry sú aj o šťastí. Ste šťastný?
Ejha! Šťastný by som mohol byť, keďže už žijem nad štatistickú normu. Ešte mi to myslí a chodím bez palíc… Je to však také už veľmi skromné šťastie. Vstávam okolo pol ôsmej, do takej deviatej sa zobudím, sformujem, vypijem kávu a potom – buď idem niečo vybaviť, alebo si niečo prečítam. Televízor je môj dobrý kamarát. A počítač.
Čo v televízii pozeráte? Čakáte, či uvedú vašu hru?
Najradšej pozerám šport, ale videl som aj moju mládežnícku hru Vymodelujeme more a dlhodobo trezorovanú hru Strecha úniku. Prvá projekcia Strechy úniku bola ešte v Tatre revue, kde bývali schvaľovacie premietania televíznej tvorby a vyvolala veľkú pozornosť. Ľudia si nosili stoličky a po skončení bol veľký aplauz. Na inscenácii sa zišla partia mladých tvorcov – napríklad režisér Stano Párnický, kameraman Laco Kraus, všetci zapálení do roboty. Očakávali sme veľký úspech, ale stal sa presný opak. Vojaci, čiže branno-bezpečnostná redakcia v televízii, mali výhrady, že hra je pacifistická a tak išla do trezoru. Až nedávno, pred dvoma rokmi, ju vytiahli a pustili potichučky na dvojke.
Radšej sa teda pozeráte na televíziu, akoby ste chodili do divadla?
Neťahá ma do divadla. Možno som konzervatívny, možno som aj zaostalý, ale nevidím príťažlivosť titulov, ktoré sa uvádzajú v divadle.
Nezovšeobecňujete príliš?
Viete, ja som istým spôsobom – môžem to povedať rovno – zatrpknutý. Vtedy, keď ma odstavovali, bolo to veľmi nespravodlivé a ja mám stále otvorený účet so SND. Myslím si, že keď zatrasiem kopytami, tak ma budú hrať, no zatiaľ som – nebezpečný. Neviem prečo. Doteraz nevidím dôvod, nič také angažované nenachádzam, že by som za to musel trpieť. Však všetci tí, čo sa dnes tvária, že ma nepoznajú, všetci hrali, čo bolo treba podľa vtedajších regúl. Po novembri 1989 hľadali obeť a povedali si, že zo svojho stredu neobetujú nikoho, a tak si vytypovali mňa, lebo ja som bol v divadle síce doma, ale – nebol som herec. Prefackali ma ako autora. A stále ma držia bokom od divadla. Moju najnovšiu hru Azyl hrali ochotníci zo Stupného a Maďari z Budapešti. Ale nevzdychám – ja som si svojich 15 minút slávy užil, a tak nemám pocit, že nič nebolo. Naopak, bolo, a bolo do tej miery, že vo svete ma stále hrajú. Len akurát doma nie.
Najúspešnejšie je asi Sólo pre bicie hodiny – čo vás inšpirovalo k napísaniu tejto hry?
Keď som býval v Banskej Bystrici na Švermovej ulici 39, díval som sa z bytu na jeden – na tie časy vzorový – dom dôchodcov. Každé ráno, keď som sa vyšiel povystierať na lodžiu, videl som v záhrade starčekov. Vodili sa za ruky, posedávali vo dvojiciach, zhovárali sa a túlili. Tí ľudia našli v sebe niečo, čo sme my, vtedy mladí, ešte nechápali. Zdalo sa nám smiešne, že tak tokajú, ale oni boli opravdiví. Boli medzi nimi mnohí, ktorí prišli o svojich partnerov a našli si v domove nových. To bol podnet pre Sólo.
Aj tam sa všetko krúti okolo ženy, hoci už starej. Boli ženy pre vás dôležité ako múzy?
Ženy sú vždy dôležité, ale boli obdobia, keď ma vyrušovali. Niekedy som bol nastavený na písanie – ja tomu hovorím, že mi sedí anjelik obkročmo na krku a diktuje mi. Vtedy som bol ako vo vytržení a vôbec som nemohol vnímať ženy.
Zažili ste takú vášeň ako Artur Müller s Marilyn? Prežili ste veľkú lásku s herečkou?
Keď ste v mlyne, tak sa zamúčite, keď ste v divadle, nevyhnete sa emóciám. Vtedy som bol mladý chlap, a tak boli aj vzplanutia. To prostredie je citovo výbušné, až vybičované. Zväčša to vrcholí okolo premiéry a potom utícha. Bolo to krásne, ale som džentlmen a už viac nepoviem.
Boli ste tri razy ženatý – to pre tie vášne?
No, ja som bol v istých veciach veľmi kategorický. Keď mi nejaký vzťah začal prekážať, keď som videl, že ide iným smerom, ako som predpokladal (alebo aj sníval), nikdy som vzťah neudržiaval ako nejakú pahrebu. Keď som zistil, že to nie je ono, vždy som kategoricky končil. V živote musia byť aj kompromisy, urobil som ich dosť, ale vo vzťahových veciach som to nedokázal. Možno aj na vlastnú škodu.
Ale nie ste osamelý…
Po pomerne dlhom čase od straty mojej ženy som si našiel novú priateľku a stretnutia s ňou ma robia šťastným. Výborne sa dopĺňame – ja som dosť popudlivý a ona vyrovnaná, pokojná, racionálna, takže sme dobrá dvojka. Mám aj priateľov, ktorým môžem zavolať aj o polnoci. Väčšinou sú to technici – stavebný inžinier, vodár, ale mám dobrých kamarátov aj medzi literátmi.
Nedávno ste sa presťahovali z jedného konca Bratislavy na druhý, predali ste dom. Ako ste si zvykli v novej štvrti?
Žil som na peknom mieste pod Slavínom. Po viac ako 27 rokoch som odtiaľ odišiel – keď som zostal sám, byt bol pre mňa veľký. Na čo človek potrebuje viac izieb, keď v podstate žije v jednej miestnosti? A potom – viedlo ku mne 97 schodov z ulice. Autom sa dalo prísť aj z druhej strany, ale ja som chodil po schodoch, a keď napadlo snehu, pošmykol som sa a brzdil som zadkom až po prvé odpočívadlo. Presťahoval som sa teda do Ružinova na veľmi pekné miesto. Mám v okolí detské ihrisko, umelecké školy, sú tam dobré spojenia. Som spokojný.
Pamätáte sa, kedy ste boli po prvý raz v divadle? Nechceli ste byť aj hercom?
Mal som asi sedem rokov, keď som v hostinci U Horčinov v Radvani nad Hronom videl bábkovú hru o zbojníkovi Rinaldovi Rinaldinim. Ako komparzista som hral v Mestských divadlách pražských, v Divadle komédie. V predstavení Liliomfi som tancoval, a to dokonca s pani Brodskou, prvou manželkou Vlastimila Brodského Bibou. Mňa tam priviedla moja vtedajšia láska, ktorá študovala na konzervatóriu balet.
Stali ste sa však dramatikom a istý čas ste boli aj šéfom Činohry SND. Ktoré predstavenia vám utkveli v pamäti z toho obdobia?
Vynikajúce bolo predstavenie Radičkovej hry Pokus o lietanie. V pamäti mi utkvel aj Kráľ Lear, kde sa alternovali Valach s Machatom. V tom čase som už bol šéfom Činohry a chodieval som aj inšpekčne na predstavenia. Vždy som si dal záležať, aby som bol na úplnom začiatku Kráľa Leara. Začínalo hrmotom, potom sa objavil Valach a urobil veľmi rýchlo prvých šesť krokov tak, že za ním vial patinovaný plášť. Pozrel sa šialenými očami do svetiel a v tej chvíli divadlo zamrelo. Všetci boli jeho. Tú chvíľu som práve chcel stále znova zažívať. Raz som sa ho aj spýtal: "Gusto, ako to robíš? " A on: "Ja si krátko predtým, ako vstúpim na scénu, poviem: Pán je so mnou.“ Cítil ochranu a nabil sa. Karol Machata bol takisto vynikajúci. Obdivuhodné je, že SND bolo v tom čase v takej forme, že malo na troch Learov. Myslím ešte na Ctibora Filčíka. Máloktoré divadlo na svete má na to, aby malo tri také osobnosti v súbore.
Keď ste boli šéfom, nemali ste aj problém s týmito osobnosťami?
Prichádzal som do divadla s veľkým rešpektom, lebo som ich poznal zväčša ešte ako študent, takže to boli pre mňa ikony. Spomínam si na jednu situáciu – Pavol Haspra skúšal hru, ktorá nebola síce protináboženská, ale bola kritická k inštitúcii cirkvi. A veriaci Gusto Valach – jemu to nepasovalo, nechcel to hrať. Robil prieky, ostatní už vedeli texty a on stále chodil s knižkou a na skúškach iba čítal. Musel som vtedy uvažovať, kto by ho nahradil, čo bolo ťažké, lebo to nebolo kolegiálne. Museli sme však dodržať termín.
Urobili ste ako šéf aj rozhodnutie, na ktoré ste pyšný?
Kým som prišiel do SND, sľubovali Milošovi Pietorovi, dnes už, žiaľ, nebohému, predošlí šéfovia, že ho budú angažovať. Mal vynikajúce výsledky v Martine a na Novej scéne, kde naštudoval sériu ruských klasických hier, ale nemal dokonalý kádrový posudok. Nikto si na to teda netrúfol. Ja som ho zobral.
V tom čase boli silné umelecké kontakty medzi slovenským a ruským divadlom. Prichádzali avantgardné osobnosti a naši umelci pôsobili tam. Vás dodnes v Rusku hrajú a milujú vás. Kedy začali hrať Sólo pre bicie hodiny?
Asi rok po uvedení Sóla pre bicie hodiny v SND sa v rámci dní čs. drámy dostala hra do MCHAT-u. Slávnych hercov Michaila Janšina a Olega Jefremova nadchlo, že to je hra pre starých hercov a že by sa mohli zísť na javisku dávni kolegovia silnej generácie, ktorí už tridsať rokov spolu nehrali. Boli to v Rusku nepredstaviteľné hviezdy. Žiarila napríklad herečka Androvskaja – sanitkou ju vozili na predstavenia, v jednom portáli ju vypúšťala na javisko sestra a v druhom portáli ju čakal lekár po vystúpení. Premiéra bola v decembri 1973, odvtedy je táto inscenácia každý rok na celoruskom televíznom kanáli. Vlani ma pozvali do Moskvy a v divadle MCHAT som mal autorský večer. Pripravili mi také oslavy, že keby som to začal popisovať, tak poviete, že si vymýšľam.
Napríklad?
Spieval detský zbor – deti vyšli medzi publikum, položili ruku na plece sediacim a tak spievali. Bolo to mimoriadne dojímavé. Vystúpil rektor vysokej divadelnej školy, svetoznámy režisér Oleg Tabakov a venoval mi zlatý prsteň MCHAT-u s emblémom letiacej čechovovskej čajky… To si najviac cením. Kvetov bolo toľko, že za nimi už nebolo vidieť krídlo a dámu, ktorá celý čas hrala. Celé to viedla Irina Petrovna Mirošničenková, kinohviezda, posledná žijúca herečka z toho pôvodného predstavenia. Dostal som aj Rad Petra Veľkého prvej triedy so šerpou. Eskortu mi robil minister kultúry, štátny tajomník a Dagmar Podmaková, ktorá išla so mnou na prezentáciu mojej monografie.
Vráťme sa ešte ďalej do minulosti – ako ste sa dostali s prvotinou Sólo pre bicie hodiny na národnú scénu?
Vyhlásili anonymnú súťaž. Robil som vtedy v rozhlase a jedna kolegyňa ma povzbudila: „Však vy máte hru, pošlite ju.“ Bolo to v poslednej chvíli, ale vyhral som. Anton Kret, vtedy dramaturg SND, povedal, že si vyhradzuje právo uviesť túto hru na prvej scéne. Bolo to v tom čase nevídané, lebo tam sa išlo iba cez krajské divadlá. Režisér Peter Mikulík mal šťastnú ruku – najmä Pántik ako hodinár bol neuveriteľný. Takisto Viera Strrnisková alebo Dušan Tarageľ, ešte mladý chlapec, čerstvý absolvent školy, rovnako Zuzka Kocúriková…
Je to hra o starých ľuďoch, vtedy ste boli mladík, ale aj vám roky plynú: Je staroba taká, ako ste ju vtedy stvárnili?
Ako mladý som si zrejme starých ľudí dosť idealizoval, až teraz vidím, akí vedia byť otravní. Ufrflaní, s ničím nie sú spokojní, skrátka – sú to iní ľudia, ako som vtedy videl v tej záhrade domu dôchodcov. Ale asi nie, asi sú stále aj takí, ako som o nich písal… To len ja som teraz taký ufrflaný dedko.
Narodili ste sa vo Veľkom Bočkove, čo je dnes na Ukrajine. Odtiaľ pochádza váš rod?
Obaja rodičia sú Slováci – matka je z Čerína – už si neviem predstaviť slovenskejšiu obec – otec je z Cinobane. Do Bočkova išli v čase hospodárskej krízy za prácou (1932). Otcova sestra bola poštmajsterka v dedine Tjačevo a vybavila mu na Podkarpatskej Rusi robotu. Bol skladníkom v chemickom sklade. Nebol tam ľahký život, ale otec mal zamestnanie a naši žili ako ľudia. Moja sestra Sonička bola o sedem rokov staršia a bol to taký môj anjel strážny. V roku 1939 sme odtiaľ odchádzali utečeneckým vlakom, oproti už išli vlaky na východný front. Tak som prišiel na Slovensko.
Osvald Zahradník
Narodil sa 16. 11. 1932 vo Veľkom Bočkove na Zakarpatskej Ukrajine. V roku 1957 skončil štúdium na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (filozofia, psychológia), potom bol metodikom a neskôr dramaturgom Československej koncertnej a estrádnej agentúry v Prahe. Ďalších desať rokov pôsobil ako režisér Čs. rozhlasu v Štúdiu Banská Bystrica. Pôsobil aj ako šéf Činohry SND. Od roku 1991 je dramatik v slobodnom povolaní. Bol tri razy ženatý, má jednu dcéru. Napísal trinásť divadelných hier, z ktorých slovenské divadlá uviedli jedenásť Z tvorby: Sólo pre bicie hodiny Zurabája alebo Epitaf pre živého, Prekroč svoj tieň, Sonatína pre páva, Omyl doktora Moresiniho, Prelúdium v mol, Čas do brieždenia, Meno pre Michala, Post scriptum, Polostrovy vianočné, Prominent na úrazovke, Azyl, Strecha úniku, televízny seriál Tridsaťdeväť stupňov v tieni.
