Názor: Strieborné GUnaGU

01.04.2010 11:00
Záber z predstavenia Telenovela.
Záber z predstavenia Telenovela. Autor:

Divadlo GUnaGU som systematicky sledovala najmä v 90. rokoch, v čase erupcie aktivít pozoruhodného združenia Medzičas. V čase, keď divadelníci mojej generácie dostali chuť aj prostriedky, aby zobrali svoj umelecký osud do vlastných rúk. Veľmi tvorivé a plodné obdobie spolupráce mladých divadelníkov sa naozaj odohrávalo v medzičase a skončilo sa nástupom mečiarizmu.

Myslím, že o kvalite tohto združenia svedčí fakt, že takmer všetci jeho členovia dodnes úspešne pokračujú v divadelnej tvorbe. Niektoré súbory sa pretransformovali, ako napríklad divadlo Stoka, iné rôzne „fúzujú“, ako trebárs a dato, iným sa podarilo vybudovať trvalý priestor pre svoju poetiku a svetonázor (Divadlo a.ha.).

Z mnohých tvorcov, ktorí s Medzičasom spolupracovali, sa stali významné osobnosti slovenskej kultúry. Patrí k nim aj scénograf a kostýmový výtvarník Aleš Votava, ktorý práve o divadle GUnaGU v posledných dňoch svojho života povedal, že v ňom našiel inteligentných a kreatívnych ľudí, ktorí robili divadlo z ozajstnej lásky a tým mu dali nádej, že táto robota má zmysel.

Obdobie, keď som nevynechala jedinú premiéru GUnaGU, je nielen pre mňa tesne spojené s inscenáciami pôvodného súboru legendárnej Stoky. Obe divadlá mali blízko ku kabaretným a revuálnym formám, po svojom reagovali na súčasnú spoločenskú situáciu, veľkú dôležitosť prikladali vizuálnej aj zvukovej podobe inscenácie, s gustom muzicírovali.

V zásade sa však radikálne líšili. Zatiaľ čo Stoka, verná svojmu názvu, išla cestou intuície, skúmania duše, hlbokého, často temného vnútorného ponoru, GUnaGU, rovnako verné samo sebe (aj tu platí nomen omen), si vychutnávalo intelektuálne pôžitky aj „povrchné“ inšpirácie – inteligentný humor, hravosť, módne trendy, brakovú kultúru, vedecké poznatky i chlapčenské výskumníctvo. Stoka sa brala vážne a natvrdo rebelovala, GUnaGU sa vedelo tešiť zo svojho odstupu a hľadať konsenzus.

Moja gunaguovská kaplnka – s komiksovými obrázkami na stenách a s typickým ťažkým pachom – bola v malej pivnici v Čiernom havranovi na Bielej ulici, moje GUnaGU tvorili popri Vilovi Klimáčkovi aj Ivan Mizera, Zuzana Benešová, Aleš Votava, Oľga Belešová, Beatka Hileková, Vlado Balek, Igor Adamec, Martin Vanek, Petra Langerová… Dnes hrajú iní herci v iných, podstatne lepších priestoroch a tlieska im iné publikum. A návštevnosť je veľmi vysoká.

Kedysi by mi štvrťstoročie existencie divadla, ktoré vzniklo „zdola“, nepripadalo ako zvláštny dôvod na oslavu, žúrovali sme často a o dôvody sme sa nestarali. Dnes je to inak. Divadlá (a nielen zdola) takmer nevznikajú, doteraz neexistuje primeraný spôsob, ako zabezpečiť ich existenciu. Vilo Klimáček, ktorý spolupozdvihol pochodeň GUnaGU a potom už ju nepustil (hoci sa o jeho opusy zaujímajú aj skutočne renomované scény), sa napriek tomu z medzičasovej lásky prepracoval až k striebornej svadbe. Blahoželám!

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk