Na javisku ste účinkovali tridsaťsedem rokov. Už ste si zvykli na život bez divadla? Nebolo ťažké rozlúčiť sa?
Rozhodol som sa pre odchod, aj keď som nevedel, čo ma čaká. Bol by som neúprimný, keby som tvrdil, že som nemal aj ťažšie chvíle. Nie ľahko sa odchádza z profesie, ktorú človek miluje. Získal som však nezávislosť. Slobodu som nepocítil ako úľavu, že by som sa niečoho zbavil, ale ako možnosť voľby: Môžem, ale nemusím. To je vzácny pocit. Dvere v SND som, aspoň dúfam, nezabuchol tak, že tam po mne nič nezostane.
Z divadelných dosiek ste sa síce stiahli, zdá sa však, že máte stále rušný život. Keď som vám telefonovala, v slúchadle sa okolo vás ozývalo veľa hlasov.
Bola to zhoda okolností. Na krst mojej knihy spomienok Život bez opony sa zišla rodina a priatelia vrátane mojich vnukov Matúša a Mareka. Im, ktorí nemali možnosť poznať svet mojej mladosti a ktorí si ma z javiska nemôžu pamätať, som aj venoval svoje spomienky.
Vnuci už knihu prečítali? Čo na ňu hovoria?
To ešte neviem. Ale bol by som rád, keby ich oslovila na tom pravom mieste…
Človek neprestáva byť hercom ani vtedy, keď už neúčinkuje. V čom sa ďalej cítite byť hercom?
Stále vychádzam z toho, čo cítim. To, že ma herecká profesia celkom neopustila, sa prejavuje v mojom postoji k všetkému čo ma denne obklopuje. Citlivosť a vnímavosť nie sú iba výsadou herca, veď aj herec je človek. Vtedy som vnímal intenzívnejšie skôr život mojej dramatickej postavy, a teraz už len ten svoj. Ak som mal vtedy radosť z uchopenia duše a srdca dramatickej postavy, tak dnes to uspokojenie cítim v styku s rodinou, s blízkymi ľuďmi, s priateľmi.
Na koho si rád spomínate zo spolupracovníkov? Blízki ste si boli napríklad s režisérom Martinom Hollým. Zdalo sa vám zaujímavé slovenské intelektuálne prostredie?
Nepasujem sa za spisovateľa, ale mohol by som písať o mojich stretnutiach s veľkými osobnosťami, s takými nádhernými ľuďmi, ako bol napríklad práve aj Martin Hollý. Každý zanechal vo mne niečo nenahraditeľné. Každá osobnosť bola výnimočná a obohacovala ma. Takže, vplyv týchto ľudí bol a je pre mňa veľké dedičstvo.
Na krste vašej knihy sa objavil herec Maroš Kramár. Je známe, že ste najobľúbenejší herec speváka Roba Grigorova, ktorý vás požiadal aj o spoluprácu. Tušíte, prečo vás uznávajú aj mladší umelci?
Je len prirodzené, že herec oslovuje niekoho viac, iného menej, a to bez rozdielu generácií. Takže sa nemožno čudovať, keď diváci chodili a chodia do divadla na obľúbených hercov. Tým nechcem povedať, že to ostatné ich na javisku nezaujíma, ale ten herec bol a je ten ich. A čo sa týka Maroša Kramára, vnímal som ho od malička, veď s jeho otcom sme boli kolegovia. Ale Maroša Kramára som už ako hereckého partnera nezažil.
Spomenuli ste, že kvôli vysielaniu zo zimnej olympiády ste vstávali a sledovali športové súťaženia aj v noci. Pozeráte aj iné programy?
Nie som náhodný divák televíznych kanálov. Vyberám si programy, v ktorých predpokladám isté hodnoty, a nemusí ísť práve len o kultúru. Čiže, nepozerám televíziu len tak, že šťukám, šťukám, šťukám. V každom prípade sa nedám vyrušovať ponukou, ktorá ma neoslovuje a nič mi neprináša. Potešenie a zážitok mám, keď pozerám anglickú futbalovú ligu. Prejavenie talentu a odovzdanie schopností od prvej do poslednej minúty zápasu. Príkladné! Skláňam sa a vážim si, keď to sledujem a vidím nielen v športe.
Nespomenuli ste správy. Nezaujímate sa už o politiku?
Pre mňa už majú iba informačný zmysel a význam.
Nedali by ste sa nalákať ani na nejakú významnú funkciu?
Nepohybujem sa v kruhoch, kde sa rozdávajú funkcie a pozície. Netúžim a ani nikdy som po nich netúžil.
A čo návrat do divadla? Volajú vám a ponúkajú úlohy?
Mal som ponuky z divadiel, z televízie aj z filmu. Ja však ďalej zotrvávam na pozícii: Nerušte moje kruhy. Tie telefonáty sú milé, pripomenú mi, že som bol herec a že na mňa nezabúdajú.
Váš generačný kolega je známy český herec Luděk Munzar, ktorý tiež zanevrel na divadlo.
Ja som nezanevrel a jeho situáciu až tak nepoznám. V našej generácii sme si boli naozaj blízki. Neviem presne, prečo Luděk Munzar odišiel z Národného divadla. Čo sa týka mňa, ja som to tak jednoducho pocítil. Pripúšťam, že svoju úlohu zohrali aj vonkajšie okolnosti.
V čom majú dnes mladí herci inú situáciu, ako ste mali vy? Čo vám môžu závidieť?
Nechcem, aby nám závideli, ja im úprimne želám, aby dostali toľko kvalitných umeleckých príležitostí, aké sme mali my. Možno majú veľkú ponuku (čo do kvantity), ale je tu na mieste aj otázka: Aká je to ponuka, aká je to príležitosť? A tu by sa už dalo debatovať o všeličom. Mám na mysli kvalitu a náročnosť dramatických predlôh. Ich úroveň totiž určuje ich rast. Čím je kameň tvrdší, tým ťažšie sa opracúva. Ale úmerná námahe je radosť, ktorá v hercovi zostáva a ktorá ho posúva.
Ktorá úloha bol pre vás najťažšia?
Všetky. Pretože všetky majú jedno spoločné: Človek nevie, aký bude výsledok.
Čo bolo pre vás dôležité pri hereckej práci?
Ľudia okolo mňa, kolegovia, režiséri, jednoducho, celý štáb. Je veľmi dôležité, akými ľuďmi ste obklopení pri tvorivom procese.
Tie vzťahy pretrvávajú iba v spomienkach?
Je to už štyridsať rokov, čo sme nakrúcali „Medenku", ako sme si familiárne pomenovali film Medená veža. Teraz sa chystáme opäť stretnúť. Počuli ste už, aby sa takto filmový štáb po toľkých rokoch pravidelne schádzal? Vždy prežijeme spolu pekný večer. Prídeme všetci, ktorí ešte žijeme. Z hercov však, bohužiaľ, už iba Milka Vášáryová a ja.
Čo vás vlastne zbližuje?
Je len prirodzené, že sa túžime znova vidieť s ľuďmi, s ktorými sme niečo pekné vytvorili, zažili. Takéto spomienky zostali ľuďom zo štábu.
Rozmýšľate o zmysle života?
O tom asi človek rozmýšľa do poslednej chvíle, kým dýcha. Potvrdila sa mi aj známa pravda, že život je jeden z najväčších darov.
Čo ste zo svojho života vylúčili?
Joj, keby som tak teraz mohol povedať, že fajčenie. To by som bol na seba hrdý.
Štefan Kvietik
Herec sa narodil 10. mája 1934 v Dolných Plachtinciach. Vyštudoval herectvo na VŠMU v Bratislave. Dva roky bol členom Armádneho divadla v Martine a od roku 1959 hral v SND. Učil na VŠMU. Okrem divadla hral vo filmoch, účinkoval v televízii a rozhlase. Zostáva jednou z najvýraznejších postáv slovenského herectva aj napriek tomu, že po roku 1989 opustil herecké povolanie. Koncom vlaňajšieho roka vydal knižku Život bez opony. Z tvorby: Boxer a smrť, Buddenbrookovci, Červené víno, Skrytý prameň, Tisícročná včela, Medená veža, Majster kat, Živý bič a ďalšie. Tento rok ho na galavečere OTO 2009 uviedli do Siene slávy.
