Prvým impulzom bolo nadviazanie na divadelné vynálezy Divadla na Korze, ktoré v 60. rokoch vzniklo ako plod nezávislého myslenia a slobodného konania, z vôle mladých tvorivých ambicióznych dynamických divadelníkov.
Zakladateľmi Divadla Korzo '90 boli herci Zita Furková a Ľubo Gregor, podporovaní svojimi kolegami, z ktorých sa utvoril prvý tím súboru. Len tvrdohlavé úsilie zakladateľov, ktorí sa zahryzli do svojej dejinnej úlohy, pokým ju neuskutočnili, spôsobilo, že divadlo tri mesiace po zamatovej revolúcii spontánne vzniklo. Herci sa mohli vzápätí pokojne pustiť do svojho slobodného diela. Prvým predstavením bolo Havlovo Vyrozumenie v réžii Vladimíra Strniska. Prezident Václav Havel bol na predstavení a divadlo obliehali davy divákov.
Aj keď sa po roku 1990 prudko menil divácky vkus a publikum na určitý čas dokonca zanevrelo na divadlo všeobecne, akoby život sám vo svojej dramatickej premenlivosti bol zaujímavejší ako príbehy na javisku, Divadlo Korzo '90 ani Astorka tento akútny problém nemali. Ich poetika patrí dobe aj dnes rovnako naliehavo ako príbehy, čo vtedy písal sám život.
K histórii divadla patrí neodmysliteľne aj zrod nového dramatika, ktorého objavili v neobyčajnej ľudskej originalite umelca života Rudolfa Slobodu. Herečka Zita Furková a režisér Juraj Nvota ho naviedli na písanie drámy. Postupne vytvoril v spolupráci so súborom dve nezabudnuteľné hry. Heretik Sloboda sa v Armagedone na Grbe a Macoche vyznáva zo svojich pochybností, viery a bohorúhačstva a dokonca v nich predznamenáva aj svoj tragický koniec. Vzácna poetickosť i mystickosť týchto hier spolu s ich absurdným humorom určili aj novú poetiku súboru.
Astorka Korzo '90 sa vyhranila ako divadlo, kde dedičstvo Divadla na Korze a jeho groteskný realizmus v zmesi s tragifraškou a tragigroteskou absurdít reality s dávkou čistého humoru nachádzalo svoju najskutočnejšiu tvár. Súbor zložený z výrazných hereckých individualít nastúpil svoju najhviezdnejšiu éru. Dialóg výrazných režisérskych osobností Juraja Nvotu a Romana Poláka prinášal divadlu vždy vzácne podnety.
Úsilie uniknúť tvorivosťou a slobodomyseľnosťou rozpätých krídel, ale aj hereckou virtuozitou epidémii komercie a konzumnosti, a humorom i smiechom z anomálií prítomnosti siahať na neuralgický bod prítomnosti – je vpísané do životopisu Astorky.
Hoci za dvadsaťročie viackrát aj na toto divadlo siahla kradmá ruka zlacnenia, predsa sa mu podarilo aj po vstupe mladej generácie uchovať si nielen slobodnú tvorivosť, ale aj elixír smiechu a zmyslu pre smiešnosmutné tiene prítomnosti v podobe groteskného humoru, ktorý absurditu premieňa na katarznú nanajvýš vážnu jasnozrivosť divadelnej metafory. A v tom je chvála dvadsaťročia trvania tohto divadla.
