Spomínate si na 1. apríl 1990?
Vtedy nám minister kultúry Ladislav Snopko podpísal zakladaciu listinu Divadla Korzo'90 na letisku.
Prečo na letisku?
Bola to hektická doba, museli sme stihnúť určitý termín, do ktorého sa mala zakladacia listina podpísať. Na ministerstve kultúry sme zistili, že minister je na letisku, odkiaľ odlieta vládna delegácia do Prahy. Keď sme tam prišli, pomýlili si nás s delegáciou. Vysvitlo však, že my nechceme byť v žiadnej vláde, ale chceme mať svoje divadlo.
S akými pocitmi ste sa z letiska vracali?
S víťaznými. Vtedy už Vladimír Strnisko skúšal so skupinou hercov, ktorí divadlo zakladali, Havlovo Vyrozumenie. Ďalšou premiérou bola inscenácia Kafkovho Procesu v réžii Romana Poláka. Začiatky boli hektické, ale pomaly sa divadlo sformovalo.
Stali ste sa umeleckou šéfkou divadla.
Začiatky boli veľmi ťažké. Mnohí nám hádzali polená pod nohy. A nielen neprajníci! Aj vlastní, čo nás veľmi zabolelo. Predpovedali, že dlho neprežijeme! Veľmi ma teší, že sme všetkým pochybovačom dokázali opak.
Neskôr ste sa postu šéfky súboru vzdali. Prečo?
Zdravotne som na tom bola veľmi zle, prekonávala som hepatitídu B. Aj maminka bola veľmi chorá. A napokon som si uvedomila, že ešte neprišiel čas, aby ženy mohli vládnuť – čo je niekedy veľká chyba. Psychicky to bolo vyčerpávajúce. Ale najmä – chcela som hrať.
V roku 1993 sa z Divadla Korzo'90 stalo Divadlo Astorka Korzo'90.
Bol to veľmi dobrý nápad Maroša Zednikoviča. A myslím si, že to bolo správne. Veď z pôvodného Korza tam vlastne zostalo len torzo. Lasica so Satinským mali svoje divadlo. Strnisko, Labuda, Dančiak, Huba, Mikulík, Kňažko už boli v Slovenskom národnom divadle. Zo starého Korza zostal Debnár, Gregor, Kolínska, ja a Vlado Černý, ktorý v Divadle na Korze hosťoval. A potom, čas ukázal, že nemožno dvakrát vstúpiť do tej istej rieky. S príchodom nových hercov a tvorcov divadlo získava novú tvár. Ale stále zachovávame, aj keď v novej podobe, vernosť poetiky starého Korza – odkrývať pravdu o človeku v jeho tragikomickej podobe.
Ako ste presvedčili spisovateľa Rudolfa Slobodu, aby sa stal dramatikom?
Mala som ho rada ako spisovateľa. Zaujal ma veľmi zvláštnym uhlom pohľadu na psychiku ženy, tak som ho poprosila, či by pre mňa nenapísal monodrámu a prišla som aj s témou. Jemu práve vtedy zomrela matka a on to bral ako výzvu. Rozhodol sa napísať hru, ktorou postaví pomník svojej matke. Bola to postava Kláry, ktorú som hrala v Armagedone na Grbe. Pôvodne monodráma sa premenila na hru, keď sa jej režisérom stal Juraj Nvota. Ďalšou Slobodovou hrou bola Macocha. Tejto premiéry sa, žiaľ, už nedožil.
Prežilo Divadlo Astorka Korzo'90 aj ťažké roky?
Divadlo je živý organizmus. A jediné, čo môžem povedať, je, že to bolo prvé slobodné divadlo v Československu, čo nebolo závislé od vládnucej strany, ktorá predtým všetko diktovala a obmedzovala nás. Sloboda slova je na nezaplatenie. Padla železná opona, ale ľudia tu zostali. A rozhodujú o nás ďalej! Je to večný boj dona Quijota s veternými mlynmi. Pokiaľ ide o financie, celá kultúra je stále na chvoste.
Sumarizovali ste, čo divadlo za dvadsať rokov dokázalo?
Potvrdili sme právo na svoju existenciu. Dokázali sme reprezentovať slovenskú kultúru nielen doma, ale aj v zahraničí. Povyhrávali sme rôzne festivaly. Môžeme sa pochváliť, že ako jediné slovenské divadlo sme hrali v USA v newyorskom divadle La mama – Slobodov Armagedon na Grbe – v ktorom sa predtým predstavil aj veľký poľský divadelník Tadeusz Kantor. Zúčastnili sme sa festivalov v Edinburgu, Cividale. A dokonca s Adym Hajduom sme hrali Müllerovo Kvarteto v moskovskom MCHAT-e. Je to pre mňa zadosťučinenie za všetko.
Čím dnes večer osloví publikum slávnostný program k výročiu Astorky?
Bude tam všetko, čo patrí k dôstojnej oslave nášho divadla. A od mladých aj úsmevné prekvapenie. Všetko pripravuje umelecký šéf Boris Farkaš.
Na čo po dvadsiatich rokoch spomínate vy?
Spomienky sa vrstvia, raz príjemné, raz smutné. Smutné spomienky, že už mnohí nie sú medzi nami, ale zato sú s nami… Maroš Zednikovič, Zorka Kolínska, Maco Debnár, Lajko Moravčík, Naďa Kotršová. Určite by však neboli radi, keby sme smútili. A veselé spomienky sa opierajú o to, že sme vlastnou tvorbou dokázali pred kultúrnou verejnosťou opodstatnenosť našej existencie.
