Zdá sa, že vám všetko ide ľahko. Museli ste na ceste k úspechu prekonávať aj nejaké prekážky?
Môžem vám povedať presný dátum, kedy som si uvedomil, že život je aj ťažký. Bolo to 18. júna 1950, mohlo byť asi deväť hodín ráno. Vtedy mi zomrel otec. Keďže ho doba označila za vykorisťovateľa, musel ísť stavať ako robotník HUKO do Košíc, tam sa poranil, dostal otravu krvi a náhle bol preč. Mal som iba desať rokov, ale pocítil som, že ide do tuhého. Bola to výstraha, ktorá sa neskôr potvrdila, lebo som mal všetko zložitejšie. Nemohol som sa napríklad dostať na vysokú školu a aj môj brat si musel najprv odpracovať svoj kádrový pôvod ako robotník. Ten dátum otcovej smrti sa mi potom v rôznych zlomových okamihoch našej histórie znova a znova vynáral. Buď som spozornel, bol som bol v opozícii, alebo som si myslel svoje a nechcel som sa konfrontovať, lebo som vedel, že by ma to zomlelo. 18. jún – to bolo memento.
Napokon ste sa dostali na filozofickú fakultu a potom do televízie. Kto vám pomohol?
Keď som sa vrátil po škole z vojenčiny, mal som nastúpiť na umiestenku do banskobystrického regiónu. Zo zvedavosti som vycestoval do Čadce, kde to konkrétne malo byť, a tam mi na národnom výbore povedali, že ma nepotrebujú, lebo objekt múzea robotníckeho hnutia, kde som mal robiť, nie je ešte hotový. Ale z Banskej Bystrice ma už nechceli pustiť. Budem vraj robiť niečo iné, ale ja som povedal nie! Bol z toho pracovný súd, už bolo aj pojednávanie a vtedy mi pomohol jeden partizán. On mal v srdci Povstania, v Banskej Bystrici, priateľov v zbrani, tak tam zavolal – žalobu stiahli a mňa uvoľnili. Bol som voľný ako vták a nastúpil som znova do televízie, odkiaľ som pre pracovný súd musel odísť.
V televízii ste sa hneď sústredili na kostýmy?
Všetko bola náhoda. Aj moja kariéra sa javí ako náhoda. Nastúpil som do televízie so zámerom, že by som písal scenáre o dejinách umenia v strednej Európe a mal pre to pochopenie aj vtedajší umelecký šéf televízie Ivan Teren. Povedal mi: Dobre, Milanko, ale budeme to robiť až o rok, zatiaľ choďte na výtvarné oddelenie. Tak som išiel na výtvarné oddelenie a tam mi dali ručne písať titulky k informácii o počasí na každý deň. Mal som to za desať minút hotové a potom čo? Snoril som. Raz som bol pri rozhovore režiséra so scénografom o troch jednoaktovkách Slawomira Mrožka. Išlo o absurdnú drámu, ktorá bola u nás vtedy niečo nové – absurdné. Tipovali, ako by inscenácia mala vyzerať, a ja som sa zamiešal do rozhovoru. Keď som bol na vojenčine v Prahe, zblížil som sa s prostredím Divadla Na zábradlí a tam som sa niečo o absurdnej dráme dozvedel. Dával som teda rady navyše. A režisér mi zrazu povedal: No, keď ste taký múdry, tak urobte kostýmy!
Nezľakli ste sa tej úlohy?
Cítil som zodpovednosť voči Mrožkovi, to ma motivovalo. Asi týždeň po vysielaní prišiel za mnou režisér Jiří Svoboda, pochválil mi Mrožka a že či s ním nechcem robiť Saroyanovu hru Čas tvojho žitia. To bola veľká inscenácia, veľa účinkujúcich. Vtedy som hľadal pramene v univerzitnej knižnici, prezeral som si torzá ročníkov amerického časopisu Live z čias krízy, kedy sa dej odohrával. Vtedy sa nedalo v knižnici xeroxovať, tak som si robil poznámky o tom, kto čo má na sebe, aký to je typ, alebo som si robil skice.
Vychádzate teda z faktov? Hľadáte súvislosti?
Áno, vždy, keď som robil kostýmy, robil som si pre seba výskum. A tým sa možno trošička odlišujem od tých, ktorí hľadajú invenciu predovšetkým v sebe a spoliehajú sa najmä na svoj talent. Ja som išiel po faktoch. Mám teoretickú prípravu a tak sa nerád vydávam cestou intuície. Hľadal som v archívoch, radil som sa s odborníkmi. Keď som robil nejakú ľudovku, išiel som rovno do dediny, napríklad do Vlkolínca, potom do ÚĽUV-u a konfrontoval som názory oboch zdrojov. Veľmi som si vážil Karola L. Zachara, to, ako robil kostýmy. Bol mi vzorom.
Presadili ste sa ako umelec. Nechceli by ste byť radšej módnym mágom a mať svoju značku?
Človek si musí uvedomiť, kde žije. Vytvoriť si na Slovensku značku, to je ako vyhlásiť, že u nás v ulici som najlepší. To sa nedá. Značka musí obsahovať overenú hodnotu, t. j. musí vás prijať prostredie, ktoré rozhoduje o tom, či ste, alebo nie ste značka. Keď chcete zaujať spoľahlivú pozíciu, musia vás prijať v Londýne, v Paríži, v Miláne a keď vás prijmú títo, prijmú vás aj v New Yorku, a tak sa dostanete do medzinárodného povedomia. Vaša značka môže trvať také tri roky a potom ju musíte predať nejakej zavedenej značke. Napríklad John Galliano bol spočiatku enfant terrible módy, uplatnil sa sám, ale v jednom okamihu mu povedala spoločnosť Dior: Ak chcete byť hore a ak chcete ovplyvňovať svetovú módu, musíte ísť k nám. On sa potešil – má zavedenú značku, zastupuje Diora. Obe úrovne sa spojili do jednej neotrasiteľnej. Čiže – že by som si ja urobil značku? To si ju akurát tak môžem urobiť ako psík, keď behá po ulici okolo stĺpa.
Aká značka je vaša obľúbená?
No, musíte brať do úvahy, že ja som tak trocha snob, páči sa mi Giorgio Armani a mám od neho pár kúskov.
Oblečenie prezrádza veľa. Vy ako odborník zrejme hneď viete, či je človek bohatý, či je čistotný, či je koketný, či je náročný, či je bohém… Otestujete si každého? Využívate to? Zneužívate to?
Určite to využívam a možno aj zneužívam. Kedysi som si zaznamenával do notesa odpozorované skutočnosti. Sedel som napríklad v reštaurácii a pozoroval som, čo majú napríklad na sebe ten pán a tá pani pri vedľajšom stole, aké jedlo si objednali, ako sa správajú. Poznamenal som si to, všímal som si najmä detaily, ktoré vytvárali ich individualitu, aby som záznam mohol využiť pri tvorbe kostýmov.
Vaša práca zaujala aj zahraničných tvorcov. Ako si vás našli?
Robil som desať rokov tzv. zákazku vo Filmovom exporte v Prahe. FEX mal skupinu ľudí – dodnes sa v českom filme o to usilujú – ktorá mala robiť služby pre iné, bohatšie zahraničné filmové spoločnosti. Robili sme pre Angličanov, Nemcov, Američanov a iných. Bol tam vždy aj ich výtvarník, pracovali sme v tandeme. Do zákazky FEX-u patrila aj spolupráca s režisérom Petrom Weiglom, ktorý mal európsku pozíciu a robil koprodukčné filmy. V jeho tíme boli ľudia z rôznych krajín. Bola to veľká škola. Dostal som však príležitosť aj na východe, pracoval som v Mosfilme a Lenfilme. To bola zasa ruská oblasť s ruskými režisérmi, iné, odlišné prostredie, ktoré malo silné miesto vo svetovej kinematografii. V tom období bola u mňa snaha porovnávať sa kvalitou o niečo väčšia ako dnes.
Mali ste vždy vnútorný pocit slobody?
Pre kariéru je to veľmi dôležité. Ak slobodu človek nemá, ak sa stále niečomu prispôsobujete, váš úspech je nepresvedčivý a prostredie vás poznačí priemernosťou. Keď som robil v televízii, nemal som stoličku ani stôl. Kolegovia vedeli, že robím ročne aspoň 15 inscenácií a pritom stihnem šesť filmov a ešte aj tú zákazku, ale keďže som na výtvarnom oddelení nemal stoličku, tak ma nekontrolovali ani nehľadali. Brali ma ako čosi extra, nevedeli poriadne, čo so mnou, kam ma zaradiť. Dôležité bolo, že som poctivo pracoval a nepodvádzal. To, že som si urobil priestor, to ma oslobodzovalo od malicherností a od strachu, či ma „neprišpendlia“. Človek môže podávať pomerne vysoké výkony, keď je slobodný. Preto si myslím, že sloboda je podstatná pre čokoľvek. Som nešťastný, keď niekto niekomu slobodu berie. A ďalšia vec – od detstva som uvažoval, že by som bol rád, keby o mne vedel aj niekto iný ako len ľudia na Slovensku. Keď som časťou európskej kultúry, tak som rád, že o mne vie niekto v Európe. To je vec ambícií – či sa chcete uplatniť v rámci rodiny, ulice, mesta, krajiny, alebo aj trošku viac.
Ja už tuším, čím ste upútali takú úžasnú ženu, ako je herečka Milka Vášáryová. Nebojíte sa sveta, viete zaujímavo rozprávať. S vami sa asi nenudí.
Sme spolu už vyše tridsať rokov a vôbec nemám pocit, že to je dlho. Sme stále ako na začiatku. Je to tým, že uznávame rovnaké životné hodnoty. A potom – ja Milu dávam absolútnu slobodu. Ona mne tak isto. Nikdy som nerozmýšľal, že by som slobodu mohol nejako zneužiť. Každý deň, čo sme spolu, je niečím dôležitý. Niektorí manželia spolu nič moc neriešia, vegetujú, potom dieťa prinesie päťku, začnú zrazu život riešiť a vznikne hádka. Ja manželku rešpektujem ako človeka, rešpektujem, že žije predovšetkým svoj život, s ktorým má každý svoje trápenie, nepovažujem ju za svoj majetok. Som rád, že má ľudské vlastnosti, ktorým rozumiem. Márne rozmýšľam, či sme mali okamihy, že by bol nejaký malér, že by sme sa dostali do situácie a nejako zásadne v strese situáciu riešili. Možno raz, dva razy…
Môžete prezradiť, o čo išlo?
Pamätám sa, keď mal náš Juro trinásť rokov, chcel ísť do USA na skautské jamborree. Išli traja, najstarší mal 23 rokov, Juro bol najmladší. Ja som Milu povedal, nech ide, aspoň uvidí, čo to je New York a USA, spozná mládež z iného sveta. Odprevadili sme ho na letisko a keď sa lietadlo odlepilo od zeme, moja žena sa zrazu spamätala a začala bedákať – čo sme to urobili, kam sme ho to pustili, čo teraz bude? A celý ten čas, tri týždne (ja som bol absolútne pokojný, vedel som, že sa nemôže nič stať), bola Milu v napätí. Tým, že som bol v pohode, aj ona sa neistote trošíčka prispôsobila. Druhýkrát Juro cestoval ako gymnazista do Bostonu, kde mal navštevovať školu. Ja som ho posadil do lietadla, ktoré pre zlé počasie uviazlo vo Švajčiarsku. Vtedy sa tiež žena hnevala, že som ho nechal odísť, ale ja som nepanikáril, nechal som ju, aby ventilovala svoje napätia. Díval som sa na ňu s porozumením a snažil som sa situácii nepodľahnúť.
Ako je to s vaším obliekaním? Môže vám aj manželka niečo kúpiť, alebo si všetko okolo obliekania obstarávate sám?
Manželke je to v zásade jedno. Nepovie mi ako iné ženy: Videla som pekné nohavice, alebo tento oblek si už nedaj, pôjdeme niečo pozrieť – to nie. Na druhej strane neznáša, keď v obliekaní podlieham vrtochom alebo detinským predstavám o sebe. Niekedy ma prekvapí nejakou drobnosťou. Nedávno mi venovala šál od Diora, ktorý je veľmi príjemný, striebristosivý s čiernou. Má dobrý vkus. Keď si ona niečo zadováži, konzultuje.
V akom oblečení sa vám manželka najviac páči?
Keď ráno pobieha v pyžame. To jej veľmi svedčí. Vyzerá prekvapujúco dievčensky… Má niekoľko pyžám rovnakej kvality, ale rôznej farby a detailov strihu. Ak by si to chcel niekto predstaviť, vyzerajú tak, že v nich môže aj medzi ľudí. Nie je to nič zbytočne vyzývavé.
už sa niekedy stalo, že sa manželke, alebo aj iným hercom nepáčilo, čo ste pre nich vybrali?
Samozrejme, veď to je prirodzené. Ľudia sú voči sebe opatrní. Na začiatku spolupráce býva rozhovor s hercom, v ktorom sa dozviem, kadiaľ sa uberá v predstavách o roli on. Snažím sa vycítiť, čo neznáša a v čom nevyzerá dobre. Niektorí z hercov rozhovory nevyhľadávajú, iní zase áno, bývajú aj náruživí diskutéri. Teraz robím na filme Román pro muže podľa knihy Michala Viewegha. Hlavnú úlohu hrá Miroslav Donutil. Mali sme rozhovor, pri ktorom som skúmal, či je náladový, aký má vkus, ako chápe svoju rolu, koľko momentálne váži, čo ho príjemne omladí. Pri rozhovore herca pozorujem a viem – toto mu skúsim ako prvé, tamto mu ani skúšať nebudem, lebo ma poženie. Ten okamih konfrontácie s hercom je pre mňa veľmi dôležitý. Je to určite jedna z najzaujímavejších situácií v tvorbe. Je veľmi intímna a osobná, a najmä prirodzene ľudská.
Ste v rodine dvaja Milanovia – váš švagor je Milan Lasica…
… ale my ho voláme Starigáň! Milan je človek, na ktorého si denne spomeniem. Máme k sebe veľmi blízko. Všeličo sme spolu zažili a preskákali.
Milan Čorba
Výtvarník a profesor Milan Čorba sa narodil 26. júla 1940 v Bratislave, študoval na FFUK, pracoval v SND, v Divadle na korze, spolupracoval s filmom, vytvoril stovky divadelných a filmových kostýmových návrhov aj pre zahraničie. Významná je jeho pedagogická činnosť na VŠMU, kde pôsobil vo funkcii dekana aj rektora. Prvým filmom, ktorý robil, bola Zmluva s diablom v roku 1967, naposledy navrhoval kostýmy pre film Román pre mužov. Pracoval aj na filmoch: Mário a kúzelník, Čakanie na Godota, Balada o siedmich obesených, Ružové sny, Tisícročná včela, Obsluhoval som anglického kráľa, Orbis pictus, Kura melancholik, Višňový sad, La traviata atď. Nedávno získal prestížne ocenenie Krištáľové krídlo.
