Dlho sme si dohovárali stretnutie – to máte taký nabitý život?
Chodievam do únie nevidiacich, kde som si bol vybrať palicu. Učím sa s ňou chodiť a uplatňovať ju v praktickom živote. To sa dá len priamo v teréne, a keď to človek zvládne, orientuje sa veľmi pohodlne. Do únie chodím aj "na počítač“, ktorý mi pomáha k informáciám. Vždy som veľa čítal, najmä noviny, a veľmi mi to dnes chýba. Stále ma zaujíma politická situácia, aj keď je taká zbabraná, aká je.
Prečo ju považujete za zbabranú?
Nie sme dostatočne vzdelaní, a teda ani pripravení na to, kam až demokracia môže zájsť. Stále sme prekvapení z nových nečakaných vecí, namiesto aby sme sa snažili chápať zákonitosti a príčiny dejov.
Máte príklad?
Mňa napríklad zaujíma šport. Všímam si ponosy na neúspechy. Všelijako sa skúmajú, nepovie sa však presne, kde korenia. Dnes talentovaný mladý športovec spoločnosť ani školu nezaujíma. Šport robia deti bohatých oteckov. To nie je prirodzený výber. Ale to je naozaj len jeden príklad za mnohé.
Šport bol vždy vašou vášňou. Pomohol vám šport aj v hereckom povolaní?
Šport zvyšuje pohybovú kultúru. Chodil som pôvodne na zdravotnícku školu a keď sme mali školské hry, hral som futbal, basketbal aj volejbal.
Vytrénovali ste si aj pevnú vôľu?
Bez pevnej vôle to nejde.
Potrebuje aj herec pevnú vôľu?
Určite. Keď sa vám nedarí, môžete to obdobie preskočiť silou vôle. Napríklad pri úlohe, ktorá vám nesadne, lebo aj to sa stáva.
Pestujete si pevnú vôľu ďalej?
Športujem stále. V areáli Na Pasienkoch ma trénuje bývala československá reprezentantka Monika, ktorú však ja volám Harmonika. Má na mňa nervy a ja na ňu, lebo je to dosť náročné. Skúšame rôzne náradia, zdvíham, naťahujem svalstvo, ktoré pri normálnom živote nezapájam. Každý týždeň som tam dva razy, žena ma čaká v kaviarni na kávičke. Voľakedy som bol pohotový a pohyblivý herec, ale teraz, keďže nevidím, je to inak. Nemôžem robiť dabingy, nemôžem chodiť do rozhlasu, nemôžem filmovať. Tak sa aspoň cvičením snažím držať kondíciu, napriek tomu, že sa na človeka pomaly zabúda.
Kto na vás nezabudol? Kto je váš najvernejší kamarát?
Nemám kamarátov. Môj kamarát bol Paľo Mikulík, ktorý zomrel. Druhý kamarát bol Marián Labuda, ale s tým sa už nekamarátim.
Vaše životy sa vzdialili?
Chodili sme do jedného ročníka, obaja sme skončili s červeným diplomom, boli sme vyznamenaní, mali sme veľa spoločného, ale on si pamätá rôzne fragmenty z toho, čo som mu kedy povedal a teraz to vyťahuje… Zverejnil to v knihe, ale ja som ju neprečítal, lebo nevidím. Ani nikto z rodiny mi knihu neprečítal, ale tuším čo tam je. Napríklad, môj výrok, že je Marián komótny. (smiech)
Mali by ste sa udobriť…
Mali, mali…
Chceli by ste hrať? Rysuje sa niečo nové?
V divadle asi ťažko. Hrám v SND tri roky takto, slepý. Je to repertoár, ktorý vznikol ešte v DPOH a presťahoval sa do nového divadla. Ja som to veľké divadlo vlastne nikdy nevidel. Teraz nám vymenili riaditeľa, máme nového šéfa, režiséra Vladimíra Strniska. Je to moja generácia, volali sme ho Pokosený.
Zmení sa pre vás niečo príchodom Vladimíra Strniska?
Možno sa zmení, možno ma vyhodí, hoci – kedysi sme spolu zakladali Divadlo na korze. Vtedy veľa mladých hercov odišlo do Činohry SND, ale my s Labudom sme po tom netúžili. Zostali sme v Divadle na korze a odohrali sme tam slušný repertoár. To divadlo sme volali divadlo pravdy, lebo sme tam sedeli oproti divákovi, ktorý bol od nás možno len 15 cm vzdialený. Díval som sa mu do očí a videl som v tých očiach, či mi rozumie. Musel som mu všetko hovoriť oveľa jemnejšie než ako sa hovorí na veľkom javisku. Keď som videl, že ma chápe, bol som rád. Tam sme sa naučili hrať divadlo pravdy. Nič sme nekamuflovali, všetko, čo sme hrali, bola pravda.
A je aj divadlo nepravdy?
Viete, v tom divadle dramaturgicky začínal Maroš Porubjak, robil repertoár a robil to veľmi úprimne. Vychádzal z našich typológií. Bol náš spolužiak, poznal nás a vedel, čo mu môžeme zahrať. Keď on na nás zavesil nejakú postavu, tak úspech bol stopercentný, mohli sme len zvíťaziť – aj nad sebou, aj nad všetkým. V tom to bolo. Dodnes mi je ľúto za Divadlom na korze. Bol tam Martin Huba, Maťo Debnár, Zita Furková… Keď nás zrušili a preradili na Novú scénu, bola to tragédia. Na Novej scéne o nás nemali ani šajnu, nepoznali naše predstavenia, venovali sa predovšetkým operete a to bolo niečo celkom iné.
Je pre herca dôležité, kto je vo vedení divadla?
Áno, je, pretože môže „uletieť“ napríklad dramaturg s nejakou hrou, ktorej ani on sám nerozumie, tobôž nie herec, ktorý to má hrať. Keď režisér nevysvetlí dobre koncepciu, tak sa môže s hercom úplne minúť. Aby sa také veci nestávali, je vedenie v divadle dôležité.
Spomíname na obdobie, keď ste boli divadlom nadšený. Ste niekedy zatrpknutý z toho, že máte málo príležitostí?
No, veď ja ešte hrám. Aj takýto slepý. Hrám v Hamletovi, v hre Matka Guráž a jej deti s Milkou Vášáryovou. Nedávno mi, žiaľ, stiahli Večer trojkráľový. Už som sa s ním rozlúčil na derniére. Hral som s Kockou – Zuzanou Kocúrikovou, aj s ňou som sa rozlúčil. Mal som tam veľkú postavu, ale už som im asi išiel aj na nervy, chápem to. Robil som síce všetko, čo režisér narežíroval, no keď to robíte už stýkrát a musíte hrať akože vidíte a pri tom nevidíte, tak je to ťažké. V reprízach to asi bolo viditeľné. Kolega mi napríklad niečo ukazuje a ja poviem: To je naozaj dobré, to je výborné. Neviem, či to bolo presvedčivé. Asi aj preto to už stiahli.
No, prišiel tam aj váš fanklub…
Áno, je to asi pätnásť dievčat z Novej Doby, kam chodím cvičiť. Moja dcéra Zuzka tam tiež chodila cvičiť a klub vznikol aj vďaka nej. Mám z toho rôzne výhody, napríklad aj finančné úľavy pri cvičení, ktoré je inak dosť nákladné. No cvičenie ma veľmi teší.
Nemáte blízkeho spisovateľa, ktorý by vám napísal monodrámu na telo? Vedeli by ste sa ju naučiť?
Mám technológiu, ktorá mi umožňuje učiť sa, prípadne opakovať text. Text mi nahrá jeden šikovný technik, ktorý to celé vymyslel. A ja to musím vedieť priam synchrónne po ňom zopakovať. Nesmiem sa dať textom predbehnúť, pre istotu si ho musím celý pamätať. Takto by sa dalo urobiť aj predstavenie, tak som mohol aj dabovať. Robil som napríklad konkurz na dabing s hercami, ktorí vidia, a ja som ho vyhral!
Veď vy ste sa dostali až do Bruselu, kde ste čítali Písmo sväté. Ako to bolo?
Istý pán farár ma kedysi poprosil, či by som v Kostole sv. Alžbety nečítal z Písma svätého. S magnetofónom to môžem robiť. Hovorím do mikrofónu, je tam veľa ľudí, snažím sa čítať tak, aby ľudia rozumeli. Keď čítate z kazateľnice, musí to pôsobiť. A predstavte si, takto som bol čítať aj v tom Bruseli. Čítal som tam Písmo sväté pre tamojšieho slovenského farára a pre slovenskú verejnosť. Ten pán farár mi na záver povedal: „Škoda, že musíš odísť! Ja by som ťa tu tak vedel využiť!“
Ste veriaci? Keď hovoríte v kostole, je to herecký prejav alebo to nábožensky prežívate?
Je to obrad, ktorý je náboženský a nemôžete ho vykonávať, keď neveríte.
Keď sa vám začal zrak zhoršovať, nenadávali ste niekedy aj na nebesá?
Nie, to nemôžete. Ono to má totiž svoju logiku – ja mám cukrovku, a keď máte cukrovku, tak to môže dopadnúť aj takto. Pri predstavení Búrka som skákal akože do mora z praktikábla. Kaskadéri, čo to so mnou skúšali, ochoreli alebo dostali nejaký lepší kšeft pri filmovaní v Nemecku, a odišli. Poverili mladších kolegov a stala sa chyba. V jeden deň vec, na ktorú som mal doskočiť, technici posunuli asi o tri metre ďalej. Doskočil som, ale aj spadol a zamdlel. To nebol dobrý fór. Chcel som, aby sa to dalo do zápisu, ale nikde to nie je zaznačené. Ako keby sa to nestalo. Keby to bolo na papieri, môžem žiadať náhradu, lebo odvtedy nevidím. Presne vtedy sa mi stav začal zhoršovať. Začali sa mi diať veci – prišiel som napríklad do šatne o poschodie nižšie ako je moja šatňa. Patrila Emilovi Horváthovi, ale mne sa zdalo, že som vo svojej šatni. Nasledovalo strašné obdobie, Robo Roth sa so mnou klaňal a ja som ho prosil: Veďte ma, lebo ja netrafím. Ak sa teda hnevám, tak nie na nebesá, ale na to, že nezostal žiaden zápis o tej situácii.
Vedia vás potešiť ocenenia?
Naposledy som dostal Zlatú slučku za dabing v roku 2003. Ale viete, ceny – to je spojené s prácou. Keď robíte, keď máte nejakú novú premiéru, vtedy ste aj v pozornosti. Iste, ja by som cenu rád zobral. Mal som napríklad premiéru Hamleta, Matky Guráže. Hrám tam zaľúbeného.
Rád hráte o láske? Nezabudli ste ešte, čo je láska?
Na lásku sa nedá zabudnúť.
