Eliška Balzerová: Umenie sme hľadali aj po krčmách

Bola tvárou azda najúspešnejšieho socialistického seriálu. V Nemocnici na okraji mesta stvárnila mladú doktorku Čeňkovú. A v mysliach českých i slovenských divákov ňou navždy zostala. Lenže Eliška Balzerová nie je len pokojnou a distingvovanou intelektuálkou v bielom plášti. Má v sebe aj dušu rebela. Počas študentských čias hýrila aj pestovala marihuanu. A v novom filme Ženy v pokušení, ktorý je v kinách, sa predvádza ako sexi dračica, hoci má už po šesťdesiatke.

20.06.2010 11:00
debata

V novom filme Ženy v pokušení hráte sexi dračicu, ľudia vás však majú zaškatuľkovanú ako distingvovanú dámu, pani doktorku Čeňkovú z Nemocnice na okraji mesta. Na ktorú z týchto žien sa v skutočnosti viac podobáte?
Moja profesorka na vysokej škole mi hovorila, že som komička. Predpovedala mi niečo, na čo teraz veľmi často myslím a počas študentských čias som tomu vôbec nerozumela. A totiž, že šťastná v herectve budem, až keď zostarnem – lebo až vtedy bude zo mňa dobrá stará komička. Teraz viem, že mala pravdu.

Ako mladá ste však vynikali najmä v komediálnych divadelných úlohách, nie?
Na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne som hrala komediálne postavy. Napríklad s Bolkom Polívkom v Podivuhodnom popoludní Dr. Zvonka Burkeho. Hrala som starú pannu Svatavu s veľkými dorobenými zubami a bola som šialená babizňa. Ľudia sa smiali tak, že odchádzali z hľadiska, aby nerušili svojich spolusediacich. Dostávala som jednu komickú postavu za druhou.

Ako ste sa potom zo šialenej zubatej starej panny dostali do bieleho uhladeného lekárskeho plášťa?
Keď som prišla do Prahy, režiséri ma nepoznali, lebo som študovala v Brne. Oni sú leniví chodiť do divadla a pozerajú len televíziu. Nevedeli teda, čo herec hrá v divadle. Netušili, že v sebe mám aj komickú farbu. A tak som sa „prevtelila“ do prvej veľkej postavy, ktorú som v Prahe dostala – mladej intelektuálky v bielom plášti. Najväčší priestor, aký som ako mladá herečka dostala, bol práve v Nemocnici. Bol to veľký formát, ktorý každý pozeral. A tak som sa zafixovala nielen v mysliach divákov, ale aj režisérov.

Ale vy aj naživo pôsobíte ako veľmi decentná dáma.
Áno, vážne?

Majú pred vami ľudia rešpekt, nebodaj strach?
Keď som učila na hereckej škole, študenti mi po štúdiu, keď už sme sa stretli v súkromí, povedali, že sa ma báli. Ale to ja len tak pôsobím. Je to obrana pred dotieravými ľuďmi. Inak som veľmi veselá bytosť.

Vaše študentské časy vraj boli veľmi hýrivé… Čo je na tom pravdy?
Boli sme veľmi veselé baby. A tu na Slovensku sa to vlastne celé začalo!

Ako?
Nuž, tu sa začal môj milostný život. Mala som tu veľa lások. Ale nesmiem menovať, lebo dnes sú už z tých chlapcov seriózni páni s manželkami a rodinami, tak ich nebudem prezrádzať. (smiech)

Žili ste bohémsky život?
Na škole o nás hovorili, že sme boli veľmi dobrý ročník. Okolo seba sme mali Jirku Bartošku, Pavla Zedníčka či Bolka Polívku – skvelých „kumpánov“. Bolo s nimi veselo. Prehýrili sme roky štúdia, ale tiež sme hrali v divadlách a učili sme sa. Nekašlali sme na školu. Len sme žili bohémsky život.

Patrí to k povolaniu umelca?
Zvonka to vyzerá, že my herci nič nerobíme – len sa večer predvedieme na scéne. Lenže my tvrdo skúšame celý deň, potom sa chystáme na predstavenie, nuž a večer vystupujeme. Až o jedenástej v noci sa tento kolotoč skončí. Človek zo seba vydá nielen veľa energie, ale aj veľa citov. Herci sú nádoby plné emócií. Za jeden večer prežijeme celý život. Nemôžeme skončiť predstavenie, ísť domov a začať vysávať.

Chvíľku oddychu si teda doprajete v kaviarni či v krčmičke?
Po predstavení potrebujeme vypnúť, pozhovárať sa o tom, čo sa dnes podarilo a čo nie. Je to dôležité v každej profesii, ktorá vyžaduje vysoké nasadenie. A práve toto ventilovanie sa už počas študentských čias odohrávalo v kluboch či krčmičkách. Po predstavení sme dychtivo riešili umenie, kto čo a ako zahral a konfrontovali sme sa, či ideme správnou cestou, aký kumšt chceme robiť, či je naše divadlo pravdivé alebo či je to len hra. Niekde sme to museli popri škole vyriešiť. Bolo to také naše hľadanie. Hoci, my sme teda hľadali po tých krčmičkách naozaj dosť intenzívne.

A robili to aj vaši študenti?
Určite. Kým som ich na vyučovaní dostala do laty, trvalo to aspoň pol hodiny. Ale vedela som, čo sa deje. Musela som ich úplne „vyhecovať“, pretože boli unavení, váľali sa na stoličkách, ležali na laviciach. Musela som im často venovať toľko energie, až som niekedy večer v divadle sama nevládala.

Nestačí však skúsenému hercovi odohrať predstavenie dokonalo už len po technickej stránke?
Divák herca vždy odhalí. Poznám kolegov, ktorí sú celý život skvelí technici a prejde im to. Ale ja by som takto nemohla pracovať. Idem vždy až na dreň. Aj po tých rokoch si myslím, že keď vyjdem na javisko, musím na ňom nechať krv. Ak hrám v absolútnom nasadení, divák to ocení. Keď pozorne vníma, je to obojstranný zážitok. Herec je potom v nebi.

Ako sa potom obraňujete voči emóciám, ktoré prežívajú tragické postavy, čo hráte?
Je to veľmi ťažké. Hrám jedno predstavenie, ktoré doslova pretrpím. Napísala ho z vlastnej skúsenosti americká autorka Joan Didionová a vyrovnáva sa v ňom so smrťou manžela a jedinej dcéry. A ja s ňou jej osud hrám! Jej tvrdé okamžiky si musím prežiť. Vždy, keď potom prídem domov, som úplne na dne.

Čiže vás bolí to, čo ju?
Áno. Bolí ma až celé telo. Mám strach, aby sa mi niečo podobné nestalo. A prajem si, aby ma to nestretlo. Som šťastná, že o tom môžem iba hrať.

Vďaka dlhým rokom hereckej profesie dokážete zahrať prakticky kohokoľvek. Pomáha vám to v každodennom živote?
Vďaka mojej profesii najmä poznám, kedy to na mňa ľudia hrajú.

A hráte to mimo javiska aj vy na nich?
Snažím sa mierniť. Herečky sú exaltované a spoznáte, keď herečka vstúpi do miestnosti. Ja to robím nerada. Radšej sa blížim tesne pri stene. Predvádzania mám dosť na javisku. Nemusím to ľuďom dávať aj v krčme. V civile som radšej nenápadná.

Takže nie ste typ herečky, ktorá je rada stredobodom pozornosti?
V súkromí na to nemám povahu. Na javisku si to vynahradím.

Ste teda netypickou herečkou. Dokonca ani bulvár po vás nesliedi. Ako je to možné?
Žijem obyčajný život. Takmer 40 rokov s jedným mužom. Máme sa veľmi radi a život si spolu užívame. Robili sme podobné profesie, ale nikdy sme sa neiritovali, kto je slávnejší a kto zase menej slávny. A ono sa to často stáva.

Fandí vám teraz, keď sa okolo vás zase krúti pozornosť?
Veľmi. Je rád, že som teraz na staré kolená vo svojej profesii šťastná a drží mi palce. Keď som cestovala na premiéru filmu na Slovensko, dokonca mi doniesol eurá a s humorom ma upozornil, že idem do cudzej krajiny. Ja som mu za to na oplátku kúpila slovenské vínko z Pezinka.

Aké to bolo pre vás oboch, keď bulvár omieľal, že ste nafotili akty?
On mi na to povedal: „Aha, ja už som ťa takto asi dvakrát videl!“ (smiech) Vôbec mu to neprekážalo. Nikomu to predsa nemohlo prekážať! Pretože tie fotky boli veľmi decentné. Nič na nich nebolo vidieť. A hlavne vznikli len pre film, aj to len pre jednu scénu, ktorá trvá asi sekundu. To bola len taká hra médií. Myslím si, že to filmu napokon urobilo celkom dobrú reklamu. Každý sa išiel pozrieť, či tá Balzerka vyzerá naozaj takto…

Bol pre vás nový film Ženy v pokušení akýmsi občerstvením?
Iste. Veľmi sme si nakrúcanie užívali. Zišiel sa veľmi mladý a pracovitý štáb. S mojou filmovou dcérou Lenkou Vlasákovou a vnučkou Veronikou Kubařovou sme vytvorili úžasnú rodinu. Moji mladí kolegovia mi pomáhali vrátiť sa na plátno a ja som ich s obdivom sledovala, ako vedia hrať. Chalani ma vzali medzi seba, nosili ma na rukách, veľmi ma to s nimi bavilo. Nebol deň, kedy by sme mali problém.

Aby vznikol dobrý film, musia si herci a štáb aj ľudsky rozumieť, alebo stačí, že sú všetci profesionáli a vykonajú si svoju robotu?
Myslím, že dôležité je ľudsky si rozumieť. Keď dáte dohromady partiu, v ktorej si ľudia obľúbia jeden druhého a majú si čo povedať aj mimo kamery, cítiť to potom aj z plátna. A pán režisér je veľmi dobrý chlap, za všetko vie poďakovať.

A „nekecali“ ste režisérovi Jiřímu Vejdělkovi vy ženy do scenára?
Nie, nie, on bol veľmi dobre pripravený. Myslím si, že pán režisér musel poznať podobné ženy, aké vložil do filmu, pretože som s prekvapením zistila, koľko žien sa k filmu nadšene hlási. Ženy asi takéto životy žijú, ibaže s nimi nejdú na plátno. Tento film sa páči obom pohlaviam, pretože my ženy tam mužov pokúšame, ale sme tiež pokúšané. Je to o tom, ako rýchlo a kto odolá. Napríklad moja postava sexi babičky Vilmy odoláva rýchlo a rada.

Po dlhých rokoch máte teraz filmové obdobie. V kinách sú Ženy v pokušení, idete nakrúcať s Františkom Antonínom Brabcom rozprávkový muzikál V peřinách. Aký je to pocit byť opäť v kurze?
Vždy sú také vlny – sínusoidy. Dlho nič a potom všetko naraz.

Je vám príjemnejší film či divadlo?
Na to azda nijaký herec nemôže odpovedať. Pretože samozrejme aj vo filme, aj v divadle je to stále herectvo. Ale v každom je to trošičku iná disciplína. Základ hereckej práce je v divadle. Herec sa práve v ňom naučí podstatné veci – ako zaujať diváka, ako ho nalákať, pokúšať… Tréning v divadle je pre herca veľmi dôležitý. Film potom už možno vnímať ako korenie. Ale ten grunt je vždy v divadle.

Film je predsa len stálejšie médium – zostane zaznamenaný a divadlo je skôr čaro okamihu. Čo je cennejšie?
Film už potom herec nemôže meniť. A keď sa naň pozerá, povie si: „Toto by som urobila inak a tamto tiež!“ Ale už nemôže. Zato v divadle môže svoj výkon upravovať každý deň. Diváci nahodia na udicu takú atmosféru, že vždy je to iné. Vlejú hercovi toľko energie a toľko od neho chcú! Divadlo je tu a teraz, ale film je ako konzerva. Síce vás zaznamená mladú, ale so všetkými chybami a s tým už potom nepohnete.

Je teda pre vás film aj formou spomienky – ako keď sa dívate na staré fotografie?
Áno, akoby som listovala albumom a hovorím si: „Aha, to som bola mladá!“ Nedávno som bola v programe Milana Kňažka Takí sme boli a on mi chcel urobiť radosť a prekvapiť ma. Našiel záznamy mojich prvých filmových počinov, ktoré boli práve na Slovensku. Môj prvý film sa volal S Rozárkou a režíroval ho Miro Horňák. Martin Huba tam so mnou hral ešte asi ako študent, ja som bola Rozárka. A oni z toho v relácii pustili záznam. Zostala som úplne zarazená. Pretože ja by som sa v tom filme ani nespoznala. Zanechala som teda filmovú stopu. Ale divadlo mizne ako sen.

Zostáva však v ľuďoch, nie?
Lenže na ako dlho? Mám napríklad jednu hru, ktorú hrávam už dlho. Je to komédia Môj báječný rozvod, v ktorom hlavnú postavu v päťdesiatke opustí manžel a ona sa s tým musí vyrovnať. Rieši to s humorom. Prišla raz za mnou jedna pani, ktorá si prežila to isté. A zverila sa mi, že ju moja rola postavila na nohy. Hra jej ukázala, že je možné prežiť aj zlé chvíle a že keď sa na ne človek díva s úsmevom, je možné ich dokonca prežiť skvele! Teší ma, keď predstavením dodám silu alebo odvahu.

Môže teda divadlo či film pomáhať ľuďom?
Nemyslím si, že vďaka divadlu či filmu človek niečo vo svojom živote naozaj zmení. Ale umenie má čarovnú silu, že dá aspoň na dve hodiny zabudnúť na každodenné starosti.

Eliška Balzerová
Narodila sa 25. mája 1949 vo Vsetíne. Už v detstve sa v nej prebudil záujem o divadlo, hrala aj v ochotníckom súbore. Po štúdiu na brnianskom konzervatóriu absolvovala herectvo na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Prvé angažmán získala v Juhočeskom divadle v Českých Budějoviciach.

Preslávila sa ako 25-ročná úlohou doktorky Čeňkovej v seriáli Nemocnica na okraji mesta a zahrala si aj v jeho pokračovaní Nemocnica na okraji mesta po dvadsiatich rokoch. Od roku 1977 bola dve desiatky rokov členkou pražského Divadla na Vinohradoch. V druhej polovici 90. rokov sa spolu s hereckým kolegom Tomášom Töpferom podieľala na znovuotvorení Divadla na Fidlovačce, kde hrá dodnes. Diváci ju poznajú aj z filmov ako Vrchní, prchní či S tebou mě baví svět. Objavila sa aj v cykle TV Nova Soukromé pasti. S manželom Janom Balzerom majú dcéru Adélu a syna Jana.

debata chyba