Na Slovensku máme opačné garde, keď najsmelšie počiny v renesancii belcanta pochádzajú z Banskej Bystrice. Práve tam, pred deviatimi rokmi, ako prví oprášili Belliniho Puritánov. Národnej scéne tak opäť raz vyfúkli prvenstvo.
Dramaturgia však nie je o pretekoch. Podstatná je kvalita naštudovania. O ňu v spevácky vypätom diele zabojovala bratislavská opera s tímom vedeným nemeckým dirigentom Heikom Mathiasom Försterom a režisérom Pavlom Smolíkom.
Paradoxne si vokálne nástrahy väčšmi uvedomili tvorcovia javiska než hudby. Zatiaľ čo Smolík sa stiahol do defenzívy a skôr aranžoval, ako vynášal do popredia politické pozadie príbehu, Förster preforsírovaným orchestrom sťažil sólistom prácu.
Bol to pritvrdý a prihlučný Bellini. Prehnane dramatický na úkor vláčnosti a rafinovaného výrazového pradiva poslednej skladateľovej partitúry. Ani v tempách nebol dirigent konzekventný, v gradáciách stupňoval skôr dynamiku.
Na 2. premiére Pavol Selecký koncepciu trocha zmäkčil a dosiahol plastickejší zvuk. Opticky je divák nabádaný vnímať Puritánov dvojako. Dobovo, prostredníctvom Várossovej kostýmov, a nadčasovo – cez Hollého výpravu. Prevahu scén vedie réžia síce staticky, no svetlami atmosféru rozčleňuje a uvádza do pohybu. Za romantickým námetom neradno hľadať logiku a Smolík ju ani násilne nevnáša. Dôraz je na emóciách, na dobovo módnej strate zmyslov, adekvátnom pátose a prieniku do psychológie.
Záhadou javiska ostávajú od polovice večera dva visiace cencúle. Náhrada šťastného konca otvoreným, keď Elvira neprecitá zo šialenstva a medzi ňou a Arturom spadne tylová opona – posúva pointu a môže byť tiež predmetom polemiky.
Hlavná záťaž naštudovania leží na protagonistoch. Obe obsadenia vyšli so cťou, ako celok však druhá premiéra mierne prevýšila prvú. Pravú slnečnú farbu, opojnosť fráz a technickú suverenitu preukázal taliansky tenorista Ivan Magri (Arturo). Oproti nemu premiérový Oto Klein síce zdolal najexponovanejšie výšky, no pod nimi znel hlas priúzko. Vladimír Chmelo (Riccardo) zapôsobil kovovo údernými stredmi a dramatickým ťahom. Aleš Jenis zasa lyrickou noblesou. Rozdielni sú aj obaja basisti. Jozef Benci je jadrnejším Giorgiom, Peter Mikuláš strhujúcejším vo výške. Andrea Čajová a Martina Masaryková, talentované a typovo vhodné sopranistky, sa statočne vyrovnali s rozsahom aj ozdobami partu Elviry.
Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5
Vincenzo Bellini: Puritáni
dirigent: Heiko Mathias Förster
réžia: Pavol Smolík
scéna: Marek Hollý
kostýmy: Ľudmila Várossová
premiéry v Opere SND 18. a 20. 6. 2010
