„Pamätám si ho viacej ako sen než ako skutočnosť, keďže ako sen u mňa fungoval 19 rokov a ako človek len rok. Najčastejšie sa mi vybavuje, ako sme sa rehotali každý deň v Stoke, keď sme sa stretávali, a ako sme si úplne sadli, aj keď sme sa celý život nevideli,“ zaspomínala si dcéra Jara Filipa a herečky Anky Šiškovej, speváčka a herečka Dorota Nvotová. Hoci sa takisto ako Filip venuje umeniu, ako hudobníčku ju otec nestihol ovplyvniť. „Myslím si, že ako hudobníčku ma neovplyvnil, vynímajúc genetické možnosti. Jeho hudbu som začala počúvať, až keď som ho spoznala a to už som bola hudobne zrelá, s vlastnými pesničkami a textami a mala som 17 rokov,“ povedala Nvotová.
Filip pochádzal z učiteľskej rodiny a narodil sa v Hontianskych Nemciach v okrese Krupina. Po absolvovaní základnej umeleckej školy prišiel do Bratislavy študovať na konzervatóriu hru na klavíri. Tu sa stretol s Dežom Ursinym, s ktorým neskôr dlhé roky spolupracoval a nahral klávesy na väčšinu jeho albumov. „Poznal som Deža od svojich pätnástich rokov, keď som ako vystrašený dedinský chlapec prišiel do Bratislavy. Dve tretiny môjho života sme boli v kontakte ako priatelia i ako muzikanti,“ povedal Filip po Ursinyho smrti pre denník SME.
Väčšina divákov a poslucháčov však intenzívnejšie vnímala najmä Filipovu spoluprácu s dvojicou Lasica a Satinský. „Bol to človek, s ktorým som si rozumel. Nebolo treba nič si dlho vysvetľovať. Takých stretnete len pár v živote,“ citoval Milana Lasicu server cs-magazin.com. Lasica mal dokonca o Filipovi povedať, že to je človek, ktorý dokáže zhudobniť telefónny zoznam. S Lasicom a Satinským Filip nahral niekoľko albumov vrátane platne Bolo nás 11. Sú na nej piesne, ktoré časom prakticky zľudoveli.
„Relevantný pre vznik akéhokoľvek CD by mal byť nahromadený materiál v človeku, potreba hudobnej výpovede a nijaký iný dôvod. Akýkoľvek iný dôvod je mi odporný,“ povedal Filip pre inzine.sk pred dvanástimi rokmi. „Pieseň je, a aspoň u mňa by mala byť, vždy prejavom krátkeho intenzívneho vzopätia… Pieseň je krátky, ale prenikavý pohľad do seba samého… Pokiaľ je to pieseň vnútorná a nevznikla na citové vydieranie na hitparádach,“ dodal.
Filip, ktorý vyštudoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení, spolupracoval s viacerými divadlami nielen ako hudobník, ale aj ako herec. Takisto to bolo aj pri filmoch – v niekoľkých hral (hlavnú úlohu stvárnil napríklad v biografickom filme Františka Vláčila Albert), k iným skomponoval hudbu. Vystupoval aj v rozhlase.
V deväťdesiatych rokoch spolupracoval so Štefanom Skrúcaným, Rasťom Piškom, Mirom Nogom, Stanom Radičom a Zuzanou Tlučkovou na humoristických reláciách ako Apropo TV či Telecvoking. Okrem toho bol veľkým fanúšikom počítačov a internetu. Mnohí tvrdili, že je od neho závislý, on však závislosť od internetu prirovnával ku knihomoľstvu. „Najstrašnejšie na tomto médiu je nielen to, že nemá konca, ale navyše ten koniec sa závratnou rýchlosťou vzďaľuje. Síce sa pokúšate odkrajovať, ale odkrajujete pomalšie, ako pribúda,“ povedal Filip v rozhovore na stránke sietovka.sk.
A už vtedy sa vyjadroval k téme, ktorá prevrátila hudobný priemysel naruby až niekoľko rokov po jeho smrti. „Nech nájdu nejaký legálny spôsob, ako zastaviť šírenie mp3 formátu, alebo nech sú ticho. Nech idú zakázať, že si ide Anička nahrať svojho obľúbeného Paľka Haberu z cédečka na kazetu pre svoju priateľku Zuzku. Som zvedavý, či sa s takou vervou, ako sa púšťajú do empétrojok, zaoberajú Aničkou a Zuzkou,“ povedal pre sieťovku. Sám sťahovanie skladieb z internetu neodsudzoval, to nechával na hudobné vydavateľstvá. „Ja sa tým nemám čo zaoberať, odhliadnuc od toho, že mňa naozaj úprimne teší, keď si ľudia stiahnu moje pesničky. Nikto si nebude sťahovať niečo, čo sa mu hnusí.“ O internete a počítačoch písal istý čas stĺpčeky aj do Nedeľnej Pravdy.
V polovici deväťdesiatych rokov sa začala Filipova spolupráca s Richardom Müllerom. Na album 33 z roku 1994 mu s výnimkou jednej skladby zložil všetky piesne vrátane hitu Milovanie v daždi. Podobne bol Filip podpísaný pod väčšinou pesničiek na albumoch LSD, Nočná optika aj Koniec sveta. Filip pre Müllera zložil aj jeden z jeho najhrávanejších hitov Cigaretka na dva ťahy. Ako poctu Filipovi nahral Müller po jeho smrti spoločne s Milanom Lasicom platňu Müller spieva Lasicu, Lasica spieva Müllera, Lasica a Müller spievajú Filipa.
Album Jarove pesničky zase ako poctu Jarovi Filipovi nahral s viacerými slovenskými hudobníkmi Ivan Tásler. „Teším sa, že na tie pesničky je niekto zvedavý aj dnes a že mu niečo hovoria,“ povedal pred dvomi rokmi Tásler. „Nikdy som sa netajil obdivom k muzike Jara Filipa. Sú to silné melódie, ktoré na mňa vplývali počas rôznych období.“
Filipov syn Jaro, ktorý sa podieľal na výbere pesničiek na album, vtedy dodal: „Za otca som veľmi šťastný, že takýto album vznikol, že je to pohľad inej generácie na jeho muziku,“ povedal. Filipove pesničky na album prespievali Zuzana Smatanová, kapela Chiki liki tu – a, Peter Lipa či Katka Knechtová, ktorá sa ho, keď bola malá, bála. „Asi preto, ako vyzeral. Bol veľmi výrazný typ, stále bledý, s veľkými očami, v rukách cigareta… Niekedy hral také patetické, zvláštne harmónie, a to mne ako dieťaťu jednoducho nerobilo veľmi dobre.“
Filip, ktorý pil veľa kávy, fajčil a málo spával často vyzeral, akoby bol namrzený. „V osobnom styku bol úžasný jeho neuveriteľný zmysel pre humor. Mal skvostné momentálne nápady. Aj keď nemal dobrú náladu, humor vždy zvíťazil a vždy mu niečo vtipné napadlo a povedal to, aj keby panovala neviem aká smutná nálada, aj keby bol neviem aký otrávený. Mimochodom, vyzeral permanentne otrávený, ale bol pravdepodobne otrávený iba nikotínom,“ zaspomínal si v knihe Mariana Jaslovského Jaro Filip – človek hromadného výskytu Milan Lasica.
Jaro Filip, ktorý sólovo debutoval až v roku 1996 platňou Cez okno, stihol nahrať ešte jeden sólový album Ten, čo hrával s Dežom, a potom zomrel. Jeho hudba však zostáva. Čím môže inšpirovať dnešných hudobníkov? „Neviem, možno tým, že vedel robiť dobré, obyčajné pesničky. Na to už dnes nikto veľmi nedbá. Všetkých zaujíma, ako sa tam miešajú štýly a hento a toto a anglická scéna a elektronika … Ono je to všetko fajn, ale nie je to podstatné. Dôležitá je pesnička, ktorá vo vás zostane. A to otec vedel robiť dobre,“ uzavrela Dorota Nvotová.
