Galakoncert s Evou Marton poodkryl minulosť aj budúcnosť

Na tradičné otváranie sezóny Slovenského národného divadla operným koncertom nadviazala aj nová riaditeľská zostava. Peter Dvorský využil svoje umelecké a porotcovské kontakty, keď pozval svoju bývalú javiskovú partnerku Evu Marton a víťazov ostatnej Medzinárodnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského.

14.09.2010 13:00
Maďarská sopranistka Eva Marton (druhá sprava)... Foto:
Maďarská sopranistka Eva Marton (druhá sprava) má za sebou oslnivú kariéru a stále patrí k vynikajúcim operným speváčkam.
debata

Poodkryl dve okienka – do minulosti a budúcnosti. Výhľad z prvého bol reminiscenciu, z druhého perspektívou. Tretí, do sveta súčasných hviezd, azda príde tiež. Priestor dostali protagonisti domáceho sólistického súboru, novinkou bolo uplatnenie baletu v Borodinových Poloveckých tancoch.

Vyše štyridsaťročná kariéra maďarskej sopranistky Evy Marton je vskutku oslnivá. Svojho času v partoch verizmu, v operách Richarda Wagnera a Richarda Straussa nenachádzala veľa konkurentiek. Dnes sa venuje najmä pedagogike a na divadelné dosky vstupuje sporadicky.

Z troch čísel prednesených na galakoncerte bolo zreteľné, že jej Tosca, Gioconda a Izolda boli autoritami. Wagnerove dramatické hrdinky stvárňovala ešte pred desaťročím, takže zo Smrti z lásky z Tristana a Izoldy nevyprchal štýlový náboj, farebné a objemné tóny. Čím okatejšie sa pod Pucciniho a Ponchielliho árie podpísal zub času, tým hlbšia bola ľútosť, že k nám Marton nezavítala na jej zenite.

Naopak, bieloruský barytonista Iľja Silčukov a chorvátsky basista Goran Jurič majú budúcnosť pred sebou. Sú to veľké talenty, bohaté materiály, podoprené zdatnou technikou a vkusnou estetikou spevu. Prvý z nich má síce komornejší fond, no v lyrickom repertoári (Massenetova Hérodiade a Čajkovského Jolanta) naplno zaznela jeho ušľachtilá farba a príkladná fráza. Basové hlasy dospievajú dlhšie, no 27-ročný Jurič je už dnes zrelý vo výškach i hĺbkach. Vníma verdiovskú kantilénu (árie zo Simona Boccanegru a Dona Carlosa) a púta kultivovanosťou prejavu.

Z domácich sólistov sa v árii titulnej hrdinky Donizettiho Lindy di Chamounix zaskvela Ľubica Vargicová. Spievala v optimálnej forme, v jej hlase sa snúbila dramatickosť materiálu s virtuozitou v ozdobách a vo výškach. Tomáš Juhás áriu Werthera z Massenetovej rovnomennej opery vybavil nielen silou tónu, ale aj dynamickými nuansami. Adriana Kohútková si vyskúšala raného Verdiho, no Elvira z Ernaniho zatiaľ nie je jej pravou parketou. Spoľahlivého Gounodovho Mefista si zopakoval Jozef Benci. Na menšej ploche sa predstavili Ľubica Rybárska a Jitka Sapara-Fischerová.

Jednoznačnú pochvalu si zaslúži Rastislav Štúr, ktorý svedomito pripravil orchester aj v ukážkach, ktoré netvoria súčasný repertoár SND. Bola ich polovica, čo zároveň ctí aj dramaturgiu večera.

Nástrahám skladačiek sa však celkom vyhnúť nedalo. A jeden zármutok na záver. Ani problematickej akustike a zatlačeniu orchestra do hĺbky javiska (daň baletu) nie je prípustné čeliť technickou manipuláciou zvuku.

Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5

debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy