Ich aktuálne naštudovanie oboch dielov hry Johanna Wolfganga Goetheho Faust sa stalo navyše vôbec prvým uvedením oboch častí jedného z najvýznamnejších diel nemeckej literatúry (v preklade Milana Richtera) slovenským divadelným súborom. Režisér s dramaturgom tak stáli pred náročnou úlohou. Či už z hľadiska scénografie, alebo nárokov na herecký súbor.
Inscenácia ponúka množstvo dejových línií a odkazov. Popri tých, ktoré obsahuje už samotný text, pridal Čičvák aj ďalšie – cez videoprojekcie (Tom Ciller), kostýmy (Marija Havran) alebo hercov.
Z dlhodobého hľadiska práve v tomto spočíva jeden z najvýraznejších prínosov Čičváka pre SND. Nesnaží sa ako väčšina jeho kolegov využívať tradičný postup, keď je základným nositeľom znaku herec. Naopak, vytvára syntetické diela, kde sú rovnocenne zastúpené všetky zložky. Na javisku nekladie proti sebe postavy, ale idey, ktoré reprezentujú. V tomto prípade sa teda nestretávajú Mefisto, Faust či Margaréta, ale pokušenie, žiadostivosť, utrpenie, sebectvo, obeta, láska.
Všetky sú totiž prirodzenou súčasťou každého jednotlivca, zvádzajú boj v jeho vnútri. Niekedy prevládnu negatívne, inokedy pozitívne. Všetko závisí od jediného – slobodnej ľudskej vôle. Posolstvom je, že jedinec môže svoj život zmeniť, má naň vplyv a nie je len bábkou v rukách osudu.
Práve sledovanie jedného základného cieľa sa však Martinovi Čičvákovi nepodarilo preniesť do inscenácie. Množstvo progresívnych nápadov – na pomery našich kamenných divadiel – sa uzavrelo v jednotlivých výstupoch. Tie ako samostatné časti znesú aj prísnejšie kritériá. Napríklad úvodný výstup druhej časti, počas ktorého „vzniká“ Hommunkulus (Daniel Fischer / Juraj Loj).
Stavba mizanscén, práca s temporytmom a kulminujúca hudba Petra Kofroňa, vytvorili pôdu pre vyvrcholenie celého výstupu, keď Hommunkulus preskočí rampu javiska a cez sedadlá divákov postupne mizne za posledným radom hľadiska. Tých pár sekúnd je efektnou manifestáciou slobody, šťastia a voľnosti. Nasleduje však ďalší výstup, postavený na úplne odlišnom princípe a s vlastným vnútorným tempom.
Samozrejme, každá inscenácia má svoju linku dramatického napätia, ktoré sa mení. Ak sa však takýchto strihov a zmien udeje najmenej sedem v hraniciach jednej dramatizácie, je to už problém.
Pozoruhodné však je, že podstatná časť hercov – po dlhotrvajúcom období nevýrazných výkonov, poznačených seriálovým herectvom či upadaním do stereotypných šablón – napokon pripomenula, aké sú ich reálne schopnosti. Ján Koleník, v oboch postavách, ktoré stvárňuje – Valentín a Euforion – stavia na podčiarknutí mužského elementu. Ivana Kuxová (Marta / Náčelníčka zboru / Starosť) pri sugestívnejších momentoch konečne nezatvára hlas. A takto by sa dalo pokračovať ďalej. No je smutné, že dnes už poteší aj to, ak herec odstráni zlozvyky, ktoré v čase nástupu do súboru vôbec nemal.
Robert Roth, ktorý je posledné roky lídrom hereckého súboru, sa tentoraz vyhol snahe o vytváranie vlastnej monodrámy. Kolegov berie za rovnocenných partnerov a je harmonickou súčasťou celku.
Faust I, II patrí k tomu progresívnejšiemu a kvalitnejšiemu v repertoári našich kamenných divadiel.
Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5
Johann Wolfgang Goethe: Faust I, II
réžia: Martin Čičvák
dramaturgia: Martin Kubran
scéna: Tom Ciller
hudba: Petr Kofroň
hrajú: Robert Roth, Ján Koleník, Táňa Pauhofová, Ivana Kuxová, Alexander Bárta, Zuzana Fialová, Zdena Studenková a iní
premiéra v Činohre SND 18. septembra
