Ladislav Chudík: Vek ma straší, ale ja mu vzdorujem

Ladislav Chudík má stále pekný hlas. Vychádza spod šviháckych fúzikov. Kedysi býval benjamínom hereckých spoločností, dnes je v brandži nestorom. Stále zostalo v jeho osobnosti - i prejave - niečo mladícke, nevinné a čisté. V máji oslávi 89. narodeniny a diváci mu stále ešte tlieskajú pri predstavení Tančiarne v SND. Tá sa už dožíva 239. reprízy.

07.04.2013 12:00
Ladislav Chudik Foto:
Ladislav Chudík
debata (10)

V týchto dňoch – 7.apríla – uplynie dvanásť rokov od premiéry predstavenia Tančiareň. Baví vás v nej stále hrať?

Že či ma to baví? Samozrejme, cítim sa s ňou dobre. Veď to je už moja jediná práca v divadle, ale priznávam, že už aj to ma namáha. Predstavenie má dve a pol hodiny – toľko musím tú námahu vydržať. Veľmi sa vtedy koncentrujem, ale stojí mi to za to, lebo pre nás hercov je aplauz odmena a ja mu stále rád podlieham. Odohranie predstavenia mi dodáva silu a radosť, úspech predstavenia pomáha však celému divadlu. Nad niektorou inscenáciou divák iba mykne plecom, iné si obľúbi – a Tančiareň sa hrá už vyše desaťročia.

Ako sa pripravujete v deň predstavenia? Alebo už v jeho predvečer myslíte na to, že na druhý deň budete hrať?

Prosím vás! Ja na to myslím už od tej chvíle, čo sa mi termín objaví v diári! Poviem si: Pánabeka, teraz, kamarát, musíš sa sústrediť na kondíciu! Vtedy máme s manželkou aj pracovnú konferenciu – Alenka si totiž robí na mojich predstaveniach poznámky a je veľmi kritická. Práve sa chystá, že mi povie pripomienky z posledného. Vyhráža sa: Budeme sa pripravovať! Chce ma upozorniť, kedy by som mal byť na javisku viac v strehu.

Neurazíte sa kvôli pripomienkam? Nechceli ste hraním už praštiť?

To nie, ale keď ma to bude viac trápiť, budem sa musieť vystupovania vzdať. Mám 88 rokov a už mi zavadzajú. Ide mi na 89., tento rok v máji, a to je také niečo neuveriteľné, že keď mi číslo 89 prejde hlavou, tak… Ja to mám vlastne furt v hlave! Tá deviatka je taká hrbatá! Osmička ešte nie je taká strašná, je aspoň v páse štíhla, ale deviatka, to je zrolovaný hrb. Toto človeka straší, ale divadlo ma neprestáva baviť. A núti ma robiť aj všeličo iné. Musím sledovať, čo sa deje, zaznamenávať, čítať, nemal by som ako herec zaostať. Mám teda dosť roboty, lebo si ju prisvojujem, vyhľadávam. Aj tak veku vzdorujem. Rád by som napríklad viac spolupracoval s rozhlasom.

Hlas máte stále pekný, takže rozhlas by vám sedel, ale dnes už nie je toľko dramatických textov v éteri ako kedysi. Kedy ste po prvý raz prehovorili do mikrofónu?

S rozhlasom spolupracujem od roku 1943 – vlastne je to už tiež sedemdesiatka. Vlani v jeseni ma pozvali do Slovenského rozhlasu na oslavu. A pri tej príležitosti som venoval rozhlasu do jeho múzea rádio Grundig z roku 1956, ktoré ešte funguje. Oni majú totiž zbierku starých rádií a ja mám rozhlas rád. To bolo milé stretnutie, ale na spoluprácu ma skôr prizvali z olomouckého rozhlasu. Nahrávalo sa v Bratislave (aby som nemusel cestovať), ale vysielalo sa z Moravy. Bol to akoby Dubčekov monológ, scenár napísal slovenský študent a relácia mala ohlas. Ľutujem, že Slovenský rozhlas sa ku mne až tak nehlási. Moja generácia nahrala preň obrovský archív, ale až taký záujem – adekvátny tomu výkonu – o starších interpretov nie je. Dávni pracovníci poodchádzali, mladší už zabudli… A vôbec, teraz je v rádiách väčšinou hudba. V Česku, na stanici Vltava, som však mal tiež nedávno peknú vec. Rozprával som v piatich pokračovaniach, bolo to vo vianočnom čase.

Česi si vás prisvojujú ako doktora Sovu zo seriálu Nemocnica na okraji mesta. Teší vás to?

Som rád, keď ma oslovia aj z Česka, lebo – ja som sa narodil v Československu a pre mňa to nie je fráza. Beriem to ako záväzok – či už sme spolu, alebo sa držíme spolu rozdelení. Vo mne je ten vzťah k českej kultúre a k Čechom umocnený ešte tým, že sme jazykovo najbližší Slovania. Som čechofil a nie čechoslovakista.

RTVS nedávno urobila televízny záznam práve z predstavenia Tančiareň. Ako sa to podarilo?

Divadlo sa o to usilovalo už dávno. Stretli sme sa s pánom Mikom na pohrebe Karola Kállaya. Nakrúťte Tančiareň, poprosila ho moja žena. A nebolo to, samozrejme, len kvôli mne. Išlo o to, aby v archíve existoval kvalitný záznam tohto predstavenia pre budúcnosť. Kedysi František Zvarík povedal, že to bude nové Na skle maľované a asi to tak naozaj bude. Každý divák si tam nájde to svoje vnímanie histórie, obdobie, ktoré najviac prežíval. Nestačí raz vidieť Tančiareň, dobre teda, že bude zvečnená.

O vašom prežívaní histórie svedčí aj korešpondencia s básnikom Jaroslavom Seifertom Tichý dvojhlas, ktorá vyšla knižne s DVD aj s CD, na ktorých recitujete jeho verše. Boli ste niekedy u Seiferta? Stretli ste sa?

Vzťah s básnikom Jaroslavom Seifertom sa začal mojím listom, čím sa utvorili možnosti, aby sme si i naďalej vymieňali naše zážitky. Ja som s veľkou úctou, ale aj s obavami, napísal prvý list – či mu to nebude nepríjemné? Ukázalo sa, že môj list ho potešil a tešil ho aj ďalší kontakt. Želal si, aby som ho navštívil, keď budem v Prahe, ale ja som tam mal vždy málo času a nemohol som si len tak odskočiť. Bolo to ťažké aj preto, lebo bol často chorý. Raz sa to však predsa podarilo – bol som tam, stretol som sa s ním, s jeho rodinou aj s jeho priateľom, kritikom, ktorý býval v Seifertovom susedstve. Tešilo ma, že Seifert vďaka našej korešpondencii sledoval aj slovenské televízne pondelky a písal mi malé kritiky. Písal, kto všetko bol výborný. Vtedy boli ešte aj Chvíľky poézie na obrazovke a v jednom liste bolo ako postskriptum napísané, aby som pozdravoval Idu Rapaičovú, že sa mu veľmi páčil jej prednes. V tom čase to bola ešte čerstvo moja bývalá žiačka, takže ma to tešilo tiež.

Ale nad postavou doktora Sovu sa až tak nerozplýval – on bol nekompromisne kritický voči Dietlovi… Čo ste na to hovorili?

Ja som to nekomentoval. Mal som pochopenie, lebo išlo o rozdielne literárne osobnosti – Dietl bol profesionálny scenárista a Seifert básnik. To sa nedá porovnávať, každé bolo o niečom inom. Seifert však, vďaka svojim listom, vyjadril svoj vzťah k Slovensku.

Nebáli ste sa s ním kontaktovať, keďže bol vlastne disident?

Pre mňa bol predovšetkým básnik, nakoniec svetový, keďže jediný z nášho prostredia dostal oprávnene Nobelovu cenu za literatúru.

S Rúfusom ste sa tiež mali radi?

Rúfus patril do mojej najbližšej rodiny básnikov. Často som ho recitoval. Bol mi ako brat.

Vy ste sa vlastne cez recitovanie dostali kedysi do rozhlasu?

V roku 1944 ma prijali do SND a v rozhlase som začal účinkovať už v roku 1943. Paradoxne, práve rozhlasový režisér Richard Reimann mi veľmi pomohol v rozbehu môjho hereckého života. Keď sme robili nejaký dramatický útvar v rozhlase, pozýval ma do svojej garsónky a špeciálne sa mi venoval, učil ma a viedol ma. Medzi rozhlasom a televíziou však nebol vtedy veľký rozdiel a oboje patrilo do hereckého života.

Študovali ste – máte niekoľko semestrov – slovenčinu a ruštinu na filozofickej fakulte. Aké reči ešte viete? Viete napríklad po nemecky?

Učil som sa v emigrácii. Dostal som možnosť študovať viacmesačný kurz v Goetheho inštitúte v Rakúsku. Dostal som aj serióznu ponuku hrať vo viedenskom divadle Volkstheater. Brali ma ako talentovaného človeka, ktorý mohol pracovať v profesionálnych nemeckých divadlách. Vedel som naštudovať text v nemčine takým spôsobom, že som sa vyrovnal ostatným hercom.

A čo maďarčina? Vraj ste raz v maďarskej televízii hovorili po maďarsky.

Viem zopár slov po maďarsky, ale raz som spieval v maďarskej televízii Akácsos út. Jediné Maďarsko ma totiž vtedy – po úspechu Nemocnice na okraji mesta – pozvalo aj s manželkou. Vystupovali sme v programe, kde som varil, rozprával po maďarsky a spieval maďarskú pesničku. To mi zazlievali diváci zo Slovenska. Ale ja inak po maďarsky neviem.

Vedeli by ste si vo Viedni zvyknúť? Viete sa tam dnes predstaviť?

Ťažko povedať. Ja som vtedy v roku 1968 neodišiel do Rakúska z vlastnej iniciatívy. Bolo to na podnet mojej bývalej ženy, ktorá – ako sa neskôr ukázalo – bola už veľmi vážne chorá, ale ja som to vtedy ešte nevedel vyhodnotiť. Konala horúčkovito, ale ja som jej inštinktom veril. Myslel som si, že to je ženská predvídavosť, že našla východisko zo situácie, úkryt pred nebezpečenstvom. Ako som už povedal, v Rakúsku ma v divadelnom svete poznali, prijali ma do profesionálneho divadla, mohol som tam pôsobiť, zvyknúť si, ale nebol som s tým celkom stotožnený.

Aj tak ste sa však po návrate na Slovensko museli kajať?

Mal som rôzne zákazy, ale nekajal som sa. Žiadali ma, aby som sa verejne kajal, že ma vezmú späť do zväzu dramatických umelcov, ale to som odmietol. Potrestali ma tým, že som sa osem rokov nemohol objavovať sám v televízii, napríklad recitovať. Stále som tvrdil, že som nič nespravil, že sa nemám za čo ospravedlňovať – veď prejsť legálne hranice susedného štátu nie je trestné. Treba si však predstaviť to obdobie – budúcnosť nebola jasná, nikto nevedel, čo bude, a slová mali celkom inú váhu.

Zvláštne, že nezdôrazňujete, že ste odišli aj na protest proti okupácii a režimu, že to celé bolo súkromné…

Je samozrejmé, že sme odchádzali kvôli okupácii a hrozivej budúcnosti v našej krajine.

Neboli ste v Rakúsku aj nešťastný?

Nie, v tom období nám bolo v Rakúsku veľmi dobre. Rakúšania sa k nám vtedy správali neuveriteľne – a to nás tam bolo veľa, lebo bol práve čas dovoleniek a ľudia mohli cez Rakúsko odísť na Západ. Mnohí sa s tou myšlienkou pohrávali. Neskôr sa vraj správanie Rakúšanov zmenilo, ale vtedy nás prijímali, ako keď vás blízky človek chce zachrániť. Na hranici boli ľudia, ktorí mali pripravené adresy, kam sa môžete ísť ubytovať. Možno zohrávalo úlohu aj to, že v divadle Volkstheater ma poznali, mali sme s ním ako SND kontakt. Riaditeľ toho divadla mi poskytol ubytovanie vo vile, ponúkol, že mi požičia peniaze a dal mi možnosť vystupovať v hre, ktorú začali skúšať. Ako externého herca ma do tej hry prijali. Keď zistili moji študenti v Bratislave, že som odišiel zo Slovenska, prišli ma do Viedne presviedčať, aby som sa vrátil domov. Rozhodoval som sa.

Vraj ste sa radili aj s Werichom, či zostať, alebo nie. Poznali ste sa s ním osobne?

Osobne nie. Kontakt sa vytvoril práve na pôde Rakúska vo Viedni. Stretol som sa s ním a s jeho ženou. Keď som sa dozvedel, že je tam, považoval som to za svoju povinnosť. Bol som zvedavý, čo on ako občan povie na túto tému. Vyslovil sa, že oni sa vracajú a rozprával mi o tom, čo všetko môže vzniknúť, keď sa človek rozhodne odísť z vlastného štátu. Rozprával nezáväzne, počúval som ho, ale vedel som, že sa rozhodnem sám. Je ťažké byť emigrantom, keď je človek závislý od jazyku a slova. Hovoril o tom, že pre herca je veľmi ťažké pôsobiť v krajine, v ktorej sa rozpráva inou rečou. Jeho herecký partner Voskovec zostal napríklad v Amerike (už po roku 1948), ale pre Wericha bolo veľmi dôležité české slovo a tak nakoniec zostal doma. On na mňa nijako netlačil, ani proti ani za – len povedal, že emigrácia je veľmi ťažká. Študenti prišli, zapôsobili na mňa emočne, pokreslili výzvami ulicu, kde sme bývali, a ja som sa rozhodol vrátiť. Naplnil som svoju zmluvnú povinnosť a dohral svoju postavu v divadle Volkstheater a v decembri 1968 som sa vrátil. Keby som zostal, boli by ma prijali a bol by som aj nemecky hovoriacim hercom. Vyvíjalo sa to po mojom návrate na Slovensko tak, že riaditeľ v Rakúsku, ktorý ma vtedy prijal, o niekoľko mesiacov zomrel a ja som mu hovoril nad hrobom v mene SND. Vyslali ma z Bratislavy, lebo sme mali s tým divadlom priateľský kontakt, spolupracovali sme. To boli také zvláštne situácie, keď nás Rakúšania prijímali, otvárali nám náručie a tak tam bolo treba ísť a povedať – my vás považujeme za svojich priateľov.

Ako to, že to išlo?

Dalo sa to, ešte nebola ustálená situácia. Vládol chaos.

Máte to šťastie, že ešte aj vo vysokom veku ste filmovali s režisérom Hřebejkom (Kawasakiho ruža, 2009). Bolo to niečo iné, ako keď ste nakrúcali prvé slovenské filmy?

V 50. rokoch bolo už všetko na úrovni. Existovali ateliéry, režiséri, kameramani, školy pre filmárov. Veľký ťahúň bol Paľo Bielik, ktorý najprv sám skúšal ako herec na doskách SND, potom hral v českých filmoch, stal sa slávnym Jánošíkom vo Fričovom filme Jánošík (1935) a tým si otvoril cestu, aby sám režíroval a vytváral diela. Školu nemal, ale bol profesionál. Bol režisér, ktorý vyšiel z ochotníctva, samouk, mal rešpekt a invenciu. Vtedy sa filmovalo najmä v exteriéroch. Neskôr už boli ateliéry na Kolibe. Napríklad film z roku 1959, Kapitán Dabač, nakrúcal Paľo Bielik aj pod Bratislavským hradom. Ako kapitán Dabač som po zráze spúšťal nákladiaky nasmerované vo filme do priepasti. Bielik našiel to miesto pod hradom a každý si myslel, že to je v horách. On mal dobré nápady a vždy si vedel poradiť.

Ako vyzerala vtedy premiéra slovenského filmu? Kam chodili herci oslavovať? Ktoré kino bolo premiérové?

Hviezda, Tatra, ale neviem to presne. Niektorí herci, aj ja som bol medzi nimi, prešli v roku 1946 na Novú scénu ND. V historickej budove sa totiž hrala opera, balet aj činohra a mali sme tam málo priestoru, tak sme prešli na novootvorenú Novú scénu Národného divadla. Dibarbora, Gregor – on to aj organizoval – a ďalší herci. Na Novej scéne ND som sa dostal do centra diania, mal som veľa príležitostí, boli sme dobrá partia a po predstavení sme veľakrát išli do La¤Palomy na Heydukovej ulici. Bolo tam otvorené do jednej v noci.

Chodila tam aj pani Magda Lokvencová-Husáková, ktorá bola v tom čase režisérkou na Novej scéne ND? Hrali ste s ňou niekedy?

Hrával som s ňou na javisku Novej scény ND, ale potom ma obsadzovala ako režisérka. Mala totiž talent nielen hrať, ale vytvárať dielo režijným spôsobom. Bola to prvá žena režisérka na Slovensku. Do La¤Palomy nechodila. Nemala také záujmy. Ako žene sa to ani nepatrilo, a keďže bola v postavení režisérky, už tobôž nie. Ona si nemusela robiť protekciu, lebo ona rozhodovala, kto čo bude hrať.

Kde ste vtedy bývali? Mali ste z La¤Palomy blízko domov nočným mestom?

Aj hej, býval som vtedy v manzardke na Laurinskej, oproti Hviezdoslavovmu divadlu. Dostal som ju od môjho uja, ktorý prišiel do Bratislavy pracovať z Hronca, ale už manzardku opúšťal a prepustil mi ju. Bola to taká náhoda. Určitý čas som tam bol sám, potom som prichýlil Vila Záborského. On bol pre mňa pôvodne pán učiteľ, autorita, ale dosť často si „vytínal“, veľmi mu chutil život. Mali sme teda v izbe plno fliaš, susedia pod nami sa hnevali, keď mu padali na dlaždice. Keď sa Záborský oženil, manzardku som novomanželom prenechal navždy. Zo sobáša prišli totiž rovno tam a ja som nemal to srdce im zavadzať. Odišiel som a hľadal si nové bývanie. Ja som bol v tej hereckej spoločnosti dlho benjamín, najmladší. Musel som kolegov počúvať, klaňať sa im, dolievať im. Najmä Vilo Záborský to schuti robil: "Lacko, no veď čo je? Dolej, dolej, čo som ťa naučil?“ Ale veľmi sme sa skamarátili. Ja som bol vtedy v závese týchto chlapcov a bolo to pekné obdobie.

Mali ste aj vy zmysel pre humor ako oni? Hrali ste rád humorné postavy?

Hral som celú škálu postáv a mal som aj úspech v komických úlohách. Napríklad na Malej scéne SND sme dlho hrali hru Zlatí chlapci spolu s Martinom Gregorom a Ivanom Mistríkom. A musím nás pochváliť, že sme mali až 205 repríz!

V Tančiarni aj fajčíte – to iba filmujete?

Nie, v Tančiarni naozaj vyfajčím dve cigarety a kvôli tomu musím trénovať aj mimo javiska. Ja som však bol vždy len sviatočný fajčiar.

Ľudia sa čudujú, že stále bývate v paneláku v Petržalke. Ale, keďže ste "rozdávali“ garsónky, niet sa čo čudovať…

Bývame na siedmom poschodí a pod oknom máme veľkú záhradu bez plotov. Vyjdeme z paneláka von a po desiatich krokoch sme prakticky v lese. Je tam jazero Veľký Draždiak a Malý Draždiak. Ja sa pozerám z okna na Malý Draždiak. Cítim sa ako dobrý hospodár – na okne máme širokú dosku pre vtáčiky a ja ich tam kŕmim. Zlietajú sa.

Zvoní vám často telefón? Aj nedávno ste odovzdávali Cenu OTO – máte stále veľa pozvánok a ponúk? Čo vás vie najviac potešiť?

Ešte dostávam pozvánky a ponuky, ale na všetko už nestačím, musíme so ženou vyberať, čo sa ešte dá a čo nie. A čo ma najviac ešte poteší? Okrem umenia sa teším z prírody. Tej sme veľa dlžní. Mali by sme ju oveľa viac rešpektovať, tak ako to už robia vo svete. A tak si veľmi prajem (a nie som sám), aby v Petržalke bol – v miestach plánovanej, zbytočnej, štvorprúdovej, prípadne osemprúdovej cesty, ktorá nemá viesť ani cez Dunaj – krásny prírodný park. Už teraz je to oddychová zóna, ktorú si popri Chorvátskom ramene užívame na prechádzky. Prečo sa nepostaví ďalší taký most ako Apollo? To by nám oveľa viac prospelo, než vnucovať ďalší betón do Petržalky a pritom vyrúbať množstvo existujúcich stromov. Kedy sa bude konečne rešpektovať názor nás obyvateľov?

10 debata chyba