Na konci roka si ľudia želajú navzájom šťastie. Ste šťastný?
Načo kľučkovať: som. Mám svoje divadlo a veľký okruh spoľahlivých divákov, s ktorými si tuším stále máme čo povedať. Vlastne roky si s divákmi dávame navzájom najavo, že sme spolu radi. To je pre mňa takmer všetko.
Kedy sa o šťastie najviac bojíte?
Keď zrazu nečakane niekto z rodiny ochorie, čo sa síce stáva, ale vždy je to bolestivé. Povedzme aj ja – stratím hlas, alebo mám starosti s okom ako teraz – vtedy som viac ako bezmocný.
Vy sa otázkami šťastia zaoberáte aj profesionálne – v novej hre Nesladím, ktorá má aj podtitul balada o šťastí. Čo vás priviedlo k tomuto námetu?
Konkrétny príbeh zo života o žene, ktorú týral vulgárny manžel, napokon sa rozviedla a cestou z rozvodového konania podala tiket, na ktorý vyhrala tridsať miliónov korún. Po vypočutí tohto bizarného príbehu som po prvý raz začal rozmýšľať o hodnote ľudského šťastia.
Je to naozaj tak, že šťastie v hre vylučuje šťastie v láske?
Nikdy som netipoval, ba ani neviem, ako sa to robí, a tak som sa musel v živote orientovať na iné formy a miesta šťastia… Nechcem tu však nanovo pripomínať všeobecne známu úvahu o tom, že šťastie je v niečom inom.
Nesladím je hra zo súčasnosti. Budete v tejto línii pokračovať, alebo sa vrátite k historickým témam, s ktorými ste mali úspech?
Po hrách s historickými námetmi – Veľké ilúzie, Niekto to rád slovenské, Ako sme sa hľadali, Generál – som dostal chuť hovoriť o tom, čo žijeme teraz. Vycítil som, že to chceli aj naši diváci. Rozhodol som sa teda, že urobím voľnú trilógiu, tri hry, ktoré budú o súčasnosti. Prvá hra bola Mám okno, druhá je Nesladím a nad treťou sme už sedeli s režisérom Ondrejom Spišákom. Volá sa zatiaľ pracovne Predstav si. Je to moja prvá sci-fi, hoci sci-fi inak nečítam, ani sa o tento žáner nezaujímam, ale tak mi to vyšlo. No, keďže to bude v Radošinskom naivnom divadle, bude to sci-fi zo súčasnosti.
Potom budú diváci zasa túžiť po histórii – ste na to pripravený?
Rozmýšľam nad veľkou historickou freskou – Slovensko v dvadsiatom storočí. Aj by sa volala Dvadsiate storočie. Ale nemala by to byť história cez udalosti, ale cez ľudí, ktorí ich žili. Chcel by som ukázať na javisku jednu autentickú slovenskú rodinu.
Máte na to dosť materiálu?
Mám svoje spomienky a mám päť písaniek záznamov a spomienok, takže to bude cez konkrétne zážitky príbeh nás všetkých.
Kto písal do písaniek?
Môj otec. Bol kronikár ako ja. Mám teda toľko materiálu, že si budem musieť zodpovedne vyberať, aby sa mi to zmestilo do dvojhodinovej plochy. Ľudia sa budú rodiť, odchádzať, zomierať, všetko sa bude meniť, tak ako v živote. Mám toho už plnú hlavu, je to moja téma na ďalšie roky.
Máte ako autor problém niečo na javisku vysloviť?
Nie, prečo? Kedysi som mal takýto problém, a to z jedného jediného dôvodu – aby sme to vôbec mohli hrať. Pamätám sa na tie hrozné noci po prvej prehrávke pre dramaturgiu Slovkoncertu a pre tzv. veľkú komisiu. Musel som text upravovať, aby sme mohli hrať. To všetko je fuč, ale dnes je zasa veľmi silný ekonomický tlak. My ako vypredané divadlo s menom ho však – chvála nebeskému pánubohu – až tak nepociťujeme. Naše divadlo nie je štátne, nemáme dotácie. Musíme si zháňať peniaze na nájomné, na prípravu každej novej inscenácie, na všetko. Máme našťastie sponzorov, ktorí nám pomáhajú. Bez nich by sme to nezvládli.
Keď hovoríte v hrách o Slovensku, týka sa to západného Slovenska, alebo celej krajiny?
Týka sa to ľudí, a to je celé Slovensko. Keď hovoríte o ľuďoch, hovoríte o západnom, strednom i východnom Slovensku. Aj o Čechoch. Všetci sa tam nájdu. Inscenácia Mám okno sa odohráva na západnom Slovensku, hrali sme ju v Prahe a mala rovnaký standing ako v Bratislave. Keď hovoríte na javisku pravdu, vyvolávate vo všetkých rovnaký pocit.
A tá pravda? Chápu ju vždy ľudia? Nie je niekedy pre dnešných divákov aj nepríjemná?
Je. Po inscenácii Mám okno jeden divák vbehol do zákulisia, ešte som nebol ani dobre prezlečený a prosil ma, aby som s ním išiel až na javisko. Bol rozochvený a hovoril, že tá hra je o ňom, že ani on sa nerozpráva s otcom. Išli sme aj za jeho mamou, ktorá čakala vonku. Keď som jej podával ruku, ešte sa na mňa pochybovačne pozerala, neverila, že to je univerzálny ľudský príbeh, ktorý sa jednoducho stáva aj iným.
Do roku 1989 ste desať rokov hrali v PKO, nechystáte sa teraz sťahovať z Istropolisu do nového objektu?
My sa tu dobre cítime, sme tu presne 21 rokov. Akurát, že to nie je naše a platíme nájomné. Sme neštátne divadlo. Celkovo už hráme 48 rokov a vlani sme zahrali 247 predstavení po Slovensku. Všetky boli vypredané.
A čo sa deje v divadle, kde ste začínali – v Radošine? Hrá tam naďalej Divadlo Hlavina?
Tento súbor je moja pýcha, ale aj moja farma. Tam si skúšam určité postupy, každé leto som s nimi. Oni hrajú a skúšajú moje hry, teraz si vybrali náročnú Ako som vstúpil do seba. Je to skoro muzikál, ale zvládli to výborne. V súbore je kopa šikovných ľudí. Je to moja velikánska radosť a krásny oddych na leto: cez deň si robím svoju prácu a večer idem medzi nich. Oni divadlo milujú, ani si neberú v lete dovolenku, až po 15. auguste. Mávajú 22 repríz, hrajú aj v Piešťanoch, Bratislave, Nitre, všade, kde je o nich záujem, a ten je. Hlavina je moja srdcovka!
Máte veľa odchovancov. Učíte aj na VŠMU?
Profesorka Čahojová pozvala svojich poslucháčov z divadelnej vedy, aby chodili k nám na skúšky hry Nesladím. Mali vidieť, ako sa rodí inscenácia, ako sa skúša. Už sa boli pozrieť na predstavení a potom sme o tom hovorili. Bolo to veľmi zaujímavé, ich postrehy boli inšpiratívne a múdre. Pýtal som sa, čo im pripomína RND a jedna poslucháčka povedala peknú metaforu: vraj je to ako starý pekný štýlový dom, kde sa každý dobre cíti, na rozdiel od takých domov, ktoré sú síce moderné, priestranné, vysvietené, ale človek sa v nich cíti všelijako, nie ako v takomto dome.
Máte dve vnúčatá – čím vás prekvapujú?
Otázkami. Píšeme si napríklad e-maily s vnučkou a ona mi dala otázku: Ktorý človek videl ako prvý na svete sneh? Zaváhal som a tak som na to išiel až od Adama.
Kedy ste najrozochvenejší?
Keď sa vydarí predstavenie. Veľmi to na javisku cítime: dnes to bolo to pravé orechové! Vtedy mám výborný pocit. Niekedy za mnou chodili ako za hokejovým brankárom, všetci ma objímali a tešili sa na predstavenie. Dnes je to naopak: dnes sa po predstavení všetci pobozkáme, keď si myslíme, že to bolo ono.
Ako vznikajú vaše hry? Na koľko rokov dopredu máte premyslený svoj autorský plán?
Moje hry sa rodia dlho, niekedy roky – napríklad hru o vynálezcovi Jozefovi Murgašovi a jeho dobe som chcel písať ešte na začiatku osemdesiatych rokov. História hry Nesladím je takisto vari sedemročná. Téma je jedno a hra niečo iné. A inscenácia v našom divadle – najmä keď medzi nás prídu režiséri Nvota či Spišák – zase niečo celkom iné. V inom divadle to však platiť nemusí.
Ako si zaznamenávate svoje nápady? Máte tradičný blok pod vankúšom, alebo bežíte k počítaču?
Vždy mám pri sebe iba svoju hlavu. To je môj spoľahlivý blok. Keď idem písať, nemám po ruke žiadne poznámky. Tie sú už dávno poukladané na inom mieste.
Vaše divadlo je často na cestách. V čom sa líšia predstavenia doma a „na návšteve“? Máte rád hranie na cudzích scénach? Máte rád nové obecenstvo? Čo vám dáva?
Od počiatku Radošinské naivné divadlo pravidelne cestuje po Slovensku, Čechách a Morave, ale často zájdeme za svojimi divákmi aj do cudziny, ostatne tak chodilo za divákmi povedzme divadlo Moliérovo… Všímame si, že diváci to dokážu náležite oceniť. Naše divadlo im je – aspoň mám taký pocit – malým či milým sviatkom. V minulej sezóne sme odohrali 247 predstavení, väčšinou na zájazdoch – a všetky boli vypredané a takmer vždy sa skončili ováciami postojačky. Čo, samozrejme, nepreceňujem, ale ani nepodceňujem; iba sa z toho teším!
Čomu ste sa o Slovensku naučili pri písaní svojich hier a budovaní vášho divadla?
Pokore. Úcte k tým, ktorým je naša divadelná práca určená – našim divákom. Už štyridsaťsedem rokov spolu žijeme, hľadáme i blúdime, smejeme sa, plačeme, starneme, ale najmä mladneme. Áno, stále spolu.
Bolo by pre vás rovnako zaujímavé, keby ste boli americkým dramatikom, ako byť dramatikom z Radošiny?
Nikdy som o tom nepremýšľal. Ale radšej to poviem takto. Ak máte čo povedať, máte k tomu kúsok javiska, presvedčivý hlas a v očiach iskru – v divadle to začne fungovať; vtedy ani na národnosti nezáleží…
Divadlo je aj liahňou nových talentov – máte nos na dobrých hercov, hudobníkov, režisérov. Akú vlastnosť musí mať ten, kto chce byť v Radošinskom naivnom divadle?
Skrátim to: zaujímavý herec, nadpriemerný spevák a hudobník a človek, s ktorým chcem hrať nielen divadlo, ale aj žiť.
Viete byť v divadle aj prísny?
Aj by som chcel byť, ale dosť často mi to nevychádza.
Viete si predstaviť, že by sme zasa žili bez internetu, bez mobilov? Boli by sme iní?
Neboli by sme iní. Tisícročia sme v podstate rovnakí. Ubudli nám z rúk kyjaky, pribudli v nich mobily, zabíjali sme zvieratá, teraz zabíjame ľudí a čas…
Zbavil internet ľudí osamelosti? Naozaj si tam každý môže nájsť priateľa? Lásku?
Internet pôvodne mal za cieľ spájať ľudí informáciami, v tom mu buď večná chvála! Ale! Dnes sú to však už vlastne aj virtuálne obžerstvá všetkého možného a nemožného, internet pospájal nielen jednotlivcov a národy, ale aj psychopatov a deviantov. Opäť dobré úmysly miestami vychádzajú úplne navnivoč.
Nebojíte sa globalizácie a otepľovania? Cítite sa na tejto zemi bezpečne?
Roky sme sa správali (a stále sa správame) tu na zemi ako sebavedomí, neobmedzení, hoci inak dosť obmedzení kolonizátori, a teraz nám zo všetkých strán začína prihárať a zatápať. Dokonca sa nájdu ešte aj v súčasnosti takí dobrodruhovia, čo situáciu bohorovne zľahčujú. Aj ja kričím ako dedinský hasič: Horí!
Ako najradšej trávite zimné sviatky? Nechystáte sa do Álp?
Chystáme sa už roky na to isté: byť všetci spolu, teda celá naša rodina, aspoň počas sviatkov. Zatiaľ nám to vychádza; to sú tie naše krásne Alpy.
Túžite po nejakom darčeku? Po nejakej veci? Máte napríklad rád technické novinky, autá alebo parfumy?
Nie, netúžim. Technické novinky ma neoslňujú. Veď nemám ani mobil.
Viete variť? Pripravujete niečo na vianočný, prípadne novoročný stôl?
Nie som na to hrdý, ale je to, bohužiaľ, krutá pravda: neviem variť.
Aké želanie by ste vyslovili pre rok 2011? Aký by mal byť? Akí by sme mali byť?
V jednej pesničke spievame – a ja nemám navyše čo dodať: Nech je pri nás stále láska ako Dunaj, ako Váh…
Začali ste niekedy v živote nový život? Je to tak vždy v januári?
Predsavzatia si dávam často, ale nie v januári. Skôr také, čo sa dajú uskutočniť vo všedné dni. Sem-tam sa mi darí. Ale nie vždy.
Stanislav Štepka
Narodil sa 26. júla 1944 v Radošine. Vyštudoval Pedagogickú fakultu v Nitre a novinárstvo na FFUK. Spočiatku sa venoval pedagogickej činnosti, v roku 1970 sa stal redaktorom Učiteľských novín, kde pôsobil do roku 1975, potom až do roku 1983 bol redaktorom zábavných programov v Čs. rozhlase v Bratislave. Od roku 1983 sa venuje profesionálne spisovateľskej a divadelnej práci. Napísal desiatky hier, vydáva knihy (napr. Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z, Stvorenie sveta, Desatoro, Nevesta predaná Kubovi, Človečina, Jááánošííík! Kronika komika…) Je zakladateľom, pôvodcom poetiky, výlučným dramatikom, ale aj režisérom, textárom, hereckým protagonistom, riaditeľom a umeleckým šéfom Radošinského naivného divadla, ktoré výhradne uvádza iba jeho dramatické texty od svojho vzniku (25. decembra 1963 v Radošine).
