Roman Polák: Nič pre divákov, čo sa boja myšlienok

V inscenácii Bratov Karamazovovcov nie je jednoduchá akčnosť. Niektoré situácie sú trochu odľahčené, majú mierny nádych humoru, ale väčšina je skutočne o silných témach," povedal režisér Roman Polák. Dramatizáciu Dostojevského románu uvádza Slovenské národné divadlo v sobotu a v nedeľu v premiére.

13.04.2013 12:00
Roman Polak, snd Foto:
Roman Polák režijne naštudoval inscenáciu Bratia Karamazovovci.
debata

S Dostojevského románom sa už popasovalo veľa režisérov. Čím vyprovokoval k divadelnej adaptácii vás?

Základnými otázkami, ktoré riešime, či už súkromne, alebo verejne. Či si ich priznávame, alebo nepriznávame. Otázky ako či je tu niečo nad nami, či je to boh, kto nás pokúša, či sa nám bez neho žije lepšie, ľahšie – to sú základné filozofické otázky. V Dostojevského románe je narušená rodina, narušený vzťah synov k otcovi, ktorý nebol schopný dať im lásku. To je veľmi súčasný problém – život detí, ktoré nepocítili lásku a sú vnútorne duševne frustrované. Každý si hľadá svoje miesto v živote, mnohokrát aj extrémne.

V románe je aj detektívna línia…

Áno, kto zabil otca. Ale je tam aj veľa ďalších tém: téma lásky, či sme schopní žiť v harmonickom vzťahu, alebo iba vo vzťahoch závislých, neschopní sa rozhodnúť pre to, s kým chceme skutočne žiť, alebo budeme neustále robiť ďalšie a ďalšie pokusy. Sú to všetko témy, ktoré sú súčasné napriek tomu, že vznikli v 19. storočí v Dostojevského hlave a uchovali sa v jeho spisbe.

Prečo ste s Danielom Majlingom, s ktorým ste predlohu zdramatizovali, neokresali predlohu tak, ako býva zvykom?

Snažili sme sa zachovať čo najviac línií. V inscenácii je línia, ktorá sa obvykle nepoužíva, a to starec Zosima. Z jeho prostredia vychádza Aľoša, ktorý chce byť mníchom a je pokúšaný, lebo má v sebe prvky karamazovovskej svetáckej rodiny. Táto línia sa nám preto zdala absolútne podstatná. Potom je tam línia Chochlakovovej a jej dcéry, ktorá je na vozíčku, čo je bizarná, možno aj trošku komická línia. A ďalšie a ďalšie. Nejde nám o to, vytvoriť paperback alebo kriminálku, ale hlavne predstaviť rôzne pohľady na svet.

Aké napríklad?

Pohľad požívačný – žijem teraz a jedno ako – to je pohľad starého Karamazova a Miťu. Alebo pohľad ateistu, ktorý odmieta boha. Alebo pohľad človeka, ktorý sa pokúša veriť, má s tým problémy, ale nakoniec sa k viere znova vráti.

Prečo ste zverili výrazné postavy mladej hereckej generácii?

Postavenie režiséra je hlavne to, vytvoriť pre istú generáciu – v tomto prípade je to generácia tridsiatnikov – hercov a herečky, ktoré už v divadle pracujú viac ako desať rokov, takú dramaturgiu, také náročné úlohy, aby na nich mohli rásť. Aby jednoducho divák pocítil, že sú tu zrazu ľudia, ktorí vytvárajú jednu silnú generáciu. Verím, že sa nám to v Slovenskom národnom divadle podarí.

Inscenácia trvá viac ako štyri hodiny. Zvykli si už diváci po rovnako dlhej Anne Kareninovej?

Nemyslím si, že sa diváka dá naučiť jednou inscenáciou. Divák, ktorý sa chodí do divadla zabaviť alebo sa jednoducho obáva myšlienok, ktorý je schopný zaplatiť veľké peniaze za to, aby ho v divadle neohrozila myšlienka, tak ten, samozrejme, nezablúdi na Dostojevského Bratov Karamazovovcov. Je to predstavenie pre ľudí, pre ktorých je divadlo naozaj pokusom poznať seba samého, konfrontovať sa s osudmi a myslením iných ľudí, načrtnutých dramatikom pravdivo, nejednoznačne a komplikovane. Tak si riešime aj našu vlastnú nejednoznačnosť, našu vlastnú komplikovanos­ť duší.

Snažíte sa v divákovi vyvolať vzrušujúci pocit, ktorý ste zažívali, keď ste v šestnástich čítali Dostojevského, Tolstého či Kafku. Myslíte, že mladí ľudia čítajú tak ako vy v ich veku?

Nemyslím si, že dnešní šestnástroční po takejto literatúre siahajú v nejakom masovom meradle. A práve preto im to vzrušenie musíme sprostredkovať my starí, ktorí si spomenieme na našu mladosť a stále v sebe máme istú vášnivosť, ktorou chceme osloviť cool generáciu.

debata chyba