Prečo ste si zvolili práve Beckettov Koniec hry a nie trebárs Čakanie na Godota, ktoré kedysi preslávilo Divadlo na Korze?
Lebo Koniec hry je najkomplikovanejšia Beckettova hra. Je najviac zaťažená symbolikou, odkazmi, je situačne najkomplikovanejšia, a preto aj najzaujímavejšia. A je najväčšou výzvou. Čakanie na Godota je takmer evergreen – komédia, ktorá sa hrá ako komédia, zatiaľ čo Koniec hry sa takto jednoducho hrať nedá.
Autor v hre uvádza dosť striktné scénické poznámky. Držali ste sa ich?
Neobmedzovali nás. Snažili sme sa ich rešpektovať v rámci možností. Pokiaľ na tom autor trval, asi vedel, prečo to robí. Keď sme mali pocit, že chápeme jeho scénické poznámky, snažili sme sa ich dodržať.
Bolo nevyhnutné držať sa poznámok ako „repliky hovoriť skôr potichu, avšak intenzívne“?
Beckett veľmi precízne komponuje význam, precízne narába s výrazom, ekonomicky a veľmi dobre pracuje s očakávaním a neistotou. A to nás zaujalo. Jeho text je partitúra, v ktorej má všetko svoj význam – každá pauza, každé ticho…
Beckettovi sa najviac páčili „chaplinovské“ inscenácie jeho Konca hry. Vybrali ste sa tiež touto cestou?
Tiež som to počul, ale neviem celkom presne, čo si pod týmto pojmom sám Beckett predstavoval. Zvyčajne majú autori veľmi presnú predstavu o inscenovaní svojich diel, ale nie vždy je ich predstava aj zaujímavá. Snažili sme sa text rešpektovať. No to, čo mal Beckett rád alebo dokonca ako sám svoje inscenácie režíroval, sme nepovažovali za dôležité.
Aký najnáročnejší problém ste museli vyriešiť?
Celá práca bola ťažká. Koniec hry je náročný text, je v ňom veľmi veľa odkazov, tajomstiev a ešte viac autorových zlomyseľností. Beckett sa pohral s medzou a hranicou zrozumiteľnosti a nepochopiteľnosti až tak, že ju na niektorých miestach prekročil. A zanechal nám len nerozšifrovateľnú správu, o ktorej sa domnievame, že jej rozumieme. Snažili sme sa…
Čím je podľa vás hra aj dnes aktuálna?
Podobne ako postavy v Konci hry z Beckettových čias aj dnes sa ľudia ocitajú v bezvýchodiskových situáciách. Ich „nehybnosť“ je len vonkajším pomenovaním akýchsi vnútorných ľudských stavov, ktoré sa neviažu na zdravotný hendikep, ale skôr na mentálny postoj.
Názov hry v origináli znamená koniec šachovej partie. Akú partiu ste rozohrali vy?
Musíte sa prísť pozrieť a uvidíte. Ak nie pre iné, príďte sa pozrieť na hercov. Marián Labuda, Robert Roth, František Kovár a Viera Topinková sú skvelí. Navyše si myslím, že v postavách hry je aj niečo z nich samotných.
S absurdnou dámou ste sa už stretli pri réžii Mrožkovho Tanga. Otvorilo vám dvere k tomuto typu dramatiky?
Ani som si neuvedomil, že je to absurdná dráma. Tento pojem možno všeobecne aplikovať na všetko, čo sa napísalo v 50. a 60. rokoch minulého storočia. Dnes už nemá význam. Aj Koniec hry má svoju inscenačnú tradíciu. Klasickú, keď Beckett žil a vyžadoval, aby sa hralo podľa neho, ale aj takú, ktorá je po jeho smrti trochu voľnejšia. Upozornil by som napríklad na Taboriho inscenáciu vo viedenskom Brugtheatri spred trinástich rokov.
Pomáha vám sociológia, ktorú ste študovali, pri práci v divadle?
Skôr je na prekážku. Sociológia je „paveda“, ale berte to, samozrejme, vo veľkých úvodzovkách. Navyše som ju po semestri vymenil za štúdium divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení.
Pracovali ste v divadlách v Martine, Prešove aj Žiline. Po druhý raz režírujete v Slovenskom národnom divadle. Odlišuje sa tvorba na rôznych scénach?
V Národnom divadle ste viac na rane – je to predsa len prvá slovenská scéna. Takže aj pozornosť je väčšia, aj riziko. Každé skúšobné obdobie je osobitné a nedá sa povedať, že by záviselo od mesta alebo divadla, v ktorom sa odohráva.
