Kto sa nám tu posmieva? Čert?

Večné. Taký prívlastok dostali otázky, ktoré v 19. storočí vo svojich dielach nastolil ruský spisovateľ Fiodor Michajlovič Dostojevskij. Ktorýsi z jeho súčasníkov po prečítaní románu Bratia Karamazovovci dokonca očakával, že sa všetci ľudia musia zobudiť do zmeneného sveta. Na dokreslenie: posledný román Dostojevského vychádzal v roku 1880 na pokračovanie časopisecky, čítali a diskutovali o ňom všetci, aj členovia cárskej rodiny. Čím zaujal svoju dobu? Prečo je aktuálny už vyše 130 rokov? A bude oň stáť aj budúcnosť?

18.04.2013 13:18
karamazovci Foto:
Alexander Bárta (Aľoša Karamazov) a Táňa Pauhofová (Grušenka) v hre Bratia Karamazovovci.
debata (3)

Odpoveď na to hľadá inscenácia Bratov Karamazovovcov v dramatizácii Daniela Majlinga a Romana Poláka, ktorý ju aj zrežíroval. Slovenské národné divadlo predstavenie uviedlo v dvoch premiérach uplynulý víkend.

Veľa a naraz

Na prvej divadelnej scéne sú Karamazovovci už druhýkrát. Prvý raz sa v roku 1981 Pavol Haspra oprel o dramatizáciu českého režiséra novej filmovej vlny Evalda Schorma, ktorý polyfonický román radikálne zredukoval. Svoje čítanie funkčne oprel o kriminálnu zápletku, otcovraždu a súdny proces.

Polák s Majlingom sa rozhodli uchovať z epochálneho románu o čosi viac a po svojom. (Zaujímavá je – a nielen v tomto svetle – Majlingova esej o úlohe Dostojevského v dejinách myslenia, uverejnená v bulletine k predstaveniu.) Inscenácia v SND (na rozdiel napríklad od rovnomenného filmu Petra Zelenku, ktorý má necelé dve hodiny, lebo vychádzal zo spomínaného Schorma) teraz trvá 4 hodiny. Takto sa autori pokúsili vyrovnať so známym úskalím, keď chce človek toho naraz povedať veľmi veľa a z rôznych uhlov pohľadu.

Dianie na pódiu pohltí diváka od prvého momentu. V striedaní scén, ktoré napreduje podľa rozvrhu románovej predlohy, sa postupne otvára aj šírka zámeru inscenátorov. Pohyblivá tmavá scéna, ktorej ťažisko Pavel Borák presunul do popredia, bližšie k hľadisku, je príťažlivá, nápaditá, funkčná. V nedobrej akustike SND sa tak dá rozumieť každému slovu. Je to dôležité, lebo slov je veľa. Okrem knižných dialógov musí divák počítať aj s deklamovaním vysvetľujúcich odbočiek. Dej je košatý, súvislosti málo prehľadné a v divadle sú iste vítaní aj tí, čo Dostojevského v živote nečítali.

Všetko sú to pochopiteľné veci a čítanie Dostojevského po novom a po slovensky je v procese sebapoznávania, povedzme, záslužné. Ako teda pôsobia „naši“ Bratia v roku 2013?

Naši Bratia

Román Bratia Karamazovovci je okrem iného cenný v tom, ako do hĺbky Dostojevskij vykreslil mužské charaktery. Popri nich ženské postavy slúžia na posúvanie deja, hoci s nimi prozaik súcití, váži si ich a neponižuje. Aj Polákovo predstavenie je mužské, je to prirodzené. Ale prečo musia byť všetky ženy šialené, triasť sa, plaziť sa po scéne, pri rôznych príležitostiach ležať mužom pri nohách, zmietať sa v kŕčoch pri zvukoch svätojánskych trávnic? A prečo musí inak skvelá Táňa Pauhoufová strkať pre expresivitu výrazu hlavu do akvária so zlatou rybičkou? Mali azda pri takto stvárnených ženách vyniknúť naši hrdinovia v lepšom svetle? (Našťastie, sú tu aj inak vykreslené postavy – vdovy Chochlakovovej (výborná komika Jany Oľhovej), ale aj zaujímavá Lise Eriky Havasiovej.)

Žiaľ, ani muži to nemajú ľahké. Dmitrij Karamazov Milana Ondríka vyvolá skôr rozpaky – prečo je tu vlastne toľko kriku pre jedného zhýralca obvineného z otcovraždy? (Navyše komický Smerďakov Ľuboša Kostelného vyvoláva viac úprimný súcit ako znechutenie). Aľoša Karamazov Alexandra Bártu len v tieni, utiahnuto reaguje na výbuchy bratov a ich milých. Zdá sa, že ani v SND, podobne ako v Astorke v predstavení Idiot, sa zatiaľ nerozsvietilo tiché svetlo, ktorými Aľošu a knieža Miškina obdaril samotný Dostojevskij.

Na druhej strane, keď sa starý Karamazov suverénneho Dušana Jamricha pýta svojich synov Ivana (Tomáš Maštalír) a Aľošu, ktože sa nám tu všetkým posmieva, ak nie je Boh, ani nesmrteľnosť, ani čert, kľúčové echo najbytostnejších ľudských tém ožíva naplno.

Majlingova a Polákova ponuka vrátiť sa k témam ruského klasika je aj vďaka plnému nasadeniu celého súboru výzvou pre nás všetkých. Ako môžeme žiť s vedomím, že sa zlu, ktoré je zakódované v každom z nás, stále „dobre darí“? Ako sa nezblázniť vo svete, ktorý je posadnutý nezmyselným násilím? Ktorý je posiaty obeťami nevinných? Obeťami detí? To sú tie otázky, ktoré skôr či neskôr budeme musieť rozriešiť. Dostojevskij vidí odpoveď v evanjeliu Ježišovej lásky. Na rade je ľudstvo v globálnom svete. Čo si počne so svojou slobodnou vôľou?

Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5

F.M.Dostojevskij: Bratia Karamazovovci / preklad Ján Ferenčík / dramatizácia: Daniel Majling, Roman Polák /réžia: Roman Polák / dramaturgia: Darina Abrahámová, Daniel Majling / scéna: Pavel Borák / kostýmy: Peter Čanecký / hrajú: Dušan Jamrich, Milan Ondrík, Tomáš Maštalír, Alexander Bárta, Ľuboš Kostelný, Zuzana Fialová, Táňa Pauhofová, Jana Oľhová a i. / premiéra 14. apríla

3 debata chyba