Sóla sú ako básnická zbierka

Môj život je tak spojený s pantomímou, že si neviem predstaviť inú oslavu narodenín ako na javisku, prezradil Milan Sládek. Vynikajúci mím, dramatický autor, režisér, scénograf, divadelný riaditeľ i pedagóg. Tento rok prišiel do Bratislavy "oslavovať" asi o šesť týždňov neskôr - sedemdesiatpäťku mal 23. februára. S programom Best Of vystúpi v nedeľu 5. mája na javisku Slovenského národného divadla.

05.05.2013 12:00
Milan Sladek Foto:
Milan Sládek uvedie na javisku SND výber zo svojich sólových pantomím pod názvom Best Of.
debata

Prečo ste sa rozhodli uviesť práve sólové pantomímy?
Predstavenia, ktoré som robil v poslednom čase, vznikli v spolupráci s cudzími skupinami, a to sa nedalo zorganizovať. Myslím si, že toto je moje posledné predstavenie sólových pantomím na Slovensku. A rád by som ich ešte ukázal ľuďom, ktorí ich poznajú a zase radi prídu, alebo aj tým, ktorí ich ešte možno nevideli.

Predstavenie odzrkadľuje vašu 55-ročnú tvorivú dráhu, aká pre vás bola?
Robiť pantomímu som sa rozhodol na základe knižky Františka Kožíka Najväčší z pierotov, ktorý podľa jeho popisu hrával so súborom povrazolezcov. Taký bol aj môj sen – mať divadlo pantomímy a skupinu. Ale popri práci so súborom a mi ponúkali rôzne témy, ktoré som spracoval sólisticky. Tie som potom zoskupil do programu jedného večera, aby som ich ukazoval obecenstvu. Sólo je trošku iný spôsob hrania pantomímy, ako keď človek hrá so súborom, kde má aj rekvizity aj iných kolegov. Je to básnická zbierka, ktorú človek povedľa románu vytvoril.

Do programu večera ste zaradili aj klauniádu Chocho San.
Na svojich turné som sa dostal do rôznych ázijských krajín, v ktorých ešte žijú tradičné kultúry. V Japonsku ma nadchlo divadlo kabuki, spájajúce tanec a pohyb, aj mnoho pantomimického a výtvarného. Mám rád tento typ divadla, v ktorom dámy nosia kimoná, zapnuté do motýlika. A mám rád Madame Butterfly, ktorá je tiež motýlik, a mám rád operu, tak som si povedal, že to všetko spojím. Tak vznikla klauniáda, ktorá je mojím vyznaním lásky k týmto divadelným tvarom.

V predstavení Krížová cesta, s ktorým ste sa v marci predstavili v Košiciach, vychádzate z Nového zákona. Kedy vás inšpiroval Starý zákon?
Starozákonné príbehy začali vznikať ešte v Československu ako momentálne reakcie na situáciu, v ktorej sme žili za komunizmu. Vznikla Salome o človeku, ktorý má moc a pohráva sa s ľudskými hlavami. Potom prišiel Kain a Ábel, neskôr Herodias a v Nemecku vznikla pantomíma Samsom a Dalila ako reakcia na emancipačné snahy nemeckých dám v tom čase. Sólam dávam názvy podľa biblických mien, ale sú to v podstate reakcie na súčasníkov.

Pantomíma je pohyb. Ako poslúcha sedemdesiatpäťročné telo?
Nestaviam svoje rôzne pohybové kompozície na virtuozite, ako to robí povedzme tanečník. Tam je dôležité, ako vysoko vyhodí nohu alebo koľko piruet vykrúti. Keď som bol mladší, možno som mal väčšiu schopnosť pohybovať sa ako teraz. Nemal som však tie skúsenosti, čo mám dnes. Možno si to len nahováram, ale vďaka skúsenostiam som precíznejší, v mnohom konkrétnejší, mám nadhľad – nad sebou samým aj nad svojou prácou. Ide mi o to, aby som obecenstvo oslovil, nadchol. Okrem fyzického potrebuje pantomíma aj vnútorné presvedčenie a radosť z tvorby. Kto má v sebe mladícky náboj, môže byť na javisku aj do stovky.

Váš hrdina Kefka je už dnes iný ako pred štyridsiatimi rokmi.
Kefku som si kedysi zvolil ako konštantnú figúru, ale od začiatku som si hovoril, že by nemal ostať nemenný. Mal by so mnou starnúť, so mnou sa vyvíjať, so mnou múdrieť, ak sa mi podarí. Aj preto dnes Kefka stačí mojim fyzickým aj duchovným schopnostiam, proste je taký starý ako ja.

Nezvyknete pri príležitosti životného jubilea rekapitulovať?
Nie. Možno keď som robil knihu Umenie okamihu, ktorá vyšla na Slovensku. Bola to situácia, keď som si začal spomínať, prehrabovať sa v rôznych materiáloch, ktoré mám, a rekapituloval som. Pri takejto príležitosti je potrebné zastavenie, v ktorom si človek uvedomí, čo urobil a na akých základoch sa snaží vyvíjať ďalej.

V roku 1963 ste získali v Prahe Cenu ministra kultúry, v roku 2000 Kríž za zásluhy od nemeckého prezidenta, medzitým desiatky ďalších. Čo pre vás ceny znamenajú?
Človek nepracuje preto, aby dostával ceny. Veľmi sa však poteší, keď zistí, že ľudia, ktorí „organizujú“ náš život v rozličných štátoch – či to bolo tu alebo v Nemecku – si naraz vašu prácu všimnú a chcú sa vám odvďačiť. Potešil ma Kríž za zásluhy, pretože za tým je celý môj pobyt v Nemecku, spolupráca s nemecko-francúzskym spolkom pre mladých ľudí, moje vystúpenia po celom svete s Goetheho inštitútom, kde som zastupoval nemecký štát. Bolo to ocenenie všetkých mojich činností, ktoré som za emigrácie v Nemecku robil.

Nechystáte sa už oddychovať?
Pracujem na projekte, ktorý by mal mať premiéru 25. septembra na Malte. Je to Antigona, ktorú som spracoval podľa Sofokla. Najprv ju predstavím obecenstvu na Malte a potom, dúfam, aj v iných krajinách.

debata chyba