Ako sa žije dnešným mladým slovenským hercom? Pred časom ste sa vyjadrili, že napríklad nemeckí herci sú akčnejší. Ale vy ste dosť obsadzovaná a okrem práce sa venujete aj joge a koňom. Ste výnimka, alebo už sa majú mladí herci lepšie ako pred pár rokmi, keď sa sťažovali na nedostatok príležitostí?
Každý herec má vo svojom živote rôzne obdobia. Pokiaľ ide o nemeckých hercov, myslela som to tak, že sa vedia lepšie predať, alebo sa viac snažia o príležitosti – cestujú po celom Nemecku, ktoré je velikánske. Ale myslím si, že aj u nás je už viac príležitostí. Vytvárajú sa napríklad malé herecké zoskupenia, ktoré ponúkajú zaujímavé úlohy. Každý herec si príležitosti priťahuje sám a ja sa snažím tiež pritiahnuť také, ktoré sa mi páčia. Niekedy sa mi darí, je toho viac, ale sú obdobia, keď je menej práce. Vtedy si treba povedať: "OK, tak teraz sa budem venovať sebe, naučím sa nejaký jazyk, budem cestovať…“
Musí byť človek akčný, aby ponuky prišli, alebo stačí čakať a prídu?
Treba byť akčný. To už som zistila a učím sa to. Jednoducho, treba byť otvorený k ľuďom, zhovárať sa, zisťovať, čo sa deje, mať prehľad o divadelných predstaveniach. Niekedy mám voľný večer a radšej by som si oddýchla, ale som zvedavá, zaujímam sa aj o iné predstavenia u nás aj v zahraničí a idem si ich pozrieť.
Je to iné ako, povedzme, pred pätnástimi rokmi?
To by ste sa museli spýtať niekoho, kto mal pre pätnástimi rokmi dvadsaťosem ako teraz ja. Vtedy som to ešte tak nevnímala, ešte som ani netušila, čo všetko herecká profesia znamená. Teraz majú herci možnosť sa prejaviť aj v televízii. Keď som sa hlásila na štúdium herectva, nenakrúcalo sa ešte toľko seriálov, čiže mojím cieľom bolo hrať divadlo. Dnes sa môže zdať, že herectvo idú študovať ľudia, ktorí chcú byť slávni vďaka seriálom. Keď prišli seriály, bolo to fajn, ale nebolo mojou prioritou hrať v seriáloch a byť slávnou. Takže to sa možno zmenilo, teraz sa herectvo možno inak vníma.
Prečo ste sa rozhodli vrátiť po štúdiu v Nemecku domov? Veď ste vraj uvažovali, že sa tam usadíte. Majú to v Nemecku herci ľahšie?
Je tam viac možností, ale aj viac hercov. A väčšia konkurencia.
Trúfli by ste si hrať po nemecky?
Áno. Už som aj hrala. V škole, ale aj s hercami divadla Schauspieltheater. Bolo to zaujímavé, ale myslím si, že v Nemecku sa herci musia obracať ešte viac ako u nás.
Zaujímate sa o množstvo vecí od bungee jumpingu až po jogu, všetko si chcete vyskúšať, ale vraj vás vôbec nezaujíma politika. Prečo?
Politika ma nikdy nelákala. Správy o politike ma nevzrušujú, nezaujímam sa o politiku a nevyznám sa v nej. Nechcem preto vynášať žiadne súdy, kto by v nej pôsobiť mal a kto nemal. Základné informácie mám, samozrejme, že mi dianie nie je úplne ľahostajné. Človeku prirodzene záleží na jeho krajine, záleží mu aj na tom, kto ju bude viesť a ako, ale nechcem sa zatiaľ montovať do vecí, ktoré nemám poriadne naštudované a kde nie som zatiaľ doma. Časom sa to aj v mojom živote určite zmení.
Ešte pred štyrmi rokmi ste povedali, že nepotrebujete milión, aby ste boli šťastná. Dnes robíte reklamu na sporiteľňu. Zmenili ste názor? Priznávate, že niekedy človek peniaze potrebuje?
Myslím, že každý má toľko, koľko unesie. Je dobre, keď človek peniaze má, ale je to ako s deťmi – malé deti malé starosti, veľké deti veľké starosti. Podobne je to s peniazmi. Som vďačná, keď mám príjem a môžem ho využiť aj na svoje koníčky – na cestovanie, spoznávanie nových krajín, na učenie sa jazykov. Som rada, keď peniaze, ktoré zarobím, zúročím – investujem ich do niečoho, na základe čoho sa ďalej rozvíjam. Peniaze teda nie sú zlá vec, ale netreba sa na zarábanie upnúť. Ja si jednoducho robím svoju prácu, ktorú mám veľmi rada, pre mňa je koníčkom, a keď dostanem za ňu zaplatené, tak sa, samozrejme, poteším, lebo z niečoho žiť musím.
A čo vás teda robí šťastnou? Kedy ste šťastná?
Ako sa píše v múdrych knižkách – a ja s nimi súhlasím – šťastie vychádza zvnútra. Nemalo by byť podmienené vonkajšími okolnosťami, a najmä nie materiálnymi vecami, takže sa snažím byť šťastná každý deň. Prečo nie? Veď život je krásny. Každá vec, čo sa udeje, je zaujímavá. Každá sekunda je iná. Snažím sa teda hľadať šťastie v sebe. Niekedy to ide ľahšie, niekedy ťažšie. Keď je pekný deň a svieti slniečko, je to ľahké, ale keď máte stres a stíhate termín za termínom, vtedy je ťažšie nájsť vnútorný pokoj a vnútorné šťastie. Ale ja sa aj vtedy snažím.
Nedávno ste boli v Indii – Indovia vraj patria medzi tie šťastné národy, ktoré si šťastie vedia nájsť aj napriek chudobe. Videli ste to na bežných ľuďoch? Boli šťastní?
Áno. Zdali sa mi šťastní, spokojní. Ale šťastie, to je pojem, na ktorý som zmenila názor – je to v človeku, a to šťastie z nich vyžarovalo. Nerozprávala som sa s nimi podrobnejšie, určite každý má nejaký problém, ale vyzerali byť spokojní. Je pravda, že žijú jednoducho, ale spokojne. Je to úplne iná kultúra ako u nás.
Pomáha k šťastiu a pokoju aj joga?
Určite. K tomu vnútornému pokoju a šťastiu. Joga pomôže dostať sa do rovnováhy. Nie je to len fyzické cvičenie, ale aj duchovné a duševné. To je všetko prepojené.
V Indii ste chodili na kurz jogy. Máte aj certifikát na jej vyučovanie – k čomu vás oprávňuje?
Bola som na učiteľskom kurze hathajogy, ktorá je základnou formou jogy a má tisícročnú tradíciu. Mám prvý stupeň učiteľského kurzu a môžem vyučovať hathajogu.
Museli ste absolvovať aj nejaké skúšky? Sú Indovia prísni?
Mali sme skúšky dokonca aj z anatómie. Kurz trval mesiac, ale tá veda je veľmi obšírna. Ja som sa už predtým joge štyri roky venovala, takže už toho dosť viem, ale naďalej sa cítim byť žiačkou, pretože tradícia a všetko okolo jogy je veľmi obsažné.
Ako vás tam učili?
Ráno o piatej sme vstali, išli meditovať, potom sme mali dve hodiny oddych a konečne nasledovali raňajky. Mali sme vegánsku stravu, žiadne mäso, syry, vajcia, všetko bolo rastlinného zloženia. Indovia však vedia výborne variť a tak variujú, že mi nič nechýbalo. Na rozdiel od vegánov sme mohli piť mlieko, inak sme jedli samú ryžu, zeleninu, strukoviny, úžasný ananás, takže kuchyňa bola pestrá.
Foto: Ivan Majerský
Ste aj doma vegánka? Nie je pre človeka, ktorý jedáva mäso, šok, keď príde na kurz jogy a má sa stravovať vegánsky?
Nie som vegánka. Jem mäso, ale nie veľa, pre mňa to teda nebol šok. Tam sa človeku ani nechce veľmi jesť, lebo je tam teplo, 30 stupňov aj viac a vlhký vzduch.
Kde ste konkrétne boli?
V Južnej Indii, v oblasti Kerala, bývali sme v kempe blízko mesta Kochi. Neďaleko nás žili indické rodinky, bolo to tiché pokojné prostredie.
Skončili sme pri raňajkách. Ako pokračoval váš deň v Indii?
Po voľne sme mali teóriu jogy – všetko sa učilo v angličtine. Potom boli ďalšie prednášky o filozofii – prednášal nám mních, ktorý nevlastnil nič, len chodil z miesta na miesto, učil a za to dostával jedlo. To bol jeho majetok. Vysvetľoval nám miestne videnie sveta, boha, vzniku života. Zasa bola chvíľa voľna a potom sme mali ďalšie dve hodiny jogy. Večer ešte premietanie filmov o joge.
Takže – ulievať ste sa nemohli…
Bol to mesiac odriekania, rehoľa. Všetko sa prísne dodržiavalo. Myslela som si, že s tým nebudem mať žiadny problém – som pokojný človek – ale som mladá, mám rada akciu a niekedy, priznám sa, mi chýbala. Niekedy boli za celý deň len dve hodiny voľna, ešte v tom bol obed, takže voľného času nebolo veľa. Keď som si mala vybrať medzi učením sa a meditovaním, išla som radšej plávať v rieke.
Krokodíly v nej neboli?
Vraj áno, ale ja som sa s nimi nestretla. Indovia veria v karmu – tvrdia, že ak by bola moja karma, že ma majú v Indii zožrať krokodíly, tak by ma zožrali. Ale asi to nebola moja karma.
Kto boli ostatní účastníci kurzu? Boli ste ako herečka medzi nimi výnimočná?
Každý sme sa predstavili a povedali, čo robíme, ale tam sme si boli rovní, len ľudia s menami a bolo jedno, kto čo robí. Myslím si, že tam už mali tanečníkov a hercov, ale v našej skupine som bola jediná herečka. Boli tam liečiteľky, cvičiteľky, ale aj ľudia, ktorí sa joge začali venovať popri práci. Boli sme veľmi rôznorodá zmes.
Prečo ste sa rozhodli ísť cvičiť jogu do Indie?
Mne kurz odporučila učiteľka jogy, ku ktorej som chodila v Bratislave.
Doma vás učili Slováci, je rozdiel medzi slovenskou a indickou jogou?
Joga je len jedna. Hathajoga je základná tradícia, od ktorej sa odvodzujú novodobé druhy jogy, napríklad powerjoga, ale cvičenia sú vlastne rovnaké. V aštanjoge sú pozície ako v hathajoge, len sa cvičia v inom poradí. Rozdiel bol skôr v tom, že Indovia nás veľmi nenaprávali. Tam je totiž iná tradícia aj vo fyzických dotykoch medzi ženami a mužmi. Asi sa báli nás fyzicky opravovať, dotýkať sa, čiže všetko prebiehalo slovne. Sem-tam nás opravovali, ale mám pocit, že mali pri tom veľký rešpekt. Ale, vlastne, ani u nás na Slovensku nebolo veľa fyzických opráv, lebo keď je veľa žiakov, učiteľ nemôže chodiť ku každému.
Bolo vás v kurze veľa ľudí?
Dvadsaťosem, ale u nich je to iné. Indovia robia jogu od malička – oni si dajú nohy za hlavu s ľahkosťou. My, keď začneme hoci v dvadsiatich, je to neskoro a už nie sme takí ohybní. Ani ja som nerobila jogu – hoci som už ako malá tancovala – od piatich, ako to robia Indovia.
Učili ste sa vonku alebo v nejakej miestnosti?
V akomsi prírodnom stane – na zemi koberec, ale steny žiadne, iba kmene stromov vyčleňovali priestor a nad tým sa rozprestierala strecha z vysušených palmových listov.
Indovia sú veľkí milovníci filmov, majú svoj Bollywood a vo veľkom nakrúcajú filmy. Videli ste nejaký?
Aj nám chceli niečo premietnuť, ale toľko bolo akcií, že sa sme k tomu nedostali. Boli sme však na festivale hudby, kde boli aj slony. Dostali sme sa priamo k ich tradíciám aj cez dediny, s ktorými sme susedili. Z jednej strany žili hinduisti, z druhej moslimovia a ešte aj kresťania bývali blízko. Každý má svoje náboženstvo a dodržiava si svoje tradície. V jednej dedinke ženy napríklad tancovali na oslavu boha Šivu a to boli živé rituály.
Mohli by ste sa uplatniť v indickom filme?
Indovia majú radi aj zahraničných hercov. Čítala som zaujímavý rozhovor s nejakou – myslím, že rakúskou – herečkou, ktorá v Bollywoode hrala. Tam ide o to, aby herečka vyzerala ako Indka, ale aby bola biela. Aj táto sa im podobala, len bola bledá. To je ich ideál. Aj ich missky sú biele. My sa chceme opaľovať a oni všade ponúkajú bieliace prostriedky. Ja by som tam asi nezapadla, lebo som celkom iný typ. Tá herečka v rozhovore povedala, že v Bollywoode bolo nakrúcanie veľký chaos, oni vo filmoch stále tancujú a spievajú. Pre hranie stačí základ. Ak sú krásni, stačí to.
Páčili sa vám tamojší muži?
Veľa som ich nevidela. Videla som ľudí z dedín a jogínov, a to nie je typická vzorka. Vôbec hovorím, že v Indii som síce bola, ale veľa o nej neviem, lebo India je veľmi veľká a nedá sa obsiahnuť za mesiac. Ja by som ani nemala vykladať, aká je India, lebo ja som zažila len asi päť percent z Indie.
Vrátite sa tam?
Rada by som cestovala. Viacerí z kurzu zostávali a chystali sa dva-tri mesiace cestovať po Indii. Niektorí sme sa však vracali.
Už vám tam bolo dlho?
Nie, mňa to práve začalo baviť. Mesiac som sa venovala hlavne joge a to bola škola. Musela som sa naučiť názvy anatomických procesov, tráviaceho systému, a to ešte v angličtine, takže to bolo ťažké. Práve po skončení kurzu by som mohla už len spoznávať Indiu.
Foto: Ivan Majerský
Nebáli by ste sa, že doma zatiaľ na vás zabudnú, že vám ujde nejaká úloha? Kedy začína byť herec nervózny, keď neprichádza ponuka?
Keď som bola mladšia, tak som to riešila, ale už nie. Netreba sa báť. Všetko ponechávam prírode. Ľudia robia nesprávne rozhodnutia, lebo sa niečoho boja. Keby som nemala nejaký čas hrať, tak mám plno iných možností. Neznervózňujem sa. Herectvo mám rada, ale už som sa naučila, že keď nie je niečo zaujímavé, neberiem to ako tragédiu.
Na scéne SND máte zaujímavú postavu v hre Popol a vášeň. Táto postava po celý čas neprehovorí – ako sa vám hrá? Je to ľahšie, keď nehovoríte? Rozmýšľate si o svojich veciach?
Nie, to naozaj nerozmýšľam. Mne sa to hrá veľmi dobre a som sústredená. Hranie nie je len verbálny prejav a práve to neverbálne je niekedy oveľa ťažšie. Herec je tou postavou stále prítomný na javisku, aj keď práve nehovorí, je účastníkom dialógu, situácie. Nerozmýšľam teda, či si pôjdem kúpiť kvet po predstavení. Pre mňa nie je rozdiel, či hovorím, či nie, som úplne pohltená príbehom a je to taký krásny príbeh, že si to vždy užívam.
Medzi svojimi učiteľmi spomínate aj Lubu Skořepovú, vedúcu súboru Lano zo základnej školy umenia. Čím bola pre vás významná?
Otvorila mi dvere do umenia v tom zmysle, že mi objasnila, čo je vlastne herectvo. Naučila ma, ako precítiť emóciu, ako s ňou pracovať, že divadlo nie je hranie, ale prežívanie. Spomínam si, ako sme skúšali Malého princa: Poteš sa tak, ako sa ty tešíš v skutočnosti. Buď smutná, ako keď ti je smutno v skutočnosti. Spolu so mnou odkrývala tie hĺbky…
Uplatňujete to aj v predstavení Bratia Jurgovci, ktoré malo nedávno premiéru v Štúdiu SND?
Áno, určite. Ale táto hra je viac lyrická ako dramatická, dramatické konflikty tam nie sú také frekventované. Je to o štyroch bratoch a je to špecificky spracované podľa prózy Ivana Horvátha. Ja hrám dve postavy, ktoré sa zjavia na kraji javiska, potom vystúpim na horný stupeň a už som tou, ktorou som, a aplikujem to, čo som sa naučila. Aj to, čo som sa naučila od Martina Hubu a Zuzany Kronerovej, ktorí boli mojimi pedagógmi.
Hráte v divadle aj v seriáloch – je seriál proti divadlu hračka, alebo je nakrúcanie veľmi rýchle a tým komplikované?
V seriáli by ste naozaj mali okamžite pochopiť emóciu a zahrať tak, aby to bolo uveriteľné. Tam naozaj nie je čas na rozmýšľanie, aký pohľad, aké gesto zvoliť, ale – čím častejšie hráte v divadle, tým väčšiu pohotovosť získate. Zvyšuje sa vekom aj skúsenosťami. Rýchlejšie sa dostanete do švungu.
Ako si spomínate na seriál Dokonalý svet, ktorý vás urobil známou?
Mojou prvou veľkou príležitosťou bol naozaj Dokonalý svet. To bola výborná skúsenosť, venovali sme sa postavám hlbšie a pri nakrúcaní bol čas na všetko. Možno som si to až tak neužila, lebo som sa bála, čo bude potom, po skončení: čo keď na mňa na Slovensku zabudnú? Teraz sa už snažím užívať si vždy prítomnosť a neznervózňovať sa tým, čo bude. Bola to výborná skúsenosť, ale nevyvyšovala by som ju nad ostatné. Vždy som niečo nové získala a stretla sa so zaujímavými ľuďmi, ako napríklad s poľskými kolegami zo seriálu Záchranári, s ktorými mám vzťah dodnes.
Nebojíte sa popularity?
Nemám sa čoho báť. Niektorí ľudia si možno stotožňujú herca s tým, koho hrá, povyšujú ho, ale nie je to tak. Všetci sme len ľudia. Niektorí máme takú prácu, že chodíme do úradu a niektorí nakrúcame príbehy v seriáloch. Ja si žijem svoj život. Ten, kto je na televíznej obrazovke, nie je viac ako iní, aj keď televízia má veľkú moc. Môže vytvárať dojem, že to je iný, lepší človek, ale nie je to tak.
Má popularita pre vás nejakú výhodu?
Je príjemné, že vás pochvália za prácu. Aj moja lekárka ma pochválila, keď sme robili doktora Dokonalého – že seriál pozerala a páčil sa jej. Nepovedala, že by tam niečo nesedelo, a to ma tešilo.
Akú profesiu majú vaši rodičia a čo hovoria na vaše aktivity? Napríklad na cestu do Indie?
V prvom rade som ich dcéra a majú ma radi, nech by som robila čokoľvek. Obaja sú inžinieri – mama ekonómka a otec strojár. Podporujú ma a sledujú všetko, kde hrám, ale tiež sa z toho nejdú zblázniť. Žijú si svoj život. Čudovali sa, že do Indie idem cez Vianoce, ale čo už? Keď niečo riešim, pomáhajú mi.
Písali ste si v Indii denník?
Áno, písala som si, ale nebrala som to osudovo. Zapisovala som si pocity a situácie. Takéto zápisky nemusíte už ani znova prečítať, ale majú zmysel – vypíšete sa z toho, čo vás práve trápi či teší. Rada by som však raz napísala knihu. Je to jedna z mojich túžob.
