Keď sa z komickej fugúrky stane démon

Hoci sa blížil front, grófka Margit von Bathyány usporiadala 25. marca 1945 pre vybranú spoločnosť na svojom zámku Rechnitz na rakúsko-maďarských hraniciach slávnosť. Nechýbali príslušníci SS a gestapa. Počas nočnej zábavy povraždili popíjajúci hostia dve stovky židov, ktorí tam boli na nútených prácach. Vrahovia zmizli, svedkov nebolo, takže páchateľov nikdy nikto nepotrestal.

08.06.2013 12:00
Rechnitz Anjel skazy Foto:
Emília Vášáryová, František Kovár a Richard Stanke v hre Elriede Jelinek Rechnitz - Anjel skazy
debata (1)

Tragédia inšpirovala Elfriede Jelinek – rakúsku laureátku Nobelovej ceny – k napísaniu hry Rechnitz – Anjel skazy. Na javisku Slovenského národného divadla bude mať 8. a 9. júna premiéru. Inscenáciu naštudoval hosťujúci režisér David Jařab.

Čím vás text autorky oslovil?
Správa o historickej udalosti je nesmierne zaujímavá. Aj v tom, ako o nej Elfriede Jelinek informuje, aj v štruktúre textu. Má v sebe potenciál, nie sú tam klasické postavy. Herec súčasne vytvára figúru a zároveň predstavuje niekoho, kto všetko dianie komentuje. Navyše sa mi zapáčil zvláštny kolorit rakúsko-uhorského loveckého milieu s nacizmom. Táto kombinácia mi pripadala po výtvarnej aj divadelnej stránke veľmi podnetná.

V hre nie sú dialógy, ani situácie. Aký kľúč ste si k nej našli?
Vytvoril som model súčasnej trojgeneračnej rodiny, ktorý téma spracúva. Myslel som si, že ten model je asi najlepší, pretože sa v ňom najviac odráža fakt, že mladšia generácia sa pýta strednej i najstaršej na to, čo bolo. A oni sa k tomu vyjadrujú alebo odpoveď kamuflujú. Postavy sú zároveň komentátormi aj kritikmi tých situácií.

Na javisko však neprinášate dokument.
Máme desivú situáciu, ale predovšetkým udalosti, čo sa odohrali po tom. Čo sa dialo po vojne a čo sa deje do dnešných dní, teda reflexia, spôsob prijatia viny, ako sa tie veci pomenúvajú. Rakúsko je dodnes v zvláštnej situácii – tvári sa ako obeť vojny. V roku 1938 ho zabralo Nemecko a nemohlo nič robiť. Ale veľká časť obyvateľstva sa podieľala na budovaní ríše. Tí, čo sa zúčastnili na rechnitzkom masakri, neboli žiadni Nemci, ale Rakúšania vo veľmi vysokých pozíciách SS a všetkých možných organizácií.

Prečo ste sa rozhodli spojiť tragédiu s humorom?
Hrôza môže byť vždy groteskná. Keď sa človek s groteskným nadhľadom pozrie na ľudí, ktorí sa na masakri podieľali alebo sa podiel na ňom snažili zatajiť, ten humor otvára diváka. Smeje sa a zároveň je vydesený z toho, na čo sa pozerá, inscenácia sa ho emocionálne aj fyzicky dotýka. Pozerá sa na určité prejavy, správanie, konanie a náhle si uvedomí, že sú mu až odporné, ale súčasne sa aj smeje. V podstate na Hitlerovi sa v roku 1930 tiež mnohí ľudia smiali a nedokázali si predstaviť, že sa z komickej figúrky stane démon.

Navrhli ste scénu, nerád spolupracujete s inými scénografmi?
Vždy mi ide o to, aby bol výtvarný koncept spojený s réžiou. V divadle si scénografie robím sám. Mám dojem, že tieto veci nemožno od seba úplne oddeliť, aspoň u mňa. Obraz, čiže výtvarné riešenie vnímam ako integrálnu súčasť réžie.

Divadelný a filmový režisér David Jařab... Foto: Robert Huttner
Režisér David Jařab Divadelný a filmový režisér David Jařab naštudoval v SND inscenáciu Rechnitz - Anjel skazy.

Prečo ste javisko rozdelili protihlukovou stenou, takže nepočuť, čo sa rozpráva za ňou?
Je to filmový efekt, jednoducho nepočujeme, môžeme si len domýšľať. Zároveň to dáva možnosť oveľa viac si tie veci predstavovať. Synchronizácia, ktorá je niekde zámerná a niekde sa rozchádza, privádza ľudský mozog k tomu, že sa oveľa intenzívnejšie dostáva do tých situácií. V prednom pláne je konfrontovaný so správou a jazykovou výpoveďou a zo zadného plánu naňho zároveň pôsobia obrazy a emócie.

Za koncom pražského Divadla komedie boli len peniaze?
Za desať rokov sme sa stali významnou scénou Českej republiky aj strednej Európy a mysleli sme, že by to mal reflektovať magistrát ako zriaďovateľ. Chceli sme pokračovať v medzinárodných koprodukciách a potrebovali sme jemné zvýšenie rozpočtu, išlo asi o tri milióny korún, čo je v rozpočte Prahy úplné nič. Povedali sme, že ak Praha o divadlo nestojí, nemienime stagnovať a ohlásili sme koniec. Aj sme skončili.

Nebolo to zbytočné gesto?
Možno. Zdalo sa nám to však lepšie, ako upachteným spôsobom prijať od politikov almužnu. Najskôr byť revoluční a potom skloniť hlavy. Samozrejme, že ich to prekvapilo a v poslednej chvíli sa nás snažili prehovárať, aby sme vzali všetko späť. Keď bolo neskoro, tak to oľutovali. Nie preto, že zanikla kultúrna inštitúcia, ale preto, že to príliš dobrý obraz o ich kultúrnej politike nepodalo. Neľutujem, pretože sme skončili v najlepšom, čo sa zase divadlu málokedy podarí.

Neuvažujete o založení nového divadla?
Nie, nechystám sa zakladať nové divadlo, pretože do roku 2016 mám obsadený program. Mrzí ma, že Divadlo komedie skončilo, ale dúfam, že to mrzí hlavne pražský magistrát. Kultúra nie je len na to, aby sa niekto nad nami zmiloval a venoval nám promile zo svojho rozpočtu. Ale je to pre to, že je to tiež verejný záujem. Rovnaký verejný záujem ako autobusy alebo zdravotníctvo.

Robíte divadlo, nakrúcate filmy, čo je vám bližšie?
Som veľmi rád, že môžem robiť viac vecí, pretože mám neurotickú povahu. Takto mám možnosť unikať. Keď ma jeden svet už desí, preskočím inam. A sú tam iní ľudia, iné prostredie, iný štýl práce, iný rytmus. Pre mňa je veľmi osviežujúce tieto profesie striedať. Teraz som začal aj učiť, čo je zase niečo iné. Divadlo aj film sú pre mňa rovnakou srdcovou záležitosťou, aj keď je každá iná.

1 debata chyba